Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 9. část

Ahoj, prihováram sa Vám naposledy. Dnešným dielom poviedka Posledné prianie definitívne skončí.

Keď si predstavím, že som pôvodne plánovala nejaké tri kapitoly, až sa mi nechce veriť, kam som to s chlapcami dopracovala. Ale všetko je tak, ako má byť a ja ich mám presne tam, kde som aj chcela.

Ďakujem Vám za komentáre, ktoré ma nesmierne tešili a samozrejme povzbudzovali. Užite si poslednú pripomienku Vianočných sviatkov.

Vaša Tess

Kapitola venovaná:  Sall, Slimči, Suellen, Patolozke, Janpis, Hajmi, bacil, POPO, Gesi, lucke, Sitare, Airiny, Vinke, Niki.Moonlight, V1xen, weras, Maji, Kejt, Profesor, Bobo, Gleti, Káji, Nix, Semi a renculke.

oooOOOoooOOOooo

Prv ako sa Severus Snape vytratil z vlastnej spálne, venoval nehybne ležiacemu mužovi posledný pohľad. Asi po prvý raz nebol taký, aké zvyčajne rozdával plným priehrštím na všetky svetové strany a s radosťou nimi obšťastňoval okoloidúcich študentov, keď rázoval chodbami starého hradu.

Pohľad, ktorý sa upol na pár dlhých sekúnd na tej hranatej tvári pokrytej rašiacim tmavým strniskom, ktoré sa črtalo pod opálenou pokožkou bol celkom iný.

Bol vľúdny. Ale bol i vrúcny a smutný zároveň, niečo ako exotický druh viacfarebného nápoja v jedinečnom snapovskom podaní a namiešaný na zákazku špeciálne iba preňho.

Harry zatajil dych. Čakal, že mu Severus ešte niečo povie. Niečo. Hocičo. Lenže napokon sa ten pohľad zastrel tým zvyčajným a dobre známym chladom neprístupnosti a Severus sa od neho odvrátil.

Siahol po kabátci a potom bez ďalších slov zmizol vo vedľajšej miestnosti.

Nehybne ležiaceho čarodejníka z toho pichlo pri srdci, ale bol dostatočne silný na to, aby zadržal útrpný povzdych i frustrovaný výkrik, ktorý mu vnútri napätého tela trhal pľúca vo dvoje. Zaťal zuby tak razantne, až ho zabolela čeľusť.

Nebolo povedané všetko. A ani zďaleka to medzi sebou nemali vyriešené. Vedeli to obaja. Krehkosť toho nepatrného puta jemnejšieho ako pavúčie vlákno, ktoré ich spájalo, bolo ohrozené. Znova.

Harry zavrel oči a prial si, aby mohlo byť všetko trochu inak. Aby tu nemusel ležať ako lata a aby sa Severus nemusel vracať v čase. Prial si, aby mohol urobiť viac ako len zažmurkať, či otvoriť ústa a prehovoriť.

Toto - ten jeho nemohúci stav - všetko len komplikovalo a on chcel aspoň raz vo svojom strastiplnom živote zažiť niečo až absurdne jednoduché. Hoci si uvedomoval, aké je to skutočne nepravdepodobné už len preto, lebo osobnosť muža panujúceho rokfortskému podzemiu svojou pevnou rukou a železnou vôľou bola komplikovanejšia ako Daidalov labyrint1.

Severus vedel byť povýšenecký, niekedy panovačný a možno i trochu krutý, za čo mohlo nepochybne jeho ťažké detstvo i mladosť a pár nerozvážne zvolených životných ciest. A rozhodne sa vyžíval v tom svojom suchom, sarkastickom humore, ktorý bol zavše taký iritujúci, ale v poslednom čase i príjemne osviežujúci. No Harry vedel, že Severus je i nesmierne múdry a bystrý čarodejník, húževnatý natoľko, aby sa popasoval s nežičlivým osudom. Vedel byť starostlivý - možno až priveľmi  - a určite bol vášnivý muž. To všetko o ňom zistil vlastným úsilím práve on a to vedomie ho napĺňalo zvláštnou radosťou.

Za tých pár posledných týždňov mal Harry dojem, že sa mu podarilo dostať sa profesorovi elixírov pod kožu. Dokázal to pred ním niekto iný? Alebo ešte lepšie - pokúsil sa o to vôbec niekto?

Dumbledora nerátal. Nemohol. Ten muž im bol ako otec a Harry sa momentálne zaoberal hlbším citom. Ten cit presahoval hranice triezvej tolerantnosti, i hranice oddaného priateľstva. Vymykal sa kontrole a žiaril jasnejšie ako slnce visiace na oblohe v pravé poludnie.

Ak to skutočne bola láska, čo cítil k tomu mužovi... potom o ten cit nehodlal za žiadnu cenu prísť. Naozaj za žiadnu. 

Ale aby sa mohol znova pohnúť, návrat v čase bol zdá sa nevyhnutým riešením jeho situácie. Vedel, že Severus nezlyhal. Proste sa zasa niečo pobabralo. Už ho to ani neprekvapilo. Takéto javy boli uňho pomaly na dennom poriadku. Na čo sa nimi teda zaoberať a lámať si hlavu - prečo zase on?!

Myšlienkami sa vrátil k Severusovmu posunu v čase. Muž si od neho vypýtal neviditeľný plášť, aby dodržal aspoň jediný zo zákonov a síce, nesmel byť videný. To, že poruší najhlavnejšiu zásadu - že čosi v minulosti pozmení a zasiahne tak do vývoja budúcnosti - prebral nielen s Minervou, ale i s riaditeľom, lebediacim si vo svojom portréte.

Harry o tých pravidlách samozrejme vedel. Vlastne s nimi bol oboznámený už ako trinásťročný študent. Stalo sa to, keď sa vracal v čase s Hermionou, aby zachránil Hrdozobca a svojho krstného otca. Teraz mal to isté preňho spraviť ten najviac nepravdepodobný, ale zato najspôsobilejší muž.

A hoci tu bolo isté riziko, Severus si iný spôsob riešenia nepripúšťal. Ako sám povedal, toto bolo to najjednoduchšie, čo existovalo. Čo na tom, že porušia nejaké to pravidlo? Nebolo by to prvý raz.

Harry však vedel svoje. Dalo mu riadnu námahu dostať sa tam, kde bol. Aspoň, čo sa týkalo vzťahu s uzavretým profesorom, ktorý sa mu otváral čoraz viac, ako puk toho najvzácnejšieho kvetu. Rozhodne o to nehodlal prísť a len tak zahodiť všetky tie spoločné chvíle za hlavu.

Jediné, čo teda mohol urobiť, bolo zavolať si na pomoc domáceho škriatka. Sám nebol schopný zdvihnúť vlastný prútik, nie to ešte čarovať a veľa času mu už neostávalo. Priveľmi sa nechal pohltiť vlastnými úvahami.

„Kringle!"

Domáci škriatok s očami veľkými ako podšálky sa objavil s hlasným lupnutím, ktoré sprevádzalo zvuk premiestnenia. Uklonil sa pred ním tak hlboko až sa svojím špicatým nosom dotkol podlahy vystlanej mäkkým kobercom čokoládovej farby s hrubým vlasom.

„Urobíš pre mňa niečo?" opýtal sa chytro a škriatok sa zaradoval.

„Kringle spraviť všetko, o čo ho Harry Potter požiadať, pane," zapišťal.

„Dobre. Musíme sa poponáhľať."

Kringle prikývol a pricupital k Severusovej posteli bez nebies bližšie, aby mu Harry mohol povedať, čo od neho žiada.

oooOOOoooOOOooo

Vyľudnenou ulicou sa rozľahol zvuk premiestnenia.

Nikde nikto. Ešte i mesiac bol schovaný za našuchorenou kopou atramentového mračna. Vedel, že ak by sa na ministerstve dozvedeli, čo sa chystá urobiť, stihol by ho zaslúžený trest a tentoraz by mu pred väzením nepomohla ani svätená voda. Ani fakt, že to všetko podstupuje pre chlapca-ktorý-prežil-aby-mu-zlomil-srdce. Nepochyboval o tom, že sa tak stane. Priveľmi si ho pripustil k telu a to bola školácka chyba, ktorej sa mal vyhnúť. Oblúkom. Veľmi, veľmi širokým oblúkom.

Severus si bol viac ako ktokoľvek iný pridobre vedomý všetkých rizík, ktoré mu z tejto akcie-na-vlastnú-päsť vyplývajú, ale i tak by inú možnosť nevolil. Azda i preto, lebo inakšia vari ani nejestvovala. To, čo sa Harrymu totiž stalo bola nešťastná zhoda náhod a jeho amatérska pokusná náprava ich posunula do slepej uličky bez východiska.

Možno za to nemohol priamo, ale i on mal na tom svoj podiel viny. Vždy ju cítil. Už od dôb, kedy zomrela Lily. A tej pálčivej viny, ktorú si ako žeravú pečať vypálenú do duše denno-denne nosil so sebou všade, kam sa pohol, sa zbaviť nevedel.

No nie nadarmo bol dvojitým špicľom, aby urobil nejakú nerozvážnu chybu. Prívetivé prostredie Azkabanu ho rozhodne nelákalo. Vyhol sa mu raz a spravil dostatočné opatrenia preto, aby mu unikol opäť.

Preto sa poistil hneď dvakrát. Vyžiadal si od Pottera jeho neviditeľný plášť a od Minervy si vzal neregistrovaný časovrat. Ten, ktorý im ostal po Albusovi (spolu s všakovakými inými vecičkami).

Keďže mu boli známe všetky zásady cestovania v čase a dobre poznal prísne zákony ministerstva, vedel ako ich obísť a vykľučkovať z paragrafov tak, aby naňho nepadlo žiadne podozrenie. Aj keď tí byrokrati zistia nejakú odchýlku v čase, alebo nejakú zmenu, bude neskoro a nebudú sa mať čoho chytiť. Nebudú ho môcť obviniť, pretože o tomto časovrate jednoducho nemajú ani potuchy.

Našťastie. Inak by sa nemohol preniesť do minulosti a zachrániť muža, na ktorom mu...

Mal by si si to konečne priznať, Severus, pomyslel si skleslo.

Záležalo mu na ňom. Skutočne a neodvolateľne.

Dokonca sa obával, že to bolo viac, akoby si bol schopný pripustiť. Veď len kvôli nemu bol tu a kvôli nemu riskoval. A bol ochotný riskovať všetko. Nielen vlastný život, ale i myšlienky a... opäť raz i vlastné srdce.

Ako dlho to bolo, čo bilo pre iného človeka a nie preto, lebo muselo, aby ho držalo pri živote?

Rukou zamyslene zavadil o poklad ukrytý v náprsnom vrecku saka. Len Merlin vie, čo sa udeje po jeho zásahu do osudu. Toto sa jednoducho nedalo predvídať. A pochyboval o takej miere šťastia, ktorá by pri jeho vstupe do udalostí predošlé prežité dianie nijako neovplyvnila.

Musel sa sústrediť. Plán si dopredu starostlivo premyslel.

Prvé, čo urobil, keď opustil Rokfort a svoje komnaty bolo, že sa premiestnil na miesto určenia. Ocitol sa v muklovskej časti Londýna, presnejšie na ulici Aldwych, ktorá patrila do londýnskeho mestského obvodu Westminster, a ktorá tvorila oblúk spájajúci ulice Strand a Fleet street na západe s ulicou Kingsway na severe.

Rýchlym, pružným krokom prešiel po tmavom chodníku osvetlenom iba sliepňavým svetlom pouličných lámp okolo kostola Saint Mary-le-Strand, aby sa dostal do odľahlejšej časti, kde obývané domy nepôsobili tak veľkolepo a už vôbec nie tak honosne.

Toto zapadnuté miesto sa veľmi ponášalo na Zašitú uličku, ale podľa zašlej ceduľky umiestnenej na jednom z tých ošarpaných tehlových domov vedel, že sa nachádza na najvzdialenejšom konci ulice Albemarle.

Pokračoval, až kým sa pred ním neobjavila skupinka obchodov s ceduľkami na dverách, ktoré ohlasovali, že krámy sú zatvorené. Z Harryho spomienok vedel, že staré železiarstvo - ktoré bolo už nejaký čas mimo prevádzky a jeho dvere boli obité drevenými doskami podobne ako i jeho malé štvorcové okná - teraz slúžil ako brloh tých kazašských pašerákov.

Až potom obrátil časovratom toľkokrát, koľko len bolo nevyhnutné. Zlaté točiace sa presýpacie hodiny, ktoré držal medzi prstom a ukazovákom sa konečne ustálili a on sa rozhliadol okolo seba. Napokon lesklú vecičku schoval v dlani a bezpečne si ju zastrčil pod kabát.

Ukryl sa v najtmavšom kúte, aby vyčkal do príhodnej chvíle.

Bola teplá júnová noc a on sa začal pod zimníkom a neviditeľným plášťom rýchlo potiť. Snažil sa ignorovať vlastné nepohodlie.

Zadíval sa na mokrú zem pod svojimi nohami a usúdil, že zrejme len nedávno prestalo pršať, pretože vzduch bol vlhký a kde-tu sa držali kaluže dažďovej vody.

Cítil ako mu v žilách koluje adrenalín a on sa nevie dočkať. Rovnako však túžil po tom, aby toto celé nemuseli podstúpiť a aby sa Potter mohol hýbať tak, ako pred tým zranením. Bolo by to bývalo lepšie. Pre oboch.

Takto len odratúval minúty a s prútikom pripraveným v ruke čakal, kým sa sem neprimiestnia aurori ministerstva a začne sa celý ten cirkus. Potom príde na rad i on a dá sakra dobrý pozor na to, aby Harryho okrem tej sekacej kliatby netrafilo nič iné.

Ešte chvíľu sa nechal unášať vlastnými myšlienkami a potom spozornel. K ostražitosti ho prebral takmer nečujný dych mladého muža, ktorý sa celkom nehlučne premiestnil sotva na tri kroky od neho.

Sledoval ho, ako nemými príkazmi naznačuje svojim kolegom pozície rozmiestnenia a vrhá na obkľúčené obydlie antipremiestňovacie kúzlo.

Na dome ponorenom do bezmesačnej noci sa ako na povel rozleteli dvere a vzduchom presvišťala prvá kliatba...

Severus sa pripravil.

oooOOOoooOOOooo

Harry opustil Apatieku a uložil si posledný vzácny darček do tašky. „Myslím, že mám všetko," poznamenal zamyslene a nevšimol si Ronov začudovaný pohľad. Muž sa pobavene uškŕňal a pochlipkával z vareného punču. Boli na nákupy o týždeň skôr, pretože sa chceli vyhnúť predvianočnému zhonu, nielen na Harryho naliehanie, ale i kvôli Hermioninmu stavu, no akosi v tom teraz nevideli rozdiel, keď sa tak rozhliadali okolo sebe.

Šikmou uličkou sa šírili vône od výmyslu sveta. Perníčky, zázvor, jemné pečivo zdobené cukrovou polevou každej farby, znel tu spev koledníkov a vyhrávanie harmoniky i huslí na rohu námestia, ktoré sa nieslo široko-ďaleko.

„Dal si sa na varenie elixírov, alebo...?" zvyšok otázky ostal visieť vo vzduchu ako nebezpečne ostrý koniec ligotavého cencúľa, ktorý sa mu povážlivo hojdá nad hlavou a uvažuje, v ktorej sekunde naňho spadne.

Harry zdráhavo pokrútil hlavou. Chcel im to prezradiť. Naozaj. Ale zatiaľ k tomu nenašiel vhodnú príležitosť. Ron ani Hermiona stále netušili, prečo dal k prvému augustu na ministerstve výpoveď, skončil s povolaním aurora a prijal miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii na Rokforte.

Teda, nevedeli o jeho pravom dôvode. Ten sa skrýval odo dňa jeho dvadsiatych siedmych narodenín v kúzlom opatrenom špeciálnom flakóniku uloženom ako poklad vo vyrezávanej drevenej truhlici v trezore jeho domu.

„Harry?" ozvala sa i Hermiona, ktorá držala za ruku svoju dcérku a prišla na to, že jej manžel práve trafil klinec po hlavičke. Nie nadarmo bola bystrá a všímavá. Harry sa už dlhší čas správal inak. Bol zádumčivejší a vážnejší, akoby ho niečo trápilo.

Ron sa neprestával chlapčensky uškŕňať a i keď to malo svoje čaro, Harry by ho bol najradšej nakopol. Určite sa však nehodlal o týchto veciach baviť uprostred zaľudneného námestia.

„Tak ako? Alebo, ak to nie je pre teba, tak pre koho? Snažíš sa dostať do nohavíc nejakému expertovi cez elixíry?" doberal si ho kamarát naďalej. Vzápätí prižmúril oči a otočil sa k svojej manželke. „Nie je Patrick Cadwallader náhodou zadaný?" bol to ich bývalý, o dva roky mladší spolužiak z Bifľomorskej fakulty, ktorý momentálne pracoval u Svätého Munga ako špecialista na elixíry. A bol gay. Hoci nie jediný, ktorého poznali, ale jediný nezadaný. Preto Ron tipoval na Harryho známosť práve jeho.

Napokon, bolo by načase, keby si niekoho našiel. Oni už čakali svoje druhé dieťa a Harry kvôli práci nestíhal ani randiť.

Harry zamrmlal tiché - Nie, nie je to on - a zmenšil si balíčky na veľkosť, ktorá sa pohodlne schovala vo vrecku jeho kabáta.

„Nepôjdeme si niekam sadnúť? Rád by som vám niečo... povedal."

Hermiona si ho premerala ostražitým, priam materinským pohľadom a hlavou kývla ku kaviarničke naproti.

Len čo vošli dnu, našli si stôl v zadnej časti miestnosti a blízko detského kútika, kde sa mohla hrať ich dcéra. Objednali si a Harry nasledujúcich pár minút strávil tým, že im opatrne vysvetľoval, ako sa veci majú.

Obaja mlčali po celý ten čas, čo hovoril. Až do chvíle, kedy Hermiona citlivo vyjadrila svoj názor na vec. Aspoň si to myslela.

Harry sa zamračil. „Sľúbila si mi, že nebudeš poučovať."

Hermiona sa začervenala a ospravedlňujúco sa naňho pozrela. „Prepáč. Ale nie som si istá, či s tým mám súhlasiť. Je to pre mňa stále akosi... nepredstaviteľné. Veď podľa teba o tom sám ani netuší, takže..." Pošúchala si rukou čelo. „Je to riskantné. Môžeš očakávať všeličo. I výbuch sopky."

Zelenooký čarodejník sa oprel o opierku pohodlného kresla potiahnutého červenou kožou, ktorá iskrivo dopĺňala i oživovala útulný interiér tejto kaviarničky a pohľadom zavadil o trojročnú Rose, ktorá šantila v detskom kútiku.

Ani Ron sa zrazu netváril nejako veselo. „Nechceš si to ešte premyslieť?"

Harry si prečesal rukou vlasy a zanechal ich tak v poriadnom chaose. „Vedel som, že vám to nemám hovoriť," povedal roztrpčene a v črtách tváre sa odrazil i jeho nesúhlas s ich postojom.

„Ja si myslím opak, Harry. Je fajn, že si nás..."

„Čo?" vybuchol. „Varoval?"

Hermiona sa ošila na mieste a poobzerala sa, či nepútajú prílišnú pozornosť. Potom sa dotkla svojho vyčnievajúceho brucha a pokrútila hlavou, až jej poskočili na pleciach medové kučery.

„To rozhodne nie! Čo si to o nás myslíš?!" kárala ho, hoci si nebol istý, či má na to právo, alebo vôbec nejaký dôvod. Jej nahnevaný pohľad však hovoril niečo iné. Asi ten dôvod mala.

Výraz jeho tváre sa však napriek tomu zatvrdil. Nemohol inak. Sám mal dojem, že premýšľaním nad tým strávil pridlhý čas a čím to viac naťahoval, tým to viac... bolelo. Nikdy predtým necítil takú prázdnotu. A tú mal teraz vo svojom vnútri.

Ron si povzdychol. „Nemyslel som práve na to. Vieme predsa svoje. Ale predstava, že si si dobrovoľne zvolil túto možnosť, a že proste iná neprichádza do úvahy je trochu zbrklá, nezdá sa ti? Hlavne, keď si pomyslím, koľko možností existuje."

Harryho pohľad preskočil z cukorničky v tvare jahody na Rona. Ten však odhodlane pokračoval vo svojom monológu, akoby si predsavzal, že môže existovať i iné riešenie.

„Vieš, že som minulý týždeň stretol Milesa Bletcheryho? Pýtal sa na teba. Vraj ťa pozval von, ale ty si mu nedal ani šancu!"

Harry sa naklonil na stôl a cez zuby nahnevane zasyčal: „Ten idiot sa vraj stavil s Malfoyom a Zabinim o to, kto z nich ma dostane ako prvý!"

Ron očervenel ako cvikla. „Och, to som... nevedel," hlesol rozpačito.

Hermiona si povzdychla. „Harry, v zásade nie sme proti. Len chceme vedieť, či si zvážil všetky možnosti. To je celé. Chceme len jedno, aby si bol šťastný. To predsa vieš."

Ron horlivo prikyvoval. „Presne, kamoško. Budeme stáť po tvojom boku, aj keby si sa uchádzal o samotného princa Williama."

Zhlboka sa nadýchol. Asi sa unáhlil. Mal vedieť, že mu to nechcú vyhovoriť. Vždy ho podporili. Tentoraz však vedel, že hrá na istotu.

Zadíval sa na nich, skĺzol pohľadom na Hermionino vypuklé bruško, ktoré sa jemne črtalo pod materskou košeľou prestrihnutou pod prsiami a potom uprel pohľad na hrajúcu sa Rose.

„Viete, vždy som chcel vlastnú rodinu. Pokiaľ možno veľkú. Ale už nie som malý chlapec, ktorý naivne dúfa, že bude mať všetko." Povzdychol si. „Ja napokon rodinu mám. Mám vás. Vás a Rose. A to malé, ktoré je na ceste."

Hermiona sa naňho láskavo usmiala a on jej úsmev opätoval.

„Moje priority sa zmenili. Nemôžem inak. Ľutujem."

Ron ho ponad stôl chytil za ruku. „Dobre. Tak urob, čo musíš. A my sa budeme modliť, aby všetko dobre dopadlo."

Hermiona ho chytila za druhú ruku a pritakala so slzami v očiach a širokým úsmevom na perách, ktorý rozjasnil jej nežnú srdcovitú tvár. „Inak nech si nás nepraje!"

Harry sa uvoľnene usmial. „Ostáva mi len dúfať," vyhlásil nádejne.

Vedeli, o čom hovorí. Nič im viac vysvetľovať nemusel. Napokon sa rozhovor stočil na nákup vianočných darčekov a Hermionino zúfanie, či ich bude dosť, a či nemali Ronovej mame predsa len vybrať niečo iné ako sadu nerezových hrncov na varenie.

oooOOOoooOOOooo

Tie sny, ktoré ho v posledných týždňoch noc, čo noc mučili boli... iné. V ničom sa nepodobali tým desivým hrôzam, ktoré mával kedysi. Tieto boli odlišné. Veľmi odlišné. Nebudil sa uprostred noci s pocitom, že jeho mágia použitá proti Temnému pánovi zlyháva. Ani si nepotreboval obrniť myseľ proti cudziemu vniknutiu. A napriek tomu bol jeho nočný úbor vlhký od potu a lepil sa mu na telo.

Mal silný dojem, že sa z neho stáva paranoik. Všade, kam sa pohol ho prenasledovali tie zelené oči takým intenzívnym pohľadom, ktorý sa zdal až nemožný. V snoch slychával jeho pobavený hlas, v ušiach mu znel jeho tlmený zvonivý smiech a pálčivá potreba po dychtivých bozkoch bola momentom, kedy sa nadránom strhával zo sna, pretože tie pery sa oddelili od tých jeho.

Nechápal to. Teda... v istom zmysle slova.

Potter bol vždy jeho nočnou morou. Či už nebohý James, alebo žijúci Harry. A to sa nezmenilo. Čo bolo iné, bol prístup mladého muža k jeho osobe. Všimol si väčšie prejavy rešpektu, úcty a možno si trúfal povedať, že i obdivu, čo už bolo samé o sebe nad jeho chápanie. Rovnako ako i to, že mu bol ten mladý chrabromilčan v pätách vždy, keď mohol.

„Hrom do kotla!" zaklial a tresol o stôl drevenou vareškou, ktorú držal v ruke. Z odvaru na vredy sa stala podivná žltohnedá bublanina, ktorá vyzerala ako...

No nič. Ďalší elixír vyšiel navnivoč a aj za to mohol jedine Potter, pretože nad ním musel ustavične premýšľať, akoby nemal na práci dôležitejšiu, potrebnejšiu, zmysluplnejšiu a zaujímavejšiu činnosť.

Háčik bol v tom, že Severus hľadal v tom jeho správaní akýkoľvek náznak, či dôvod, ktorý by mu napovedal, o čo tomu večne strapatému indivíduu ide. Akoby bol hlavolamom, ktorý musí nutne dešifrovať.

„Evanesco!" precedil nahnevane pomedzi zuby a zaprel sa rukami o pracovnú dosku nahrubo tesaného stola. Potreboval si prevetrať hlavu a možno i dopriať trocha oddychu. V posledných dňoch pociťoval nemiznúcu únavu a viac ako inokedy si pripadal starší, ako celý profesorský zbor dohromady. To už bolo čo povedať.

Na dvere jeho pracovne sa ozvalo zaklopanie a on sa v šoku z náhleho vytrhnutia z tých zmätených myšlienok strhol.

„Áno?" ozval sa a neznelo to ani za máčny máčik prívetivo.

Dnu vstúpil práve ten zelenooký démon, vďaka ktorému pokašľal už druhý elixír v tento deň a tak ho rovno spražil tým svojím ónyxovým pohľadom na uhoľ. Nezdalo sa však, že by to naňho nejako pôsobilo. Naopak, ten rojko mu venoval široký úsmev a pristúpil bližšie.

„Ahoj, čo to bude?" zaujímal sa, keď videl na stole rôzne prísady, ale len čo nakukol do kotlíka, švihol po Severusovi spýtavým pohľadom a hlesol: „Ouha." Ďalšieho ohromujúceho komentára sa našťastie zdržal.

„Čo vás zavialo do týchto končín, pán Potter?"

„Harry," opravil ho pohotovo. „Potykali sme si minulý týždeň, ak si dobre spomínaš."

„Iste," zamrmlal Severus a začal urovnávať prísady na stole už len preto, aby ho z nejakého prazvláštneho popudu neschmatol do náručia, alebo dokonca neohol o stôl a... Merlin, vážne mu parádne prepína!

„Prečo si tu?"

Harry ignoroval jeho nepriateľské správanie jednak preto, lebo naňho bol zvyknutý a jednak preto, lebo nervózny Severus pôsobil neskutočne roztomilo. A on nervózny veru bol. Za to by ochotne strčil ruku do ohňa.

„O tretej vyprevádzam študentov na vlak, tak som sa prišiel opýtať, či sa nepridáš. Potom by sme mohli zájsť k Rosmerte na pohárik," navrhol s tou svojou od narodenia v žilách kolujúcou smelosťou.

No hej, to bola ďalšia vec, ktorú Severus nejako nedokázal spracovať. Ďalšie zo série pozvaní, ktorých sa mu dostávalo pravidelne už nejaký ten čas. Deň, čo deň. Posledné dva mesiace určite. O čo tomu chlapovi išlo?

Severus nebol zbabelcom a nikdy sa zaňho nepovažoval. V boji stál vždy v prvej palebnej línii a ani v detstve sa pred otcom neskrýval za matkine sukne. A keďže i on mal za to, že najlepšou obranou je útok, náhlym popudom sa prispôsobil a rozhodol sa vyraziť do zbrane.

V správaní otočil o stoosemdesiat stupňov.

„Prečo mi rovno nepoviete, že na mňa máte chuť? Myslíte si, že som si nevšimol tie vaše pohľady?"

Červeň, ktorá vbehla do líc mladšieho muža a pokryla ich šarlátovým rumencom bola dostatočnou satisfakciou i priznaním viny, ale akosi si zrazu nemohol pomôcť.

„Hltáte ma pohľadom zakaždým, keď sa ocitnem vo vašej blízkosti," prehovoril, hoci teraz si nespoznával vlastný hlas. Bol posadený o čosi nižšie a znel neuveriteľne... a celkom isto... vzrušene.

Ani Potter tomu nepomohol, pretože naňho iba nemo civel a navyše si ešte aj oblizol suché pery jazykom. Bola to len chvíľočka, ale Severus zazrel tú vlhkú ružovú mäkkosť a razom ju zatúžil ochutnať.

Neuvedomil si, kedy preklenul tú vzdialenosť medzi nimi a oprel mladšieho kolegu chrbtom o stôl. Ruky si položil tesne po jeho úzkych bokoch, tvár sklonená nad tou jeho, dokonale ohúrenou.

Sám Severus nad sebou nevychádzal z údivu. Ale táto hra na mačku a myš a samotné sny ho unavovali. Okrem toho, nevedel odtrhnúť zrak od tých dychtivých zelených očí, ktoré z neho nespúšťali pohľad.

A predsa ním musel opovrhovať. Prečo to Potter robil? Len aby ho ponížil?! Aby sa pridal do radu šialených úchylov, ktorí chceli vedieť aké to je, vyspať sa s ním? Zatvrdil sa proti tým dobiedzavým rozporuplným pocitom, ktoré ho tak iritovali.

Sánka mu stvrdla a on zacítil ako mu tuhne i vlastný penis. A to ho rozhnevalo ešte viac. Vlastné telo sa mu stavalo naprotiveň?! Kvôli komu? Kvôli Potterovi?!

„S-Severus," vyjachtal Potter, „ne-nemali by sme prv..."

Nestihol dopovedať.

Severus sa svojím hákovitým nosom mäkko obtrel o ten Harryho, naklonil hlavu na stranu a vzápätí sa prejavil jeho zdrvujúci hnev, pretože tie hodvábne pery boli vystavené barbarskému drancovaniu jeho úst. Nehral sa s ním a nehral sa na nič. Raboval a plienil s úmyslom uštedriť mu príučku a do poslednej kvapky krvi sa bil s vlastnými pocitmi, ktoré mu v skrytku duše bublali ako elixír tesne pred výbuchom.

Tušil, že je čosi zle. Niečo v ňom sa pokazilo a rozbilo, pretože inak by mu ten vnútorný hlas nebol nadával a reval naňho, nech sa prestane chovať ako idiot. Ale on sa nedokázal zastaviť. Nedokázal z neho spustiť ruky a prestať nimi poťahovať za tú hlúpu mikinu, len aby sa dostal k Potterovej horúcej pokožke, nehovoriac o tom, že sa slabinami roztúžene tlačil proti jeho bedrám.

Cítiac vzrušenie mladého muža, ktoré kontrovalo jeho vlastnému zastonal priamo do vlhkých útrob jeho úst a jazykom skĺzol po tom jeho v nemom vyzvaní, aby sa mu nebránil.

Lenže, do Salazarovho bradavičnatého zadku, on sa mu nebránil!

Severus mal dojem, že mu ešte nedávno chcel dať príučku, ale teraz akoby ju dával Potter jemu. O čom však bola?!

Miesto toho, aby sa ho zelenooký čarodejník pokúsil odsotiť, či prekliať, držal sa ho ako kliešť a nechal Severusa robiť si s ním, čo si zmyslel. Nezdržal sa pritom hlasných prejavov stupňujúceho sa vzrušenia, čo Severusa nielen rajcovalo, ale i privádzalo do zúfalstva.

Odtrhol sa od neho silou vôle, o ktorej ani netušil, že ju niekde v tom prekliatom rozochvenom tele ešte má. Potter sa zatváril takmer ublížene a to ho dočista zmiatlo. Toto proste nemalo logiku!

Dobre, tak inak!

„O čo vám ide? Chcete sa so mnou vyspať?"

Harry zažmurkal očami a zaostril naňho. „Ja... znova mi vykáš, Severus."

Muž stojaci oproti iba zavrčal. „Kašli na to a odpovedz!"

Chvíľa ticha sa predlžovala, až napokon Harry s nesmelým úsmevom prehovoril. „Túžim po tom už celé mesiace."

Severus zažmurkal a o krok cúvol. Pre istotu, aby sa naňho znova nevrhol ako dravá šelma pustená z reťaze, pretože tak sa v ňom búrili podráždené hormóny. A to nehovoril o tom neuhasiteľnom ohni vášne, ktorý v ňom vzplanul.

Napokon sa od neho s povzdychom odvrátil. „Vypadni!" vyštekol prudko, až sa Potter mykol.

„Severus, prosím. Ja..."

„Čo ty? Myslíš si, že si iný? Že si iba užiješ?"

Harryho oči sa naplnili smútkom. Zamračil sa a odlepil od stola. „Počuješ sa, čo hovoríš? Prečo ma urážaš?! Prečo si nemôžeš pripustiť, že od teba chcem viac ako len sex?!"

Harry si povzdychol. Videl, že Severus mu neverí ani slovo. Netušil, čo ešte môže urobiť, aby to zmenil. Ten muž bol ako nedobytná pevnosť s nastraženými pascami.

Priblíž sa a zhynieš bolestivou smrťou!mal napríklad vytetované neviditeľným atramentom na čele.

„To, čo som povedal, stále platí. A rovnako platí i to pozvanie k Rosmerte. Nechaj si to prejsť hlavou a..." odmlčal sa a o pár sekúnd neskôr dodal, „budem naozaj rád, ak sa ku mne pridáš."

Zmätok a chaos. To bolo to, do čoho ho chrabromilčan svojou horlivou snahou zblížiť sa s ním uvrhol.

oooOOOoooOOOooo

Potter bol preňho zložitým rébusom. Naozaj. Horším ako Rubbikova kocka a spletitejším ako Minotaurov labyrint. Kto sa v ňom mal pre Salazara vyznať?

A ako sa mal Severus vyznať sám v sebe?!

Nedokázal pochopiť, čo sa to s ním v Potterovej prítomnosti deje. Cítil sa rozpoltene ako dorážačka po zásahu bleskom. Na jednej strane chcel strhnúť Pottera do náručia, na tej druhej by sa mu rád vyhol a ešte radšej by bol, keby sa mu podarilo zabudnúť, že niekto taký vôbec existuje.

Lenže teraz, keď opustil jeho posvätnú pracovňu mal zasa dojem, že jeho odchodom prišiel o všetko, čo bolo preňho životne dôležité. A neboli to práve použité prísady, ktoré nepodareným elixírom takpovediac vyleteli do luftu.

Toto bolo skutočne divné a on začínal uvažovať, či by si nemal predbežne rezervovať jednu izolačku u Sv. Munga. Len pre istotu, ak by sa jeho stav ešte náhodou zhoršil.

Potom mu odrazu do nosa udrel silný zápach po benzíne a on sa konečne prebral z toho bizarného omámenia. Zhrozene civel na svoj habit, cez ktorý sa práve úspešne prežierala šťava z Buberózy, ktorá mu tam vystrekla, keď tresol päsťou po stole.

„Bodaj to porantalo!" zanadával hromovým hlasom a bleskovo stiahol ruku preč. Tú ruku, ktorou v bezmocnom hneve zaťatou päsťou tresol po stole ho pálila ako ďas, pretože sa dostala do styku s ľahko pokrútenou rastlinkou, ktorá sa pýšila lesklými pľuzgierikmi, vďaka ktorým sa na hrane jeho dlane objavila vyžratá pokožka a navyše mu tam začali navierať boľavé pupence, jeden pri druhom v tesnej blízkosti.

Čistiace kúzlo prišlo neskoro. Aspoň pre jeho ruku. Žltkastý hnis vytekajúci z pľuzgierikov rastliny už stihol narobiť škodu. Hoci bol hnis buberózy prospešný a v iných prípadoch vynikajúci napríklad pri liečbe odolnejšej formy akné, neriedený pôsobil zhubne ako kyselina.

Pravdaže o tom vedel. A stačilo málo, aby sa tomu všetkému vyhol.

Na dnes by tých pohrôm hádam stačilo,pomyslel si znechutený sám sebou a rozopínajúc si cestou gombíky na čiernom habite opustil pracovňu a zamieril do svojich komnát, aby si mohol ošetriť ruku a dať sa dokopy.

O pár minút neskôr už spokojne pozoroval, ako sa bolestivé pupence na ruke vytrácajú. Murtlapová masť pokožku upokojila a do hodiny bude ruka vyzerať tak, akoby sa vôbec nič neprihodilo. Zamračený pohľad mu padol na vyžratý habit. Ten žiaľ nezachráni.

Stiahol si ho z pliec a otvoril dvojdverovú skriňu v spálni, aby zničený habit pochoval na jej dne, keď sa zarazil. Jeden habit tam totiž už ležal.

Severus si kľakol a opatrne sa poň načiahol. Pozorne ho prezrel z každej strany, ale nevyzeral, že by mu niečo...

„Ach, tak predsa," zašomral, keď sa prstami dotkol zoškvarenej tkaniny na boku. Bolo to zvláštne, ale nespomínal si, pri akej príležitosti sa mu to stalo. Už ho chcel vrátiť späť, keď prstami zdravej ruky zavadil o čosi, čo sa nachádzalo v jeho náprsnom vrecku.

Celkom ohromený sa o sekundu neskôr díval na malú fľaštičku zabezpečenú ochranným kúzlom proti poškodeniu, v ktorom sa hmýrila striebristá spomienka. Nebola nijako špeciálne opatrená. Sňal z nej akurát kúzlo proti rozbitiu. Skvel sa na nej iba dátum napísaný jeho rukou, to bolo isté.

„17. 12. 2008?"

Jeho tenké ebenové obočie sa stiahlo nad prižmúrenými očami. No nech sa ako tuho snažil premýšľať a spomenúť si, kedy, či o akom čase presne si predvčerom tú fľaštičku opatril - zjavne vlastnou spomienkou - nedokázal to.

Dnes bol piatok a v stredu učil celý deň. Ráno bolo ako každé iné. Vstal o šiestej, podrobil sa rannej hygiene, po siedmej si dal vo Veľkej sieni raňajky a potom sa vrátil do svojich komnát, aby sa pripravil na vyučovanie.

Dvojhodinovka s prvákmi. Tam mu Fitzpatrick takmer priotrávil triedu štipľavým dymom, keď pridal do Elixíru lásky miesto drveného Srdcovníka nasekaný Ligurček. Potom mal hodinu voľna, kde sa z toho všetkého spamätával a vymýšľal si pre toho malého ryšavého trola na večer primeraný trest.

Ďalšia dvojhodinovka s tretiakmi dopadla celkom uspokojivo. Nasledovala hodina s druhákmi a siedmakmi. V pokoji absolvoval krátky, no sýty obed, potom sa venoval opravám prác a príprave podkladov na ďalší vyučovací deň a po ľahkej večeri si vychutnal Fitzpatricka, ktorému prikázal drhnúť kotlíky. Nič mimoriadne sa do večera neudialo.

Keď sa pobral do postele, bolo čosi pred polnocou, takže...

Miesto ďalších neplodných úvah a zbytočného premýšľania zamieril do vedľajšej miestnosti s mysľomisou, aby zistil, čo to má znamenať tým najjednoduchším spôsobom.

O malú chvíľu sa už jeho bledá tvár s orlím nosom vnárala do hmýriacej sa hmoty.

oooOOOoooOOOooo

 Keď sa vynoril z kamennej nádoby mysľomisy, mal dojem, akoby sa ocitol v inej dimenzii. Odrazu do seba všetko zapadalo. Tie jeho pocity, tá vnútorná rozpoltenosť. A potom mu to došlo. Potter to musel vedieť od samého začiatku!

Tak to preto to je nadbiehanie a ustavičné pozývanie na drink alebo večeru?! Nemohol tomu uveriť... A to ho v duchu pokladal za chorého devianta so zvráteným vkusom.

Mal sto chutí prekliať sám seba!

Vtedy si spomenul na to dnešné pozvanie a bleskovo zakúzlil Tempus. Bolo päť minút po tretej. Nepremýšľal. Proste schmatol prvý zvrchník, ktorý mal po ruke a vyrazil z komnát ako čierny blesk.

Nemal tušenia, čo mu povie, alebo čo urobí, ale vedel, že ho musí dohnať.

Vybehol z hradu a nezáležalo mu na tom, že sa nespráva primerane veku. Bolo mu to jedno. Ignoroval školníkovo frflanie, keď ho cestou nechtiac odsotil z cesty a nevšímal si rinčanie brnenia, ktoré sa zosypalo, keď doňho starý Filch nechtiac buchol.

Do očí mu udrela oslepujúca beloba a štipľavý mráz sa mu zahryzol do bledej pokožky rúk i tváre. Nevšímal si to, lebo jediné, čo ho zaujímalo boli študenti, ktorí práve v jednom húfe opúšťali Rokfortskú bránu a...

Bol tam.

Kráčal pár metrov za nimi ležérnou chôdzou s pomalým krokom a smial sa, baviac sa s nejakými študentmi, ktorí mu robili spoločnosť.

Vydal sa za nimi. Ráznym, no oveľa pokojnejším krokom. Cestou za ním mu hlavou hmýrili v jednom bláznivom kolotoči novonabodudnuté spomienky.

Moment, kedy sa dozvedel o tom, kto v septembri nastúpil na jeho vytúžené miesto profesora Obrany. Chvíľa na Severnej veži, kde sa po prvý raz rozprávali a on sa ho pýtal, či sa chystá skočiť.

Na jeho drzú otázku: „Chystáte sa skočiť, Potter?" prišla ešte drzejšia odpoveď: „Potešil by som vás?"

Moment, kedy mu vytkol, že zlatý chlapec vždy dostane svoje na striebornom podnose a chvíľa pravdy, keď mu došiel pravý význam skrytý v tých dvoch vetách: „Miesto profesora Obrany je prekliate. Okrem toho, aj odsúdený má nárok na svoje posledné prianie, či nie?"

V mysli sa mu mihali jednotlivé spomienky ako vagóny rozbiehajúceho sa vlaku.

„Chýbal mi váš suchý humor,"povedal mu raz a on si len strčil ruky do vreciek habitu a oponoval mu, že zmysel pre humor mu chýba.

Vtedy ho vykoľajil, keď mu to vyvrátil. „Ale máte. No nie každý ho dokáže rozlíšiť od vašich uštipačných poznámok."

Nepriznal si to, ale vtedy ho to vyhlásenie zahrialo na duši a pomyslel si, že Potter to zrejme myslí vážne. Tiež si uvedomil, ako sa jeho tvár zmení i pri jemnom úsmeve. Potter vyzrel v skutočne príťažlivého mladíka.

A čo tie jeho rozpaky, keď si od neho žiadal prísľub, že splní tú jedinú podmienku, ktorú mu dal a síce, že sa doňho nezamiluje?

Severus pokrútil hlavou, kútiky úst sa nadvihli v pobavenom úsmeve. Merlin, cítil sa ako znovuzrodený! A to len preto, lebo videl a konečne pochopil!

Stále mal pred očami ich prvý neplánovaný bozk, keď Harry jednej noci skolaboval. Ale i tie ďalšie, ktorých sa mu dostalo. Myslel na všetky tie chvíle, keď si jeden druhého doberali a dráždili sa.

Zachvel sa príjemnou túžbou pri spomienke na tú vášnivú epizódu v kresle a na všetky tie večere, ktoré strávil nehybný muž v jeho posteli. Ako nadšene ho vtedy zbavoval oblečenia a dychtivo omýval tú opálenú pokožku, aby z nej zmyl pot...

Húkanie Rokfortského expresu nevnímal. Ani to, že už tak nemrzne a že sa z oblohy na zem spustili húfy tancujúcich snehových vločiek.

Videl len jeho štíhlu siluetu, ktorú na malú chvíľu zahalila para z hvízdajúceho červeno-čierneho rušňa, hulákanie študentov a mávanie na rozlúčku nielen Harrymu, ale aj Bartemiusovi Abottovi, ktorý stál opodiaľ a ako prvý sa otočil. Pri pohľade na prichádzajúceho muža v čiernom čosi zamrmlal a vtedy sa konečne zvrtol i Potter.

Údiv v tých zelených očiach schovaných za okrúhlymi sklami okuliarov vystriedalo náhle porozumenie. Jeho tvár stratila i posledné zvyšky prvotného napätia a rozžiarila sa. Žiarila tak jasne a iskrivo ako slnečné lúče horúceho leta odrážajúce sa na vodnej hladine priezračného jazera.

A úsmev hrajúci na tých zmyselných perách patril... jedine jemu.

Vedel to.

Vedel to rovnako ako vedel i to, že sa volá Severus Snape, a že už celé roky vyučuje elixíry na Rokforte.

Úsmev, ktorý mu mladý čarodejník venoval splynul s tým jeho, keď sa priblížil až k nemu, bez slova si ho pritiahol do náručia a ich ústa sa spojili v tom najnežnejšom bozku. Roztúženom, nesmelom a  najkrajšom, aký kedy len v svojom pochmúrnom živote dostal a okúsil.

Profesor Abott, stojaci opodiaľ na nich ostal zízať s otvorenými ústami ako kamenná socha schopná jedine nesúvislého habkania, kým z unikajúcej lokomotívy sa z otvorených okien plných nadšených študentov ozýval piskot, výskot i ohlušujúce povzbudzovanie zanikajúce v ruchu železnice a miznúce v diali.

Stáli tam, ponorení v bozku, pritisnutí v tom najtesnejšom objatí. Snehové vločky im pokryli tmavé hlavy, zachytávali sa na odeve a roztápali sa pri dotyku s rozhorúčenou pokožkou tvárí i rúk, ktoré nechránili vlnené rukavice.

A hoci bola obloha sivá a visela nízko nad zemou, Severus mal jasný deň, pretože Harry bol tým jeho povestným lúčom, ktorý prežiari všetky jeho budúce dni a zmaže osamelé noci.

oooOOOoooOOOooo

Harry prišiel o panictvo ešte v ten podvečer a Severus musel uznať, že je viac ako len schopný a učenlivý študent.

V jeho prospech svedčilo i to, že mu počas Vianočnej noci pripísal na osobné konto rovných tisíc bodov.

Na druhý deň ráno nielen, že s nadšením prijal od Harryho vzácne darčeky, ale sám mu nejaké daroval a v duchu nehanebne koketoval s myšlienkou na to, že bude musieť svoj názor na Vianočné sviatky prehodnotiť. Tieto totiž nemali žiadnu chybu!

O dva roky a necelých sedem mesiacov si tí dvaja - po šiestych poriadnych hádkach a desiatich razoch udobrovacieho milovania a nekonečného odôvodňovania, prečo by to mali urobiť - šťastne vymenili manželské sľuby.

Harry v ich svadobný deň vyslovil svoje zásadné Posledné prianie - Aby ich láska vytrvala až naveky...

Koniec

Poslední komentáře
08.03.2013 23:04:52: Tak konečně jsem se dostala ke čtení...smiley Já nebudu dumat na časovými osami a jak to asi funguje s...
08.03.2013 12:53:24: Poslední kapitolka - a zase jedna moc pěkná povídka dospěla ke svému konci. Trochu sis s nám pohrála...
08.03.2013 11:54:17: Moc hezký závěr. Jenom jsem byla trošku zmatená z přechodu z doby ochrnutý Harry a následně Severus ...
07.03.2013 19:38:09: Díky za závěr povídky. Byl neskutečně akční! Taky jsem z toho obraceče a vzpomínek byla trochu zmate...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.