Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 8. část

Harry civel do tmavého stropu a sledoval veselú tieňohru, ktorú na ňom vytváral oheň horiaci v kozube, vsadený do kamennej steny po jeho ľavici. Nemohol sa ani pohnúť a tak len počúval veselý pukot pahltných ohnivých jazykov obhryzajúcich suché drevené polienka.

Nemal poňatia, koľko času ubehlo od chvíle, kedy sa to ozdravujúce kúzlo zvrhlo, ale stále si necítil telo a navyše mu bolo trápne, pretože podľahol chvíľkovej hystérii. Opakovane volal profesora elixírov po mene, kým sa tmavovlasý muž nedostal do zorného uhla jeho pohľadu.

A kým ho neumlčal.

Veľmi, skutočne veľmi svojrázne, no v danej situácii nanajvýš... vynaliezavo.

Bozkom.

Keď sa ich pery od seba po chvíli oddelili, Severus previnilo uhol pohľadom. „Nechcem použiť žiadny z elixírov a zbytočne riskovať, takže toto bolo to prvé, čo ma... napadlo."

Snapov hlas s ním vždy robil divy. Či už v podobe britkého sarkazmu, kedy ho vedel neraz do krvi vytočiť svojimi urážlivými poznámkami, či v podobných a ojedinelých momentkách, kedy mu jeho hlas znel ako zamatové hladkanie.

Harry sa snažil dýchať, nemyslieť na nečakaný, no i tak nádherný bozk a sústreďoval sa na ten upokojujúci hlas s rovnakou intenzitou, s akou sa jeho rozorvaný pohľad díval do očí jeho majiteľa. Nateraz sa preňho stal Severus i so svojím hlasom epicentrom jeho vlastného vesmíru.

„Chápem," odvetil Harry šeptom, plné pery mal ešte vlhké a mierne napuchnuté od toho náruživého a takmer omračujúco nežného bozku.

Podľa toho, ako ho poznal si mohol iba domýšľať, že Snape momentálne ľutuje viac fakt, že mu namiesto ochrnutia údov neochromilo radšej jazyk. No na druhej strane, nevyzeral, že by ho to totálne znechutilo. Nie, skôr by sa Harry odvážil tvrdiť - že i napriek faktu, ako Snape svoje emócie dobre ukrýval isto aj tentoraz - je ten muž tiež aspoň trošilinku vykoľajený z toho, čo sa stalo. Zjavne s neúspechom nepočítal.

Pravdepodobnejšie ale bolo, že sa obaja prerátali.

Harryho jazyk sa odlepil od podnebia, len aby prehovoril a pokúsil sa nejako ospravedlniť svoje ak už nie práve prehnané, tak určite nevhodné správanie.

„Myslím, že za to mohol ten náhly šok. Ospravedlňujem sa."

Severus chvíľu mlčal. Sklonený nad ním a s odvráteným pohľadom. Harry netušil, že sa v ňom svárili všetky možné i nemožné výčitky svedomia, pretože zlyhal. Už len pripustiť si čosi také vyžadovalo poriadnu dávku sebazaprenia.

„Nemáte sa za čo ospravedlňovať, pán Potter. Nie je to vaša chyba."

Síce to nevyslovil nahlas, ani na seba neupozornil priamo, ale toto muselo byť jasné im obom. Severus mal dojem, že mu doprostred hrude vyťukáva neviditeľný ukazovák Morseovou abecedou opakujúce sa slová - Si na vine! Si na vine!

„Nie," prerušil ho mladší muž prv ako mohol povedať čokoľvek iné.

Severus mal dojem, že tu niet čo dodať, lebo sám bol v koncoch. Možno prvý raz vo svojom živote sa ocitol v slepej uličke. A znova to malo čosi spoločné s Potterom.

Ten chlap bol preňho skutočnou nemesis. Najprv sa ho celé roky nemohol zbaviť, ale teraz... už po tom vlastne z nejakého preňho stále nepochopiteľného dôvodu ani netúžil. Nemal najmenšie zdanie ako, či kedy, ale dospel do toho štádia, keď si ohľadom neho nevedel rady sám so sebou. Ten zelenooký satyr v ňom napáchal za tých pár rokov viac škody, ako muklovské atómové bomby spustené na Hirošimu a Nagasaki.

Potreboval sa spamätať, obrodiť a možno by pomohlo len prefackať, pomyslel si trpko a unavene si pošúchal koreň svojho orlieho nosa medzi palcom a ukazovákom.

Harry ho mlčky sledoval. A mal dojem, že nepovedal dosť. Chcel zotrieť tú vrásku, ktorá sa mu urobila na čele, chcel vyhladiť tie, ktoré sa vejárovito zhŕkli vo vonkajších kútikoch jeho nádherných očí. Túžil bozkami vyhladiť tie, ktoré obkolesili jeho pekné úzke pery v dvoch prísnych zátvorkách. Nechcel, aby sa kvôli nemu trápil. Ale nemohol nič, iba civieť alebo hovoriť.

A tak radšej hovoril. Bol si vedomý toho, že nikdy neoplýval darom reči, ale zotrieť ten sebaobviňujúci výraz v jeho tvári možno zvládne.

„Bol to len pokus, ktorý nevyšiel, Severus. Ale ja ti verím. Ty sa nikdy nevzdávaš. Viem, že na to prídeš. Kto iný, ak nie ty, Severus?"

Obsidiánový pohľad sa vrátil a bez meškania sa ponoril do jeho zelených studní. Teraz už omnoho pokojnejších, zmierených so situáciou.

Severus si uvedomil, že Potter s tým tykaním neprestal a jemu sa to kupodivu... nepriečilo. Prišlo mu to také intímne a dôverné... A ešte podivnejšie bolo, že mu jeho slová dávali zmysel a odbremeňovali ho od tej ťarchy viny, ktorá ho gniavila svojou nemalou váhou.

Jeho meno znelo z tých umne tvarovaných pier tak akosi menej všedne, viac veľkolepo, viac milo. Tak prívetivo, ako ho nikdy nik iný osloviť nedokázal. Ani nebohý Albus, hoci do toho vkladal veľkú dávku citu i empatie.

„Toľká dôvera? Vari si ju zaslúžim? Po tom všetkom?" ozval sa s neskrývanou iróniou, ktorá ten hlas iba špatila.

Harry sa pousmial. „Práve preto, Severus. Práve preto."

Snape nad ním iba pokrútil hlavou tváriac sa, že o ňom predsa dávno vie svoje. Potter bol odjakživa strateným prípadom a evidentne sa to nezmení. Ale tá skalopevná dôvera ho tešila a hriala. Možno i kvôli nej sa mu rozbúchalo srdce a slabunký plamienok nádeje nevyhasol.

Možno tých pár slov postačovalo na to, aby vzal rozum do hrsti, aby sa pozbieral a vstal z popola svojho neúspechu. Ako fénix. Iste. Každá rovnica má nejaké riešenie a ono tu niekde je, len musí byť trpezlivý a nesmie prestať hľadať.

A možno to boli práve tie smaragdové oči, ktoré ho prinútili konať. Aký by bol svet bez nich? Bez ich žiary a všetečného iskrenia?

Smutný, priveľmi šedivý. Teda, aspoň jeho svet... zaiste.

Harry necítil, že mu ten neprístupný muž jemne zviera ruku vo svojich dlhých, zažltnutých prstoch a držal ho tak po celý ten čas. Napokon sa trocha poodtiahol a on uzrel v jeho tvári nové odhodlanie.

„Samozrejme, urobím všetko, čo bude v mojich silách," povedal po chvíli ticha, stále ostávajúc v jeho zornom poli.

Odkašľal si a pokračoval: „Myslím, že v tejto chvíli by bolo najlepšie kontaktovať madam Pomfreyovú," navrhol. Momentálne si nebol istý svojím postupom pri liečbe. Potreboval nestranný pohľad skúseného liečiteľa. Potreboval, aby mu niekto jednoducho povedal, že to nebola tak celkom jeho chyba, a že Pottera sebecky neobral o tú štipku nádeje, ktorú v ňom sám zapálil.

To, že bol Harry proti ho neprekvapilo. Vedel, ako často a nečakane sa ocital v nemocničnom prostredí a mal preňho pochopenie, a hoci aj on voči nemu cítil poriadnu averziu, bolo to nevyhnuté.

„Nie! Nechcem, aby sa to dozvedel niekto iný. Na čo im pridávať starosti? Je to nutné?!" žobronil naliehavým hlasom, ale nebolo tej sily, ktorá by Severusa mohla obmäkčiť.

Severus mlčal. Len chvíľku. Zvažoval ich nepríjemnú situáciu, kým sa s konečnou platnosťou nerozhodol. „Je to nutné. Okrem toho, pán Potter, zabúdate na jednu vec. Je štvrtok večer a pokiaľ viem, zajtra učíte."

Mladý profesor Obrany si nahlas povzdychol. „Hrom do metly! Učím..." priznal rezignovane a privrel viečka, ktoré zahalili zelené studne odrážajúce obavy z vzniku možných klebiet.

Jediný Severus v tom nevidel najmenší problém. „Ak by ste mi povedali kedy, a s ktorými ročníkmi máte tie hodiny, možno by som niečo vymyslel."

Harry nezaváhal. Vedel, že nik iný nie je na túto úlohu zdatnejší ako Sanpe. Ak by mohol prebrať jeho hodiny, bolo by to iba ideálne.

„Prvá vyučovacia hodina je s prvákmi, potom mám dve hodiny voľno a nasleduje dvojhodinovka s piatym ročníkom. To je všetko. Len prváci a piataci."

Bol rád, že profesor je taký praktický, lebo jeho to vôbec nenapadlo. Zaoberať sa nejakým vyučovaním, keď nedokáže pohnúť ani len prstom? Merlin!

Severus prikývol. „To nie je veľa. Zhodou okolností mám práve vtedy voľno, nebude problém ujať sa ich. Samozrejme, situáciu treba objasniť predovšetkým riaditeľke a trvám na tom, aby vás prehliadla Poppy. Predsa len, ja nie som renomovaný liečiteľ ako ona."

„Ako myslíte," hlesol odovzdane, „ale môžem vás o niečo požiadať?"

Severus sa zatváril ostražito, ale rozhodol sa vyčkať bez toho, aby to nejako trefne okomentoval.

„Ja... nerád by som sa ocitol v nemocničnom krídle..."

Skromná veta, ktorá znamenala oveľa viac a Severus si to práve uvedomil. Díval sa na Pottera, ktorý si hrýzol spodnú peru a viečka mal tuho privreté v napätom očakávaní striktného odmietnutia.

Ticho v miestnosti hustlo. Profesor elixírov stál pri posteli a díval sa naňho zmäteným pohľadom. Tá požiadavka spôsobila v jeho hlave doslova prievan. Jeho myseľ pracovala závratnou rýchlosťou, analyzovala a predkladala mu jeho možnosti rad radom na striebornej tácni, kým nedospel vylučovacou metódou k jedinému záveru.

Vedel, že ak Potter nechce do nemocničného krídla, nedostane ho ani do jeho komnát, pretože to by znamenalo levitovať alebo niesť jeho nemohúce telo cez pol hradu. Ak by chceli zabrániť klebetám, vari by pri tom cez neho stačilo prehodiť neviditeľný plášť, ale ako sa vraví, čert nikdy nespí. Okrem toho, manipulovať s ním v tomto stave by sa neodvážil.

Popravde, netrúfal si na to. Už aj tak pobabral viac ako by bol predpokladal.

A potom tu bola druhá vec. Potter zaberal jeho spálňu, jeho telo okupovalo Severusovu pohodlnú posteľ.

Nebol taký malicherný, aby ho trápilo, kde zloží hlavu on, lebo to mohol hocikde, v ktorejkoľvek zo svojich komnát. Napokon, gauč je rovnako pohodlný a dokonca si ho môže jednoduchým kúzlom premeniť na posteľ, navlas rovnakú v akej odpočíva teraz Potter. Ale ani toto nebolo nič v porovnaní s vedomím, čo to všetko bude obnášať.

Starostlivosť.

Severus sa nikdy o nikoho iného okrem seba nestaral. Určite nie v pravom zmysle slova. Nikdy. Naozaj. A teraz tu mal mať Pottera? Dokonca nevládneho Pottera?

Z jeho stavu neomylne vyplývalo, že sa oňho bude musieť niekto starať. To štíhle, o niečo menšie telo malo svoje potreby, ktoré sa z času na čas ozvú, ako každému normálnemu človeku. Bude ho treba kŕmiť, možno umyť a nesmie opomenúť... vylučovanie.

Ak pristúpi na jeho požiadavku, nebude mať vlastne na výber. Stratí nielen posvätné súkromie svojej spálne a komnát, ale i pocit bezhraničnej slobody. Bol na čosi také pripravený? Zvraty v jeho živote mu zväčša na výber nedávali. Teraz to bolo iné. Mohol odmietnuť a Potter to očividne čakal.

Takmer tú jeho požiadavku naozaj zavrhol, keď si vzápätí uvedomil, že mieru istých nevýhod hravo prebijú plynúce výhody z celej tejto situácie. Snažil sa nemyslieť na to, že bude robiť Potterovi domáceho škriatka, ale premýšľal nad tým, čo by z toho ako správny slizolinčan mohol vyťažiť.

A potom si spomenul i na Kringla. Niektoré úkony by možno zastal škriatok hravo i sám. Napokon, i tak bol Harrymu pridelený. Bude si to musieť ešte premyslieť, ale čuduj sa svete, v zásade - nebol proti.

„Nie som proti. Vlastne si myslím, že je to dobrý návrh. Budem vás mať stále na očiach a pri akejkoľvek zmene vášho zdravotného stavu môžem konať," odôvodnil to nanajvýš logicky a dúfal, že jeho hlas neznel príliš potešene, ale rovnako ani odmerane a chladne ako zvyčajne.

Ignoroval prudký šokovaný nádych mladšieho muža a dodal: „Teraz ma na moment ospravedlňte. Zavolám Minervu a Poppy."

oooOOOoooOOOooo

Severus postával za Poppy, ktorá ho sprdla ako malého, nekompetentného chlapca. A svoje si odskákal aj Potter, pretože ju o svojom stave neinformoval. Ba čo viac, nielen že to nespravil, ale on to nikdy nemal ani v úmysle a nepovažoval to za potrebné!

Oboch zahanbila, ale len Severus si dovolil vzdorovať jej.

„Sama si ma učila, takže nie som taký neschopný, ako si naznačila," odvrkol. „A teraz ho prosím konečne prehliadni!"

Poppy nahnevane blysla očami po svojom rozhorčenom kolegovi a stisla pery. No jej ruka pevne zvierajúca prútik sa ihneď naučeným spôsobom rozkmitala nad Harryho telom a snažila sa nájsť čosi, čo Severus pri svojom amatérskom liečení poľutovaniahodne zanedbal.

Keď prútik napokon sklopila, musela uznať, že ho podcenila. Rozhodne bolo ťažké vysloviť to, lebo sa stále hnevala. Na oboch.

„Nič. Zdá sa byť v poriadku," povedala a strčila si prútik do kapsy habitu.

Minerva si vymenila so Severusom nechápavý pohľad, pristúpila bližšie a spýtavo na ňu pozrela. „Tak potom?"

Poppy iba pokrčila ramenami. „Potrebujem vedieť viac. Severus," kývla mu panovačne hlavou, aby sa presunuli do vedľajšej miestnosti, kde jej Severus podrobne opísal k akým záverom dospeli a ako postupovali v Potterovej liečbe.

Minerva zatiaľ robila Harrymu spoločnosť. Uistila ho, že sa to nik iný nedozvie a opýtala sa, či Harry nevie, na čo bude Severusovi Časovrat, o ktorý ju požiadal.

„Myslím, že viem. Asi sa chce vrátiť v čase do toho dňa, kedy ma zasiahla kliatba, aby ju mohol odkloniť. Potom by bolo všetko inak a ja by som bol zdravý."

„Škoda, že sa na to neprišlo skôr, mohlo byť po problémoch," poznamenala a potom sa zháčila: „Prečo to neurobil ako prvé? Veď to bolo najjednoduchšia možnosť!" zvolala nechápavo.

Harry sa zatváril previnilo. „Ja som na vine. Zvolil som si tú druhú možnosť," uviedol ju do obrazu a ona nesúhlasne tľoskla jazykom. Nemala možnosť už nič dodať, lebo vtedy sa do komnaty vrátila Poppy so Severusom.

„Harry, nie je dôvod, aby si bol v takomto stave. Navyše, diagnostické kúzla nepreukázali žiadnu fyzickú anomáliu. So Severusom sme sa preto dohodli, že počkáme tri dni. Ak sa tvoj stav dovtedy nezlepší, použije Časovrat. Súhlasíš?"

„Samozrejme," pritakal. Aj tak nemal na výber. Ak bol ale zdravý, prečo tu dočerta ležal ako kus drevenej laty!?

Poppy znova vytiahla svoj vŕbový prútik. „Umiestnim na teba nejaké monitorovacie kúzla. Jedno na srdcovú činnosť, druhú na dýchanie a zopár ďalších, ak by sa niečo zvrtlo, čo je v tomto prípade dosť pravdepodobné. Nijako ťa nezaťažia. Možno ich vycítiš, ale nemali by tvoj stav nijako ovplyvniť," švitorila spokojne popri práci. „Tiež sme sa so Severusom zhodli na tom, že bude nateraz vhodné vyhýbať sa používaniu kúziel a užívaniu elixírov. Čo sa týka čarovania - iba v nevyhnutnom prípade."

Potom sa spokojne pousmiala. „Dobre. Ak by ste niečo potrebovali, budem u seba," oznámila liečiteľka, zberajúc sa na odchod a Minerva sa rozhodla ju nasledovať.

„Idem aj ja. Na zajtra sme dohodnutí. Bude za teba suplovať Severus. Tak..." pozrela z jedného na druhého, „prajem vám obom, dobrú noc."

oooOOOoooOOOooo

Osameli.

„Severus?" ozval sa Harry, len čo sa za riaditeľkou a liečiteľkou zavreli dvere. „Môžeme... môžeme si tykať? Viete, celkom sa mi to páči a napokon, keď už som sa ocitol vo vašej posteli..." pokúsil sa o chabý žart, ktorý pramenil z jeho nervozity. Chcel len prelomiť to ťaživé ticho, ktoré tu po tých dvoch ženách ostalo.

A Severus sa pousmial. Mohol. Potter ho nevidel. „Keď už ste v mojej posteli, pán Potter... myslím, že môžete. Teší vás to?" neodpustil si malé doberanie.

Harry zmätene zažmurkal. „Či ma teší, že ti môžem tykať?" uisťoval sa, či otázku správne pochopil.

„Nie. Teší ťa, že si v mojej posteli, Harry?"

Obyčajná otázka, ktorá zapôsobila na Harryho myseľ ako rozbuška. Prudko nasal vzduch a zamyslel sa nad tým, či si je Severus vôbec vedomý sily svojho hlasu. Lebo jemu znel neodolateľne, chrapľavo a zmyselnejšie ako vo chvíli, kedy sa ho snažil ešte pred malou chvíľou upokojiť. Teraz ho zdá sa hodlal zámerne rozrušiť a to nebolo fér, ale čo čakať od slizolinčana?

Harryho tep sa prudko zvýšil, ale on sa iba uškrnul. Uvedomil si, že sa s ním neradno ťahať za prsty. Snape priľahko pristúpil na jeho hru a on vôbec nečakal, že si ho bude doberať tiež alebo, že bude vedieť ako. Musel ho v duchu pochváliť. Šlo mu to bravúrne.

Harryho líca sa červenali ako ruže v rozkvete, ale napriek tomu nasadil tej šaráde korunu, keď sa odvážil vysloviť: „Ľutujem, že to nie je za iných okolností."

K tomu Severus nemal čo dodať. Aj on ľutoval. Veru, aj on.

Po tej medzihre sa konečne spamätal. Prestal kĺzať po tom nehybnom tele lačným pohľadom na smrť vyhladovaného vlka a obrátil pozornosť vhodnejším smerom. 

„Nie si hladný?"

Musel uznať, že ho položenie tej otázky nestálo dramatickú stratu sebaúcty. Dokonca mal dojem, že ho to robí prístupnejším a ľudskejším. Možno dokonca postúpi z hodnosti chladnokrvného upíra aspoň na post zhovievavého prízraku minimálne v Harryho očiach. Už len z toho dôvodu, že mu bolo celkom fuk, čo si o ňom budú myslieť ostatní. I tak to boli zväčša nelichotivé prívlastky.

A azda to napokon nebude na škodu, ak chce donútiť Pottera, aby vzal tú hlúpu podmienku späť a aby zničil ten idiotský zoznam, ktorý viac nepotreboval. 

Chce to, či nie? Díval sa naňho a uvažoval, čo vlastne od života chce. Potterove bozky sa mu páčili, teplo jeho tela ho neskonale vábilo a už nejaký čas ho doslova mučili tie najrôznejšie sexuálne predstavy, ktoré zahŕňali len ich dvoch.

Ale... vždy tu bolo, je a bude nejaké ale a on si toho bol pridobre vedomý.

„Nie, no som smädný. Ak by som mohol poprosiť trochu vody," požiadal ho a Severus odišiel s prekvapivo úslužným - hneď to bude.

Prešiel do vedľajšej miestnosti a chytro zvažoval svoje možnosti. Napokon zavolal domáceho škriatka, ktorý mal byť Harrymu po ruke. Aj tak tu bude jeho prítomnosť občas nevyhnutná. Zajtra, keď bude učiť, napríklad. Nemôže ho tu predsa nechať samého.

„Kringle?"

Škriatok sa objavil s hlasným „puk." „Čo si profesor Snape ráči želať?"

„Kringle, dones mi džbán mätového čaju, prosím." 

Škriatok ho uistil, že je hneď späť. Aj bol. Severus mu poďakoval a prikázal mu, aby zostal po ruke, ak ho budú potrebovať, ale nateraz ho prepustil.

Vrátil sa do svojej spálne, nadvihol mladíka do sedu a oprel ho o vankúše, aby sa mohol napiť. Sám mu pridržal šálku s osladeným čajom pri ústach.

„Určite nie si hladný?" ubezpečil sa, keď Harry vypil posledný dúšok nápoja.

„Určite."

Severus postavil šálku na nočný stolík. „Potrebujem doopravovať nejaké eseje a pripraviť si podklady na zajtrajšie vyučovanie. Bude ti prekážať, ak ťa tu nechám osamote?"

Hoci chcel povedať - To si píš! - no ozvalo sa iba tiché: „Nie."

Prikývol. „Ak by si niečo potreboval, budem hneď vedľa," uistil ho a vrátil do pôvodnej polohy - ležmo.

A tak Harry ležal. Ako drevo. Nemohol sa ani pohnúť. Ten pocit by neprial nikomu. Naozaj nikomu. Po chvíli hĺbania nad neprajným osudom sa započúval do škrabotu brka, ktorého hrot tancoval po pergamene i ledva počuteľných krokov, ktoré k nemu tlmene doliehali z vedľajšej miestnosti.

Neunikol mu tichý šelest papiera, ktorý sprevádzal neodmysliteľnú opravu esejí, jemný šuchot odevu a dokonca tlmené nadávky, ktoré splývali z tých rozkošne tenkých pier, keď sa rozčuľovali nad nízkou inteligenciou rokforstkých študentov.

Tie pery si dokázal dokonale predstaviť. Ich pôvabnú líniu, mierne ovisnuté kútiky úst, ktoré sa tak málo smiali...

Privrel oči.

Skutočne bol prekliaty? Prečo sa také veci museli stávať akurát jemu? Mal na ne vari nejaký patent? Skončil ako mrzák... Iste, smeroval k tomu už nejaký čas, ale rozhodne si nepredstavoval, že to bude tak sakramentsky skoro.

Skôr ako mohol úplne skĺznúť pod mrazivú hladinu jazera sebaľútosti ešte hlbšie, vynadal si do hlupákov.

Už oveľa viac ho zožieralo vlastné svedomie, lebo spôsobil problémy Snapovi. Ostal mu visieť na krku a čo bolo horšie, bol naňho úplne odkázaný. Ale hádam to nebude až také zlé. Možno to vidí len v príliš čiernych farbách. Napokon, je tu i Kringle, ktorý by v prípade potreby mohol pomôcť. Nedokázal si totiž predstaviť, nech sa akokoľvek snažil, že by ho Snape kŕmil, či prezliekal...

Skoro sa nad tou predstavou rozosmial. Vážne, to už by bolo príliš. Nehodlá si z neho robiť domáceho škriatka. Napokon, Snape by to nepochybne nedopustil. To by ho určite radšej nechal v opatere madam Pomfreyovej.

A potom sa uškrnul. No nemal ten jeho Osud zmysel pre humor? Ocitol sa v Severusovej posteli a aj to ako krypel.

oooOOOoooOOOooo

Keď sa sotva o pol druha hodiny profesor elixírov objavil opäť v izbe, Harry si ho ani nevšimol. Nie, že by ho mohol zbadať, ale prosto ho nepočul vojsť.

„Je takmer dvanásť. Zrejme si už unavený, však?" opýtal sa Severus zdvorilo, v snahe vyhovieť mu ako sa len bude dať bez toho, aby si vážne nepripadal ako škriatok.

„Áno," pritakal okamžite mladší muž a svoje slová potvrdil dlhým zívnutím. „Mrzí ma len, že som ťa obral o vlastnú posteľ."

„To nech ťa netrápi," prehodil nedbalo. „Myslím, že nebude pohodlné spať kompletne oblečený," nadhodil tak nevinne ako len zvládol. V duchu si už vybavil ako Harryho vyzlieka.

Nevedel si predstaviť, že by túto činnosť prenechal škriatkovi. Takúto... radosť, by si neodoprel za nič na svete. Celkom slizolinsky totiž nad sebou nechal zvíťaziť vlastnú zvedavosť a túžbu. No áno, fakt bol ten, že Potter bol príťažlivý mladý muž i napriek svojmu handicapu, čo Severusovi v súčasnosti dávalo istú výhodu. Bol by hlúpy, keby ju nevyužil. A on veru hlúpy rozhodne nebol. Kedy sa mu naskytne podobná príležitosť? Kedy mu niečo také vôbec dopriané bolo? 

Na tieto otázky existovala jediná odpoveď. Nikdy.

Harry sklopil zrak a znova sa pôvabne začervenal.

„Čo je?" zaujímal sa Severus okamžite, keď si to všimol.

„Ja... väčšinou spávam nahý, ale tu dolu je chladno. Myslím, že pyžamo príde vhod."

A Severus naprázdno preglgol. Nerátal z jeho strany až s takou pomocou. Potter ho znova raz prekvapil. Zrazu nepotreboval zdôvodniť, prečo ho chce a aj musí zbaviť šiat.

„Ak by si mohol..." pokračoval ostýchavo Harry, ale on ho sotva vnímal. Jeho oči práve hypnotizovali pokožku hrdla a prvý gombík košele.

Ten zelený pohľad, ktorý sa naňho uprel bol podmanivý a odovzdaný. Odzbrojujúci. Harry vedel, že je v jeho moci a Severus si uvedomoval, že si s ním môže robiť, čo len chce.

Nie doslova, ale aj tak.

Vyschlo mu v ústach. Nohy sa pod ním nepodlomili zrejme iba zázrakom.

„Ak by si mohol zavolať môjho škriatka," prehovoril znova Harry, keď si domyslel, na čo asi myslí muž stojaci len na dosah ruky od neho a trochu sa pri tom i zhrozil. Flirtoval s ním aj na túto tému, ale rozhodne nechcel, aby ho Severus videl takto - nevládneho a dreveného ako kus polena, neschopného cítiť i ten najmenší dotyk.

Severusovo obočie sa schovalo pod ofinou, čiernou ako eben a jemnou ako hodvábne vlákna. „Myslím, že to nebude potrebné," odvetil veľmi pomaly, veľmi dôrazne a nebral na vedomie ani Harryho rumenec, ani jeho vytreštený pohľad.

Miesto toho odložil prútik na nočný stolík, mysliac na obmedzenie používania kúzel a prisadol si k nemu.

Potterova košeľa bola najmenším problémom. Perleťové gombíky jeden za druhým opúšťali bezpečie sotva centimeter dlhých dierok na lége a jeho očiam sa postupne odhaľovali krivky Harryho tela vo vzniknutej úzkej škáre, ktorú následne ľahkým pohybom ľavej ruky roztvoril.

Harry nemal hladkú hruď ako si v duchu neraz predstavoval. Bola ochlpená, no len veľmi mierne. Tmavé chumáčiky boli združené i okolo bradaviek. Svetloružových a volajúcich po dotyku. Črtajúce sa prsné svaly sa zvažovali do úzkych bokov a plochého brucha s pôvabnou pupočnou jamkou v tvare lievika. Dostal strašnú chuť ponoriť doň špičku jazyka, keby sa tak k nemu mohol skloniť...

Sila jeho vôle sa momentálne rovnala nule. Neodolal, aby sa aspoň letmo neobtrel rukou o tie zamatové kopčeky a ľutoval, že ho Harry nemôže cítiť. Ako by asi reagoval? Zalapaním po dychu? Alebo hrdelným stonom?

S rozháranými myšlienkami vsunul ruky pod Harryho trup, pričom sa k nemu bezprostredne naklonil a neváhal sa pobavene uškrnúť nad jeho vyvaleným pohľadom, keď ho nadvihol a oprel nahou hruďou o seba.

Mal pocit, akoby manipuloval s handrovou bábikou. Stiahol mu rozopnutú košeľu z pliec a odhodil ju bokom.

Harry sa oňho stále nehybne opieral, ruky nevládne spustené pozdĺž tela a jeho tvár horela. Vlastne mal dojem, že mu horia aj uši a keby si bol cítil ktorúkoľvek časť tela, mohol by to popísať určite lepšie, ale takto...

Jediné, čo smel, bolo sledovať ho a dovoliť mu to. A snažiť sa zvládnuť tie nepríjemné rozpaky, ktoré sa ho zmocnili.

Harry bol na pokraji zúfalstva. Koľko krát si toto predstavoval? No nebola to skutočná irónia osudu, že sa mu síce ten sen plní, ale on sám nemôže cítiť?!

Severus ho opatrne uložil späť do vankúšov a on neodolal, aby mu nepozrel priamo do tváre. Sledoval cestu čiernych očí, ktoré nerušene kĺzali po jeho hrudi, vnímali každý detail, každý mimovoľný záchvev odhalenej pokožky. Prebehli po úzkom páse tmavých chĺpkov začínajúcich pod pupkom a pokračujúcich za pásom nohavíc.

Harry ledva dýchal a uvedomoval si, že ak by cítil a mohol sa hýbať, bol by teraz vzrušený do krajnosti.

Vedel, čo príde, no i tak stihol udržať akékoľvek reakcie na uzde, keď sa Severusove ruky neomylne načiahli k zapínaniu jeho nohavíc.

S tuho zažmúrenými očami načúval vrznutiu zipsu, ktorý znel v tom tichu akosi prihlasno. Keď oči pootvoril, mohol pozorovať výraz Severusovej tváre v momente, keď mu rifle preťahoval cez boky spolu so spodným prádlom a neopomenul ani ponožky.

Robil to odhodlane, no opatrne, akoby zbavoval oblečenia nie otravného Pottera, ale svojho milenca...

Harry zaúpel.

Telo nehybné, myseľ zmrazená na jedinom bode. Ten muž ho zničí! Raz určite...

Severus nebol slepý. Nie, kochal sa pohľadom, vpíjal sa do mladého tela a snažil sa zapamätať si čo najviac. Ľutoval len moment, kedy to nádherné telo zahalila jedna z jeho nočných flanelových košieľ, ktoré boli po ruke. Pottera ani nenapadlo protestovať, ba čo viac, mal dojem, že si vydýchol úľavou.

On sa o tú svoju bude musieť najprv postarať, bleslo mu mysľou.

A keď ho konečne zakrýval prikrývkou, banoval, že postupoval tak rýchlo. Vstal z postele a zhasil horiace sviece.

Potom zastal na prahu izby a počul sa hovoriť: „Harry? Ak tá ponuka na sex ešte platí, skúsim svoje rozhodnutie... zvážiť."

Harry prudko vytreštil oči. Počul dobre? Zrejme áno, ten výraz tváre hovoril za všetko.

A akoby to nestačilo a on nebol zahanbený viac ako dosť, ozval sa jeho močový mechúr.

„M-mám malý pro-problém," vyslovil zajakavo s malou dušičkou.

„Áno?"

„Ja... potrebujem... vieš, močový mechúr je..." nebol schopný vysloviť súvislú vetu.

Severus prikývol. Nebolo potrebné, aby ho uvádzal do väčších rozpakov. Svoje si pri ňom užil a na ten pohľad rozhodne nezabudne. Opustil miestnosť a zavolal domáceho škriatka.

Ten sa postaral o všetko potrebné a pomohol pánovi bez reptania si uľaviť.

Harry mu bol neskonale vďačný. Za to nad Severusovým správaním škrípal v duchu zubami a obával sa toho, čo prinesie zajtrajší deň.

Vážne by mohol zniesť jeden človek viac?

Pochyboval o tom.

oooOOOoooOOOooo

Harryho zobudila séria tlmených krokov ozývajúca sa z vedľajšej miestnosti a šelest hlasu objednávajúci si rannú kávu prostredníctvom krbu, cez ktorý sa Severus spojil s rokfortskou kuchyňou.

Pokúsil sa pohnúť, ale zbytočne. Na jeho stave sa evidentne nezmenilo nič. Iba si povzdychol a neprestal dúfať, že sa to zmení.

Vyspal sa na počudovanie veľmi dobre. Všetky pachy, ktoré ho obklopovali celý ten čas, patrili mužovi, po ktorom túžil celou svojou bytosťou. Bolo až zarážajúce ako sa tu prelínali jednotlivé vône. Bergamot, cédrové drevo, citrusy, bylinky...

Nič z toho mu nepripomínalo arómy, ktorými mohol profesor elixírov sám ako i jeho odev nasiaknuť počas vyučovania, či vlastnoručnej prípravy elixírov, ktorej sa venoval po vyučovaní.

Zhlboka nasal vzduch v miestnosti a zaľutoval, že tu v podzemí nie je žiadne okno, cez ktoré by sa mohol pozrieť na svet vonku.

Kto vie, aké dnes bolo počasie? Snežilo? Bolo sychravo alebo sa cez mliečnosivé oblaky predsa len predrali v toto ráno lúče zubatého slnka, skúpeho na svoje teplo?

Spozornel, keď sa murovaný strop nad jeho hlavou v nasledujúcej chvíli začal meniť a on s úžasom zistil, že nadobudol vernú podobu oblohy, z ktorej sa na zem znášali drobné snehové vločky. Akoby ten starý hrad skrz jeho mágiu vycítil tú skrytú túžbu, ktorá mu horela v srdci.

„Ďakujem," pošepol nečujne. Aj jeho mágia radostne zaklokotala.

„Už si hore?"

Sýty barytón naplnil neveľkú štvorcovú miestnosť a Severus podišiel k posteli tak, aby naňho Harry dovidel.

„Dobré ráno," pozdravil ho Harry a Severus prikývol.

„Aj tebe. Nič sa nezmenilo?"

„Nie, nič," odvetil popravde.

„Nepotrebuješ niečo?" opýtal sa a Harry prikývol.

„Kringla. Musím," hlesol a Severus pochopil.

Keď sa škriatok na Harryho zavolanie objavil, odbavili nevyhnuté. Za ten čas Severus sám zmizol v kúpeľni, aby sa objavil vo chvíli, keď si Harry objednával raňajky.

„Kringle, dnes budem stolovať tu. Prines mi prosím to isté, ale vráť sa o desať minút. Ďakujem."

Domáci škriatok sa úslužne uklonil a zmizol.

„Nechcem ťa obmedzovať, Severus," ozval sa z postele Harry, hoci si uvedomil, že jeho poznámka je v tejto situácii nielen smiešna, ale i bezpredmetná, pretože práve to svojou prítomnosťou zapríčinil.

„To je v poriadku. Daj mi tých desať minút."

Toľko Severus totiž potreboval, aby si doprial rannú sprchu. Keď sa vrátil do spálne, kde Harry ležal, doniesol so sebou závan nádhernej sviežosti a čistoty, ktorý mu Harry iba závidel. Vrátil sa oblečený v čiernych nohaviciach klasického strihu, bielej bavlnenej košeli so stojačikovým golierom a čiernej veste, ktorá mu sadla ako uliata. Vyzeral skvelo, to mu musel uznať.

Kringle sa objavil vzápätí s plne naloženým podnosom. Stolovali priamo v posteli a Harry musel pripustiť, že to malo svoje čaro. Severus ho nadvihol do sedu a kŕmil ako malé dieťa. Dojalo ho to a bolo ťažké to skrývať, pretože taká pozorná k nemu nebývala ani teta Petúnia v jeho detských rokoch.

Keď dojedli, Severus sa postaral aj o to, aby si vypláchol ústa nejakým jeho zlepšovákom. Chutilo mu to ako mentol a pripomínalo to muklovskú ústnu vodu určenú na dentálnu hygienu. Severus mu potom dokonca ochotne umyl tvár malým ručníkom namočeným v príjemne vlažnej vode. Zrejme chvíľku zvažoval, či by ho nemal aj učesať, ale pri pohľade na to hniezdo to asi po mikroúvahe vzdal.

Kringle odniesol podnos a Severus ho požiadal, aby robil Harrymu spoločnosť, kým bude preč.

„Ten snežiaci strop asi tak skoro nezmizne, čo?" informoval sa akoby mimochodom Severus, keď vytiahol zo skrine sako a obliekal si ho, oči zdvihnuté nahor.

„Je to jediná šanca ako sa tu osamote nezblázniť," priznal Harry. „Keby tu boli okná..."

„Zabudol si, že si v podzemí?"

„Nezabudol," odvetil a zahryzol si jazyka skôr ako dodal - ako by som mohol, keď okupujem výsostné územie samotného kráľa podzemnej ríše? „Môžem ťa poprosiť o čistý pergamen, brko a atrament?"

Severusov pohľad, ktorým ho následne prebodol bol niečo medzi údivom a zmätkom. Skôr ako po ňom stihol blysnúť nejakou tou ironickou poznámkou, Harry vysvetlil.

„Rád by som poslal priateľom list, aby si nerobili starosti. Kringle mi s tým iste pomôže," nezabudol dodať.

„Samozrejme." O malú chvíľu stálo všetko pripravené na nočnom stolíku po Harryho pravici.

„Prajem ti pekný deň," rozlúčil sa s ním Harry.

Severus mu venoval iba zvláštny pohľad, ktorý sa predĺžil a Harryho škrelo, že ho nevedel dešifrovať. Jednako sa pod jeho temnou intenzitou začervenal.

Profesor elixírov odišiel a jemu ostal robiť spoločnosť domáci škriatok. S jeho pomocou zosmolil list, ktorý poslal Ronovi a Hermione, aby zasa zbytočne nevyvádzali, lebo sa neozýva a nerobili si oňho starosti.

Potom mu Kringle chvíľu čítal. Chvíľu mu rozprával o sebe a chvíľu ho zabával rozprávaním škriatkovských rozprávok.

Deň mu zbehol na počudovanie skoro.

oooOOOoooOOOooo

Ich nútené spolužitie bolo pokojné, ale na nanešťastie bez zmeny. Harry ostával stále nehybný, v dôkladnej opatere profesora elixírov.

Ak mohol súdiť, nepripadal mu taký nespokojný so vzniknutou situáciou a neraz ho šokoval tým, že mu nerobilo najmenší problém bez rečí, či frflania, ktoré očakával napojiť ho, či nakŕmiť. Občas dokonca ostal, aby sa s ním len tak pozhováral.

V sobotu si s ním dokonca zahral šachy, hoci musel figúrkami ťahať iba on, no ostal skutočne zarazený, keď Harry prehral iba o dva ťahy.

V ten istý večer sa trochu pohádali a na jeho smolu Severus vyhral. Jeho argumenty boli žiaľbohu pádne a všetok ten cirkus sa týkal Harryho očisty.

„Naozaj to musí byť?" zaškrípal zubami a snažil sa nevnímať to nekompromisné temné iskrenie v tmavých očiach.

„Isteže. Alebo je ti ten povlak vlastného potu príjemný?"

„Tak použi kúzlo! Toto by sa mohlo radiť medzi nevyhnutnosti," požiadal ho Harry.

„Rozhodne nie. Nie je to predsa nič, čo by som nezvládol," a to už si vyhŕňal rukávy snehobielej košele po ostré lakte.

Harry ho bezradne sledoval a najradšej by sa bol prepadol pod čiernu zem. I pod tú slizolinskú.

Sakra, veď ten chlap sa v tom vyžíva!došlo mu.

Nepomohol si. Ani frflaním, ani odhováraním, ani zlostným nasupeným výrazom.

A ako sa onedlho presvedčil, Severus sa v tom naozaj vyžíval. A to nielen v jeho vyzliekaní, ale aj v dôkladnom umývaní.

A aby sa od toho odpútal, myslel na iné, hoci sa to i tak týkalo Severusa.

Tá ošemetná podmienka, ktorú mu vtedy dal nad ním visela ako damoklov meč.

Nepochyboval, že Snape ju nebude mať najmenší problém splniť. Chcel predsa len jediné, aby sa doňho nezaľúbil. Nehodlal mu za žiadnych okolností ublížiť, ak by sa nejakým zázrakom predsa len zblížili.

Celkom stačilo, že sa s tým musel vyrovnávať on sám. Taká nevinná podmienka... No kto by bol veril, že sa obráti proti nemu?

Povzdychol si a privrel oči, aby sa nemusel dívať na mokrú dlaň zvierajúcu voňavé mydlo, ktorá práve krúživými pohybmi rozotierala mydlo po jeho hrudi.

„Severus?"

„Hm?" Muž sústredene nanášal zmes bubliniek na horúcu pokožku pod svojou dlaňou s úmyslom nevynechať jediné miestečko.

„Beriem to späť," povedal bez vysvetlenia.

Severus k nemu zdvihol pohľad, v umývaní však neprestal. Ruka skĺzla na ploché brucho.

„Beriem to späť," zopakoval Harry, oči stále privreté.

„Čo berieš späť?" opýtal sa, keď mu omýval ruky.

„Tú podmienku. Nemal som čosi podobné vôbec vysloviť. Už len preto, že ťa poznám. Aj ten hlúpy zoznam. Písal som ho, aby som stihol zažiť všetko, po čom som túžil a čo som si prial skôr než... Veď vieš. Nebolo to fér a mal by si vedieť, že ten zoznam je dávno zničený."

Snape ani brvou nemihol. Venoval sa jeho nohám. Silným stehnám, štíhlym lýtkam. Klenbe chodidla, pekne tvarovaným prstom.

„Tiež ma mrzí ako som sa správal. Všetky tie nevhodné poznámky... Ospravedlňujem sa ti."

Severus sa mračil. Uvedomoval si, že o toto mu celý čas išlo, ale rozhodne nie za takú cenu!

„Takže, ak som správne pochopil," precedil pomedzi zuby s dôrazom na každé slovo, „ty si myslíš, že si mi tú podmienku vôbec nemusel dávať, však?"

Harry by bol prikývol, ale nemohol. A tak hlesol iba - Áno.

Severusa to z nejakého zvláštneho dôvodu rozrušilo. Zdvihol hlavu, činnosť jeho usilovných rúk ustala. V prstoch drvil biele mydlo a snažil sa... ostať pokojným.

„Ak si presvedčený o tom, že v sebe nemám kúska citu, a preto bola tá podmienka zbytočná, nebudem ti to vyvracať. Blahoželám ti, skutočne si sa osvedčil ako znalec charakteru."

Harry vyvalil oči. Netušil, čo zas pobabral, ale zjavne sa tak stalo, lebo Severus zúril. Musel niečo vymyslieť prv, než vypochoduje zo spálne a nechá ho tam ležať ako lazára, tak ako práve bol. Nahý a namydlený od krku po päty.

„Nie! Ja jediný viem, akej lásky si schopný! Prečo všetko čo poviem, pochopíš inak?!"

Severus po ňom fľochol skúmavým pohľadom. Stále sa ani nepohol a tak Harry pokračoval.

„Viem, ako veľmi si miloval moju matku, Severus. Keby som mohol dúfať, že ma zahrnieš aspoň štipkou takej priazne, budem najšťastnejším človekom pod slnkom." Prehltol tú guču, ktorá mu navrela v hrdle a neprestal mu opätovať pohľad.

„Tak potom, prečo?"

Harry si povzdychol. „Pretože túžba je zradná vec. Bolo to silnejšie ako ja. Tak veľmi som ťa chcel, až som strácal zdravý úsudok. A ty si zaslúžiš len to najlepšie."

Severus sa stále mračil a uvažoval, o čom zas bolo toto? Mal dojem, že mu niekto stojí na vedení.

„Nechcel som ťa zneužiť. Len som si chcel ukradnúť chvíľku šťastia. S tebou... Si ten najbystrejší muž akého poznám a pritom si vôbec nepostrehol, že ťa roky obdivujem! A roky som do teba zamilovaný. Hoci mi trvalo rozlíšiť jedno od druhého..."

Severus sa naňho díval ako na zázrak. Namydlený, ale zázrak. Inej reakcie zatiaľ nebol schopný. Iba spracúval to, čo mu Harry práve povedal. Spracúval a snažil sa prísť na to, prečo mu tak divo bije srdce a zviera mu vnútro. A odkiaľ vyviera ten zvláštny hrejivý pocit, ktorý sa mu závratnou rýchlosťou šíril po celom tele.

A potom jednoducho prešiel k vlastnej posteli okupovanej tým štíhlym, nahým telom, kľakol si a bez slova pokračoval v práci. Tentoraz obšťastňujúc Harryho necitlivý rozkrok.

Harry vytreštil oči, ale mlčal ako ryba. Mlčal, kým tá tortúra s umývaním neskončila.

Keď ho Severus obliekol do čistej nočnej košele - ďalší kus z jeho súkromnej zbierky - šokoval ho po druhý raz, pretože sa k nemu naklonil a bez váhania si privlastnil jeho pery v takom majetníckom bozku, až to Harrymu vyrazilo dych a rozbúšilo srdce.

„Zopakuj to..." požiadal ho profesor elixírov zachrípnutým hlasom.

A Harry poslušne odpovedal: „Nechcel som ťa zneužiť..." 

Harrymu sa spod privretého viečka vykotúľala slza. Severus ju zotrel palcom a šepol mu tesne pri uchu: „Tvoje ospravedlnenie prijímam."

A znova ho pobozkal. Tentoraz nežnejšie a dlhšie.

„Spokojný?" opýtal sa sebaisto starší muž, keď sa od neho po chvíli lenivo odtiahol a nechal Harryho lapať po dychu.

Potom jednoducho odišiel a zanechal ho v ešte väčšom zmätku, ako už bol.

oooOOOoooOOOooo

Tretí deň. Nedeľa.

Najvyšší čas niečo urobiť. Poppy tu už bola, aby Harryho zasa skontrolovala a odišla s pokrútením hlavy a nespokojným výrazom v tvári.

Severus sa opieral plecom o zárubňu dvier a díval sa na spiaceho mladíka. Bolo len pol jednej po obede a on si spokojne oddychoval. Musel zadriemať. Napokon, čo iné sa v jeho stave dalo robiť, že? Na škodu to predsa nebude.

Po tom včerajšku Harryho vnímal inak. Vlastne ho tak vnímal už dlhší čas, iba mu trvalo, než si to pripustil.

A nebolo mu to nepríjemné. Naopak, mal pocit, že jeho život dostal konečne nejaký zmysel. Škoda len toho premrhaného času. Prečo na to prišiel tak neskoro? Keby sa totiž tomu mužovi zaberajúcemu jeho posteľ naozaj niečo stalo, stratil by šancu preskúmať svoje skutočné city k nemu do hĺbky a možno by prišiel o jedinú možnosť dosiahnuť v živote viac ako len prchavé pracovné uspokojenie.

Harry zažmurkal. „Severus?" zamrmlal ospalo.

Severus sa pohol a sadol si na kraj postele. Naklonil sa tak, aby naňho chrabromilčan videl. „Ahoj."

„Deje sa niečo?" opýtal sa Harry, keď zaznamenal, že mu na krku visí zlatá retiazka Časovratu.

Severus pokrútil hlavou. „Nie. Myslím, že je čas."

„Dobre," pritakal. Aj tak nemal na výber.

„Nepotrebuješ niečo?"

Harry sa pousmial. Zvykať si na Snapovu starostlivosť nebolo jednoduché. „Nie, ďakujem."

„Tak ja pôjdem."

„Dávaj na seba pozor, dobre?"

To pekne klenuté obočie sa nadvihlo v tom nesmierne známom spôsobe, ale miesto zamračenia sa profesor elixírov uškrnul.

Znova ho raz šokoval, keď sa k nemu naklonil a vtisol mu na ústa ľahký bozk s nesnapeovsky citlivým prehlásením: „Budeš v poriadku."

Harry sa usmial. Naozaj mu veril.

Koniec ôsmej časti

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.


Poslední komentáře
16.02.2013 13:34:15: Májo, v náhledu byl text několikrát a konečně jsem přišla na to, jak to, co bylo navíc smazat. WG po...
15.02.2013 22:33:12: Tuhle kapitolku už jsem četla 5.2. Zveřejňujete znova, nebo se vloudila nějaká chybička? smiley${1}
07.02.2013 11:03:23: Opravdu krásná kapitola a to jak Severus pojal péči o Harryho mi vehnalo červeň do tváří. Celý popis...
06.02.2013 20:36:29: Suellen: Docela hodně žhavá kapitola - i když Harry může cítit jen v emocionální rovině... a Sverus ...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.