Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 7. část

Tie dni potom mohol Severus pokojne označiť za podivné. Obaja okolo seba našľapovali opatrne akoby sa nejakým nedopatrením osudu ocitli na mínovom poli. Ani jeden z nich ten večer nespomenul, hoci on naňho nedokázal zabudnúť. Ba čo viac. Myslel na to stále viac a viac. A rovnako tak myslel aj na Potterov zoznam. Zakaždým, keď si pripomenul ten posledný bod sa zamračil a v ústach pocítil zvláštnu pachuť.

Ovládaj sa, pre Salazara! okríkol sa v duchu a zdvihol pohľad od skromne naloženého taniera. Stiahnutý žalúdok mu nedovolil zjesť viac ako poloprázdny tanier špenátovej polievky, hoci na výber mali samozrejme viac ako desať druhov jedla. Na mastné sa ani nepozrel, nad sladkým ohrnul nos, na hrianky nemal chuť. Z varenej kukurice mu skrútilo žalúdok a ostatné jeho čuchový zmysel sotva registroval. Prosto si nabral to jediné, čo usúdil, že bez problémov strávi.

Vo Veľkej sieni bol zvyčajný hluk. Trochu sa omeškal. Naschvál. Nebolo mu práve príjemné byť terčom skúmavých pohľadov istého mladého kolegu. Cítil ich. Cítil ich rovnako intenzívne ako keby sa ho profesor Obrany dotýkal.

Vedel, kedy sa naňho tie zelené oči upreli, kedy skĺzli po jeho strnulom orlom profile a kedy sa od neho napokon odvrátili.

Dnes bol toho ušetrený. Potter sa buď stihol navečerať, alebo jednoducho neprišiel. Keďže tu bol Longbottom a veselo trkotal so svojou o pár desiatok rokov staršou kolegyňou Pomonou a pánom Bootom, Severus tipoval, že Potter ostal v súkromí svojich komnát.

A bol mu za to vďačný. I jeho ťažko skúšaný žalúdok mu vzdával tiché vďaky. Na obed toho do seba veľa nedostal a raňajkoval iba čiernu kávu.

Dojedol, otrel si úzke pery bielym obrúskom a vstal od stola. Mal prácu.

Cestou cez Sieň uvažoval nad tým, že si nad rozčítanou knihou dá ešte šálku kávy. Zajtra bol piatok a on začínal až treťou vyučovacou hodinou. Potreboval si niečo naštudovať a zamestnať si myseľ, len aby nemyslel dookola na to isté. Bol z toho na nervy.

Len čo vošiel do súkromia svojich komnát, ako tak sa upokojil. Podišiel ku krbu, aby si objednal obľúbený čierny nápoj a zobliekol zo seba sako siahajúce do polovice stehien. Vošiel do spálne, otvoril skriňu a prevesil ho na drevený vešiak. Keď sa vrátil do obývacej izby, káva už naňho čakala.

Usmial sa. Aspoň niečo v jeho živote ostávalo nemenné a dôverne známe. Niečo, čo si dokázal vychutnať s neopísateľným pôžitkom. Lahodný čierny kofeínový nápoj.

 Ponocoval.

Keď sa konečne odobral na spánok, hodiny ukazovali niečo po druhej. Pošúchal si unavené oči, ktoré ho rezali kvôli tomu, ako ostril na malé písmo v knihe.

Vyzliekol sa. Celkom nahý si ľahol do postele a zavŕtaný pod prikrývkou sa snažil nemyslieť na tie krásne zelené oči odrážajúce vzrušenie, ktoré v nich uzrel v tej jednej ukradnutej šialenej chvíli, keď sa akýmsi nedopatrením vrtkavej pani Šťasteny ocitli v spoločnom vášnivom objatí.

oooOOOoooOOOooo

Harry stál pred zrkadlom a obzeral sa. Pri pohľade na to vrabčie hniezdo, ktoré mal na hlave si iba frustrovane povzdychol. S tým sa už nedalo robiť nič. Mal by sa konečne zmieriť s tým, že bude do konca života pôsobiť ako strašiak do maku.

 Tento týždeň prežil bez väčšej ujmy, či už psychickej, alebo fyzickej, i keď mal na mále, keď ho predvčerom takmer zmietla z nôh nepríjemná bodavá kliatba. Študent šiesteho ročníka, pán Frost ju v dueli použil na svojho soka v láske. Takže mali vlastne šťastie obaja. A Frost navyše obišiel s trestom u školníka a stiahnutím pätnástich bodov.

Po tom poslednom večere, ktorý strávil u profesora Snapa sa jeden druhému vyhýbali. Nevedel, čo si o tom myslieť. Na jednej strane si uvedomoval, že on bol iniciátorom toho všetkého, čo sa medzi nimi stalo, ale nebol tým, kto sa rozhodol zájsť tak ďaleko. Nie, že by sa mu to nepáčilo. Rozhodne proti tomu neprotestoval! To by ho ani nenapadlo.

Skôr ho škrel fakt, že Snape sa po tom stal nedostupným a zdržanlivým. A aj jeho mlčanlivá zádumčivosť mu už liezla poriadne na nervy. Chcel sa s ním o tom pozhovárať, uistiť ho, že je to v poriadku, že sa nehnevá, že sa mu to páčilo a rád by...

Nepamätal si, kedy cítil podobný zmätok.

Prečesal si prstami vlasy a nevedomky ich tak zanechal ešte vo väčšom chaose. Čo by mu rád povedal? Že to bolo sakra skvelé? Že doteraz netušil, čo je to sexuálne vzrušenie? Že do toho večera vlastne nepoznal pravú podstatu túžby, ktorá z neho vytryskla ako gejzír z vyprahnutej púšte?

Povzdychol si a oprel sa čelom o dvere skrine. Nemal najmenšiu šajnu, čo si počať. Nemohol predsa priklusať a predložiť Snapovi ten nehorázny návrh, na ktorý myslel posledné dni, a o ktorom sa mu už i snívalo. Nemohol sa mu ponúknuť ako lacná štetka.

Alebo mohol?

Naozaj nevedel kam z konopí. Cítil sa rozpoltený ako schizofrenik. Raz tú úžasnú chvíľu blahorečil, raz preklínal, pretože len vďaka tomu túžil po niečom, čo by mu prinieslo viac. Viac bozkov, viac dotykov, viac vášne... viac Snapa.

Nie. Už sa tých predstáv neľakal. Nebol malý chlapec, ktorý sa bojí každého prízraku pod vlastnou posteľou.

Poznal Snapa možno lepšie ako Albus Dumbledore svojho času. Obdivoval ho, chápal, vážil si ho a považoval ho za statočného a charizmatického človeka. Pretože to, čo ho k nemu tak neodmysliteľne vábilo a ťahalo musela byť jeho charizma. To, čo skrýval vo svojom vnútri. Srdce, ktoré túžilo biť pre niekoho tak veľmi, ako po tom prahlo to jeho.

Nikdy si nemyslel, že by mal šancu na budúcnosť. Najprv mu tie predstavy a vzletné stavanie si vzdušných zámkov kazila vidina Voldemorta, teraz choroba.

Teda, to posledné sa mohlo zmeniť. Ak mu Snape pomôže, ako sľúbil, jeho šance rapídne vzrastú. A to už by stálo za nejakú tú úvahu o budúcnosti, no nie?

oooOOOoooOOOooo

„Ako to vyzerá?" opýtal sa, keď sa od neho Snape odtiahol a on sa otriasol. Chvejúca sa ruka sa načiahla po pohári s tekvicovým džúsom. Odpil si a pomaly sa spamätával z účinkov hĺbkového diagnostického kúzla.

Nie, na toto si nikdy nezvykne. Už to vedel. Keby sa ešte k tomu ocitol na ošetrovni kde to tak charakteristicky páchlo dezinfekciou a sterilitou, skolabuje. Príjemné prostredie vlastných komnát mu dávalo nielen pocit pohodlia, ale i záruky, že na tom nie je až tak mizerne.

Vybral si, len čo mu ten muž predložil jeho možnosti. Samozrejme, že si zvolil tú ťažšiu. Nie preto, lebo rád zdolával i nemožné, ale preto, lebo vedel, že ak to má niekto zvládnuť, bude to profesor Snape.

Alebo Severus... pretože v posledných dňoch sa preňho stal Severusom. Aspoň v dobre strážených myšlienkach.

Jednako však, bol to práve on, kto zistil príčinu jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu. Bol to on, kto mu dal nádej. A to si myslel, že sa s týmto svetom rozlúči prv ako si stihne vôbec užiť života.

Severus Snape sa odtiahol a sklonil prútik. „Je ľahké hľadať, keď viem, čo hľadám," povedal pokojným hlasom. „Časť kliatby sa uložila v pohybovom centre mozgu a časť obsadila miechu."

Znelo to hrozne a Harry sa zamračil. „Čo to pre mňa znamená?"

„Musíme kliatbu odstrániť. Nič viac, nič menej," odvetil.

Harry zamyslene prikývol, ale v očiach mu svietili otázniky - Ako?!

Severus si povzdychol. Toto... bude naozaj poriadny oriešok. O kliatbach vedel svoje a bolo toho viac než dosť. Vedel vyrobiť elixír na bolesti brucha, na pokojný spánok, na doplnenie krvi. Vedel namiešať bezchybné mastičky na rôzne kožné choroby, poznal mnohé odvary a protijedy, ale tu si odrazu nebol celkom istý, čo presne použiť.

Avšak, výhodou bolo, že mal kontakty a tie teraz hodlal využiť. „Dúfam, že vám to nebude prekážať, ale rozhodol som sa poradiť s niektorými známymi odborníkmi."

Potter naňho vrhol úsmev, ktorý by mu najradšej vymazal z tváre šmahom ruky. Našťastie, ak aj Potter chcel niečo poznamenať, veril, že jeho pohľad mu v tom zabránil. Ale tie smaragdové oči provokovali ďalej.

Severus zaprskal. „Nedívajte sa tak na mňa, Potter. Mal by ste si uvedomiť, že ste to vy, komu ide o život!"

Výraz tváre sa zmenil. Posmutnel. „Nemusíte mi to pripomínať. Som ti toho príliš dobre vedomý, profesor."

Severus stuhol. Netušil, čím to bolo. Jeho pohľadom alebo spôsobom, akým vyslovil to posledné slovo?

Napriek tomu to odplavilo jeho zlosť kamsi do nenávratna a myšlienky sa voľne rozbehli neželaným smerom.

Tmavé oči skĺzli nižšie, aby sa upreli na vábne pootvorené pery. Zrelé, krásne krojené a vlhké po tom, čo sa pred celkom malou chvíľkou objavila špička rozkošného jazyka a navlhčila si ich.

V ústach mal odrazu sucho a jazyk sa nepríjemne lepil na podnebie. Tie jeho pery... môcť ich tak znova ochutnať. Cítil by z nich chuť džúsu, ktorý pred chvíľou pil?

Potter sa odrazu k nemu nahol a natiahol ruku. Tá ruka s nepatrne chvejúcimi sa prstami mierila k jeho tvári.

Takmer sa mykol ako po zásahu elektrickým prúdom, keď sa ho jemne dotkol. A to len preto, aby mu odhrnul ofinu padajúcu do očí. Prsty ľahúčko skĺzli po líci a ruka klesla dole. Severus sa však nepohol. Vlastne sa ani nenadýchol. Iba ho upäto hypnotizoval a odhadoval, čo má v úmysle.

Správal sa celkom nesnapeovsky. Neokríkol ho, nespražil drvivým pohľadom, neodsotil mu ruku, ani ho len nepreklial. Iba naňho nehybne zízal a čakal len Merlin vie na čo.

Tmavovlasý čarodejník na chvíľku sklopil pohľad, akoby mu chýbala nutná dávka odvahy k tomu, opätovať mu ho. Čudné. Nikdy by si nebol pomyslel, že bude svedkom niečoho takého.

Lenže potom Potter dvihol tvár a pozrel naňho.

Severus sa podvedome zamračil.

„Severus?" ozval sa hlasom iba o niečo hlasnejším ako šelest lístia v korunách stromov, keď sa s ním hrá letný vánok počas sparného dňa. „To, čo sme... spolu minule robili... ja..." hlas sa vytrácal, len aby o chvíľku nabral na sile. „Páčilo sa mi to."

Severus bol v tranze. Aspoň tak vyzeral a pôsobil absolútne vierohodne. A cítil sa tak. Mal dojem, že slovám, ktoré Potter vyslovil z nejakého nejasného dôvodu nerozumie. Akoby k nemu prehovoril hadím jazykom.

Až po chvíli si uvedomil, že ho oslovil krstným menom, hoci neprešiel do tykania.

„Nemohli by sme..."

„Čo, či by sme nemohli?" opýtal sa, pohľadom doslova visel na jeho ústach v napätom očakávaní. No áno, ten chrapľavý hlas bol skutočne jeho, hoci mu znel tak cudzo.

„Milovať sa. Spolu. Vy a ja... Severus," dodal.

Severus naprázdno prehltol. Srdce spravilo hlasné čľup a utopilo sa kdesi v žalúdku. Pľúca, ktoré už pred časom vypovedali poslušnosť prudko nasali dych.

Tmavé oči nepokojne očakávajúce pohromu sa vyvalili z očných jamiek. A predsa neprehovoril. Jeho pohľad sa preniesol ponad chrabromilčanovo plece a zastavil sa na širokej ustlanej posteli.

Aké by to asi bolo? Barbarsky z neho strhať šaty, dotýkať sa tej nepoškvrnenej pokožky a brať si ho tak, ako o tom sníval i túto prekliatu noc? Pretože on o tom skutočne sníval! Aspoň pár posledných nocí určite. A občas i počas bdenia.

„Severus?"

Naliehavosť v tom láskavom hlase, pretože on tak skutočne znel - láskavo, milo a krehko - ho prinútila vrátiť sa z ríše snov. Zamračil sa.

„Čo si od toho sľubujete?" ozval sa priškrteným hlasom, snažiac sa o nejakú rozumnú úvahu. Zdalo sa, že jeho myseľ má akýsi centrálny blok a nedokáže sa naštartovať správnym smerom.

Neodpovedal. Potter neodpovedal a on si povzdychol. Iba v duchu, ale predsa. Keby bol udal akýkoľvek dôvod, ktorý by mohol rozumne prehodnotiť, možno by ho nahovoril na krátky, nezáväzný románik. Proti tomu by nemal nič. Nie. Sex bol predsa zdravý a on si ho odopieral... pridlho. Lenže Potter mlčal a on si okamžite vybavil ten jeho pofiderný zoznam.

Toto ho dostatočne nabudilo. Mal pocit, že mu niekto práve vrazil poriadne zaucho.

„Chcete si ma otestovať? Koľko toho znesiem, pán Potter? Alebo ste zvedavý, aký som v posteli?"

Mladík zalapal po dychu, do líc sa mu nahrnula sýta červeň.

„Uznávam, že sa mi neprieči myšlienka na to, mať vás vo svojej posteli a lichotí mi, že by som bol vaším... prvým milencom, je tak?"

Harry sa iba červenal a teraz sakramentsky ľutoval, že v sebe pozbieral odvahu vybafnúť takú somarinu. Snape sa zdá sa rýchlo otrepal z toho šoku, lebo teraz útočil ako jedovatá kobra.

„Avšak odmietam byť ďalším splneným bodom vášho stupídneho zoznamu, pán Potter!"

Hneď na to vstal, strčil si prútik do vrecka habitu a chcel odísť, keď ho zadržala Harryho studená ruka. Úkosom naňho pozrel, dávajúc mu najavo, že je preňho menej ako zem, po ktorej chodí.

„Mrzí ma to. Nemyslel som..."

„To ma neprekvapuje. Vy nikdy nemyslíte, že, pán Potter?"

Ruka, ktorá zvierala jeho zápästie ho pustila, tvár horiaca hanbou a teraz i ponížením sa odvrátila. Zarazil sa a bolo to asi po prvý raz, čo zacítil hryzenie vlastného svedomia, keď na sekundu zauvažoval, či to neprehnal.

„Naozaj to ľutujem. Zabudnite na to," počul ho ešte povedať chrapľavým hlasom.

Severus prikývol, hoci to nemohol vidieť. Nedíval sa naňho. Hrdina čarodejníckeho sveta sedel v kresle ako kôpka nešťastia. A mohol za to on.

Odišiel.

Vlastne sa to skôr podobalo zbrklému úteku, ale neriešil to. Vpadol do svojich komnát, zagánil na kanvicu čierneho čaju ako na úhlavného nepriateľa a z barovej skrinky vybral prvé, čo mu prišlo pod ruku.

S hľadaním pohára nestrácal čas. Doprial si poriadny dúšok, aby ho zneutralizoval a otupil, ale nestalo sa, hoci si doprial ďalších pár hltov.

Každý normálny slizolinčan, ktorý by bol aspoň trochu pri zmysloch by nad tým návrhom zajasal a chňapol by po ňom všetkými desiatimi. Prečo teda nie on? Na staré kolená ho začnú prepadávať akési idiotské morálne zábrany a stane sa precitliveným hlupákom?

Keby mal aspoň štipku rozumu, skočil by po ňom okamžite a pretiahol by ho tak, aby ten drzý nepodarok kričal zmietajúc sa pod ním v eufórii o prídavok a prisahal by mu doživotnú oddanosť ako skrotený dráčik!

Ale on, nie! Jemu sa to... málilo.

Znova si dal poriadny glg a s fľašou v ruke sa zviezol do kresla. Ako má po takom čosi normálne fungovať? Už to bolo zlé, čo dopustil a teraz toto...

A vzápätí sa rozosmial. Hystericky, na plné hrdlo.

Nebude to Potter, ktorý zíde z toho sveta prvý. Nie, bude to on a vďaka nemu. Ako mal toto vydržať?

Netušil...

Nech mu Merlin pomáha, naozaj netušil.

oooOOOoooOOOooo

O tri dni neskôr mu prišiel list. Písal mu liečiteľ Paracelsus, kde vlastne len odobril jeho domnienky a postupy pri liečbe. Severus chvíľu zvažoval i možnosť, aby prevzala Potterove liečenie Poppy a aj mu to v jeden večer navrhol, ale Potter zaryto odmietal.

Čas si nezaujato plynul ďalej bez toho, aby bral na niekoho ohľad. Ich profesorské povinnosti boli narušené ich občasnými sedeniami, kde preberali možnosti jeho liečby. Väčšinou bol Potter ticho. Žiadne hlúpe otázky, žiadne iritujúce poznámky.

Ale Severus bol aj tak čoraz väčšmi podráždený a nevedel si to zdôvodniť. Možno to však bolo iba tým, že si odmietal pripustiť pravú príčinu svojho stavu. V duchu sa utvrdzoval v tom, že je to takto lepšie, ale keď si následne položil otázku - pre koho - nedokázal ju zodpovedať.

oooOOOoooOOOooo

Vianoce boli takmer za dverami, ale boli to prvé sviatky, na ktoré sa Harry nedokázal tešiť. Od toho osudného večera, kedy dal Snapovi ten zarážajúco neslušný návrh to s ním išlo dole kopcom.

Prečo len vôbec otváral ústa? Prečo nedržal jazyk za zubami?

Povzdychol si.

Najprv mu chýbala nutná dávka odvahy, potom zrejme aspoň za hrsť rozumu.

Snape mal pravdu. Bol idiot. Vždy. A zjavne sa to nikdy nezmení.

Poznal ho predsa. Mal vedieť, že mu na také čosi neskočí dychtivo ako ryba na nádhernú červivú návnadu. Najväčšmi ho škrelo, že ho teraz Snape musí považovať za absolútneho imbecila, ktorý sa núka lacno ako skutočná šľapka.

Áno, mal postupovať maximálne citlivo. Lenže emócie, ktoré ho zasiahli silou tornáda sa nedali ignorovať a navyše, on si s nimi nevedel rady. Doteraz sa v podobnej situácii neocitol ani len nešťastnou zhodnou náhod.

Iste, bozkával sa s Čho i s Ginny, mal za sebou ukradnuté bozky od mužov v prítmí ministerstva, keď sa vzdialil z plesu, ale toto bolo čosi celkom iné.

Nikdy a pri nikom inom nepocítil taký nával pálčivého vzrušenia. Zaskočilo ho to. Ale i tak nebol dôvod, aby sa správal tak nerozumne.

Sex predsa nie je všetko a spraviť si zo Snapa odfajfknutý bod v zozname...

Prehnal to.

Avšak Snape nevedel jedno a síce, že ten zoznam spálil v momente, keď mu dal nádej na uzdravenie.

Neville zdvihol hlavu od esejí, ktoré opravoval, len čo začul ďalší trpký povzdych po svojej pravici. Jeho spolužiak sedel v kresle ako zmok a zízal neprítomným pohľadom do kozuba. Eseje, ktoré mal opravovať ležali pred ním a Harry statočne opomínal ich existenciu. Vlastne Neville si bol istý, že Harry ani netuší, že vo svojich prstoch drví orlie brko a prsty má čierne na nepoznanie.

Nebol slepý a ani hlúpy, aby si vedel spojiť dve a dve dohromady. Odložil svoje brko, očistil si prsty kúzlom od škvrniek červeného atramentu a pozrel naňho.

„Chceš o tom hovoriť?"

Harry najprv nereagoval, ale potom mu pohľad opätoval. Tváril sa ako zbitý pes. „Pohnojil som to. A poriadne."

Neville odsunul stolík a vstal, aby si dolial čaju. Nemusel mať Sibyline schopnosti, aby vedel, o kom je reč.

Nalial i Harrymu a osladil mätový čaj lyžičkou medu. Harry šálku vďačne prijal a odpil si. Zvierajúc ho v rukách a zo sklonenou hlavou ticho priznal: „Navrhol som mu, aby so mnou... strávil noc."

Neville sa zakuckal a rýchlo si utrel bradu chrbtom ruky. Pozrel na Harryho, ktorému sa líca červenali hanbou ako vlčie maky. Ani teraz však nepovedal nič a Harry pokračoval.

„Nahneval sa. Mám dojem, že som ho do krvi urazil."

„Harry, ja som asi ten posledný, kto by ti mohol radiť, ale... nevidel by som to v takých čiernych farbách."

Harry naňho iba nesúhlasne pozrel.

„Ja viem, že to tak mohlo vyzerať a som si istý, že ťa profesor usadil nejakou štipľavou poznámkou, napokon, to by predsa ani nebol on, ale i tak mám dojem, že si ho tým otvoreným návhrom iba... šokoval."

„Vždy ma nenávidel..." hlesol odovzdane.

„Snape nenávidí každého. Ale podľa mňa to iba predstiera. Je to niečo ako jeho osobný ochranný štít, aby si držal ľudí od tela. Ver mi. Keby ťa Snape nenávidel, nevrhal by po tebe tie kradmé pohľady a netváril by sa zničene ako hipogrif pred porážkou. Si jediný, koho si za posledné roky pripustil k telu. A to už je čo povedať."

Harry musel uznať, že na tom bolo nejaké to zrnko pravdy, ale nemal poňatia, ako s tou informáciou naložiť.

Neville mu položil ruku na plece. „Ak ti ide o viac, netlač naňho. Daj mu čas a priestor, aby pochopil, že ti nejde len o to jedno. Nech vie, že oňho stojíš."

Harry zažmurkal. Vážne si pripadal ako zadubený cvok. Neville mal svätú pravdu. Prečo na to neprišiel sám? Čo to pre všetko sväté nosí v tej hlave? Otruby?!

Usmial sa. Mal šťastie, že má takého vynikajúceho priateľa, akým bol Neville. Videl doňho, čítal v ňom ako v otvorenej knihe. A on mal prvý raz pocit, že sa za to, čo cíti nemusí hanbiť.

Veď, prečo by sa mal? Prežil už horšie veci ako toto. Mal za sebou Voldemorta, roky v službách ministerstva, priznanie, že sa mu páčia muži.

Vlastne... jeden konkrétny.

Čo na tom, že bol starší, že mal trochu zažltnuté prsty a väčšinou mastné vlasy? Vedel predsa, čo je toho dôsledkom. Nehodlal ho meniť za nič na svete.

Nemohol by sa doňho väčšmi zamilovať, ani keby vyzeral ako Gilderoy Lockhart. S myšlienkou na to sa otriasol.

„Máš pravdu," pritakal napokon. „Stojím oňho."

Neville mu ten nesmelý úsmev opätoval. „Tak potom hlavu hore. Dokáž mu to. Viem, že ty si spôsob nájdeš."

V nasledujúcom okamihu sa rozhorel krb a ohlásil sa Severus Snape. Zamračil sa, keď zbadal namiesto jedného chrabromilčana hneď dvoch, ale Neville sa rýchlo ospravedlnil, vzal si veci a opustil Harryho komnatu.

Nemusel. Snape mu stručne oznámil, že tento večer nemôže a stretnutie prekladá na zajtra. Neprekážalo mu to. Aspoň bude mať čas na premýšľanie.

oooOOOoooOOOooo

Severus sa nikdy nepýšil pokojným, či plnohodnotným životom. To vôbec. Jeho život sa skladal z mnohých tmavých zákutí a z prízrakov číhajúcich za každým rohom. Neraz sa musel už v detstve pasovať s neľahkými úlohami v podobe podguráženého otca, submisívnej matky, ktorá napriek tomu, že bola čarodejnicou nebola schopná brániť svojho malého syna pred manželovými opileckými útokmi.

To, že dostal od života viac rán, akoby si hádam zaslúžil bola jedna vec a on sa s tým zmieril, ale nedarilo sa mu vstrebať ten... Potterov nezmyselný návrh.

Radšej sa nad tým ani nezamýšľal. Nenechá sa vodiť za nos nadržaným mladíkom, len aby sa stal hračkou v jeho rukách a nástrojom, ktorým by uspokojil svoje najnižšie pudy. Nie, toľko hrdosti a pudu sebazáchovy v jeho tele ešte ostalo.

Hádam. Ale predstava ako sa vnára do toho dobre stavaného tela tiež nebola na zahodenie...

Severus na moment stŕpol, keď sa jeho myšlienky znova vybrali nesprávnym smerom. Zarazil ich skôr ako sa mohli úplne neposlušne rozutekať.

Zdvihol hlavu od opravovaných esejí, keď sa na dvere ozvalo zaklopanie.

Jeho „Vstúpte," nemohlo byť ani odmeranejšie, ani mrazivejšie.

V škáre pootvorených dverí sa objavil... Potter. Jeho nočná mora číslo jeden.

„Nejdem nevhod?"

Zaťal zuby, aby nevyhŕkol urážlivo - vy vždy.

Severus zakúzlil Tempus a napriek tomu ako sa mračil pokrútil hlavou. Vstal od stola, eseje nateraz nechal bokom a ukázal rukou na kreslo.

Potter k nemu podišiel a sadol si. Už neuhýbal pohľadom a nečervenal sa od krku až po uši. Naopak. Severus postrehol zmenu v jeho správaní sa, vďaka čomu sám zneistel. Na celkom nepatrný moment si uvedomil, že sa prihodilo čosi, kvôli čomu Potter vyzerá tak dráždivo vyrovnane.

Nemienil sa tým teraz zaoberať. Aj tak v konečnom dôsledku nerobí nič iné, iba naňho myslí. Či už na to, ako ho uzdraviť, alebo na to ako ho...

Jeho márnou túžbou uhnaná myseľ vykríkla zúfalé - Nie!

Prisahal si predsa, že sa neocitne znova tam, kde byť nechcel! Silou vôle, o ktorej existencii začal čoraz väčšmi pochybovať, vydolovanej v pokrútených zákutiach vlastnej duše sa prinútil sústrediť. Chopil sa svojho prútika a pozrel na objekt svojho... medicínskeho záujmu, ktorý mu sedel hneď oproti.

O ľudskej anatómii toho vedel požehnane.

Mozgová kôra, alebo latinsky cortex cerebri je sivá hmota v periférnej časti koncového mozgu alebo inak kortexu. Je hrubá dva až päť milimetrov a tvorená miliardami neurónov, z ktorých každý vytvára asi päťtisíc neurónových spojení.

Povrch kôry je poprehýbaný do závitov a je to najvyššie riadiace centrum organizmu.

Mozgová kôra koncového mozgu sa skladá zo šiestich vrstiev nervových buniek. V kôre sa nachádzajú väčšie alebo menšie oblasti, nazývané projekčné kôrové centrá, do ktorých vystupujú informácie z receptorov. Tu sa analyzujú, syntetizujú a na základe týchto pochodov sa prijímajú rozhodnutia o forme reakcie. Okrem senzorických kôrových oblastí sú tu aj motorické centrá, ktoré riadia vôľové, vedomé pohyby a formuje sa tu vedomá činnosť.

Okrem uvedených kôrových centier tvoria rozsiahlejšiu časť kôry asociačné oblasti, ktoré umožňujú prepojenia rôznych častí mozgovej kôry a tým aj koordináciu senzorických funkcií s motorickými činnosťami.

Jemu šlo hlavne o centrálnu nervovú sústavu. Tá má dve základné funkcie. Koordinačnú, ktorá riadi činnosť celého organizmu alebo adaptačnú, ktorá zabezpečuje prispôsobovanie vonkajšiemu aj vnútornému prostrediu. Základnou stavebnou jednotkou je neurón pozostávajúci z tela, dendritov a neuritov. Delí sa na obvodovú a centrálnu sústavu, ktorá pozostáva z mozgu a miechy.

Pohybové centrum leží v dominantnej hemisfére. A na tú sa musel zamerať. Čo bolo náročné.

Takmer sa uškrnul. Pomyslel si, že hľadať mozog v Potterovej hlave bude ako pátranie po ihle v kope sena, alebo že nájde niečo, čo sa bude veľkosťou podobať hrášku.

Vzápätí sa v duchu vyhrešil za ten neodpustiteľný sarkazmus. V takýchto vážnych veciach sa predsa nežartuje.

S prútikom v ruke a diagnostickým kúzlom zameraným na odhalenie akejkoľvek anomálie v Potterovej hlave (a tu sa zase musel koncentrovať, lebo ho proti jeho vôli napadali samé nevhodné poznámky) urobil prvý krok k pokusu o jeho liečbu.

Netrvalo dlho a skoncentroval sa natoľko, že nevnímal nič iné. Prútik v jeho ruke teraz pripomínal skôr virgulu z vŕbového prútika, ktorá pátra po prameni vody. Napokon jemne zavibroval a Severus zistil, že našiel, čo hľadá a navyše nad tým nestrávil nekonečné minúty.

Narušené centrum neurónov napadnutých zhubnou kliatbou Torpesco sa schovávalo v Potterovej pravej hemisfére mozgu.

Vzápätí spozornel. Pocítil zmätok a únavu, ktorá nenápadne vystreľovali v zatiaľ takmer nepostrehnuteľných impulzoch do celého Potterovho tela.

Mladý chrabromilčan po zásahu kliatby, ktorá sa odrazila od štítu jeho kolegu neochrnul. Miesto toho sa kliatba nepozorovane dostala do jeho tela, aby neskôr prepukla v ešte zhubnejšej forme a pomaly ho pripravila o život.

Dlho si lámal hlavu ako zvrátiť jej účinok. I preto sa radil s poprednými odborníkmi. Kým jeden odporúčal osvedčené obrady a rituálne obety zvierat, druhý hovoril o nevyrovnanosti čakier, ďalší o vzájomnom krvnom spojení mágií počas splnu a divokých sexuálnych orgií.

Rád veľa, no pravých odborníkov málo.

Až liečiteľ Paracelsus mu odporučil vyskúšať  celkom primitívne ozdravné kúzlo. Hoci to bol iba prvý krok k uzdraveniu.

A tak bez toho, aby otvoril ústa čaroval. „Sanatio sine defectu."

Potter sa mykol, ale inak ostával sedieť nepohnute. Len viečka prikrývajúce zelené oči sa jemne chveli, keď cítil, že sa s ním niečo deje. Cez pootvorené pery sa dral jeho spomalený dych.

Severusov prútik prechádzal od stredu zjazveného čela zvislo nadol. Mieriac cez lebku na jemné tkanivo mozgu klesal k miestu, kde sa na mozog napájala miecha. Neprestával si liečivú formulku v duchu opakovať, kým necítil, že sa kliatba v mladom tele prestáva vzpierať jeho mágii a on ju z jeho tela pomaly vysáva.

Vedľajším účinkom sa zdala byť jeho vlastná únava a strata pohodlia. Telo mal tuhé ako lata z toho vynaloženého sústredenia a nutne si potreboval uľaviť. Avšak nemohol kúzlo prerušiť.  

Keď konečne sklopil ruku s prútikom, tvár mal kriedovo bielu a orosenú potom. Potter sediaci naproti nemu sa chvel ako list papiera v prievane, prsty kŕčovito zaťaté do područiek čalúneného kresla, v ktorom sedel.

„Ste v poriadku, pán Potter?" opýtal sa hlasom, ktorý sa námahou zachvel.

„A-asi," dostalo sa mu nejasnej odpovede. Mladík otvoril oči.

Severus pozoroval ako sa pokúsil postaviť. Jeho telo sa zakývalo ako steblo trávy vo vetre a na vratkých nohách spravil pokusný krok.

A vzápätí padol dolu tvárou priamo k Severusovým nohám.

oooOOOoooOOOooo

Harry zažmurkal a otvoril oči. Na rozpálenom čele pocítil príjemný chladný dotyk. Spanikáril až v momente, keď zistil, že sa nemôže pohnúť, že nedokáže nielen otočiť hlavou, ale necíti si telo.

Dokonca nespoznával ani miestnosť, v ktorej sa ocitol.

„Pán Potter?"

Hlas, ktorý vedľa neho zaznel patril Severusovi. Mal by sa upokojiť, ale nedokázal to. Srdce mu bilo ako o závod.

„Nemôžem sa pohnúť! Severus, nemôžem... Necítim si telo!"

Snape zbledol. Vedel, že je niečo zle, ale zatiaľ netušil čo. Diagnostické kúzlo nič neukázalo. Potterove slová stačili na to, aby mu srdce vynechalo úder.

Chrabromilčan vďaka nemu ochrnul. Z chlapca, ktorý prežil Voldemortove úklady o jeho mladý život spravil mrzáka práve on, Severus Snape.

Prišlo mu mdlo.

Koniec siedmej časti

oooOOOoooOOOooo

A/N: Vysvetlivky:

Torpesco - ochrnúť

Sanatio sine defectu - hojenie bez defektu tkaniva

Mozgová kôra - http://sk.wikipedia.org/wiki/Mozgov%C3%A1_k%C3%B4ra

Centrálna nervová sústava - http://referaty.aktuality.sk/nervova-sustava/referat-2371

Poslední komentáře
19.10.2015 08:16:54: I’m completely enjoying as of it and that I have you ever bookmarked to ascertain out new stuff you'...
19.10.2015 08:14:18: I really enjoy simply reading all of your weblogs. Simply wanted to inform you that you have people ...
19.10.2015 08:12:56: Thanks for taking the time to discuss this, I feel about it and love learning more on this topic. If...
24.01.2013 10:05:21: Krásná kapča... děkuji...smiley${1}
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.