Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 6. část

Poznámka autorky: Nejedná sa o preklad!

Varovanie: + 15!

oooOOOoooOOOooo

Potter spal.

Severus Snape sa trpiteľsky mračil a spytoval si svoje čierne svedomie už roky upísané peklu. Kedy sa do frasa pasoval na jeho opatrovníka? Bdel nad ním starostlivo ako kvočka nad svojimi mladými. Nebol predsa jeho anjelom strážnym! Nik sa ho o to neprosil...

Napriek znechuteniu, ktoré ním tak nepatrne preblesklo ako prchavý varovný signál, nebol schopný nad sebou pohrdlivo ohrnúť nosom preto, k čomu sa znížil. Nebol schopný zdvihnúť svoj kostnatý zadok z čalúneného kresla postaveného sotva tri metre od postele bez nebies a čo bolo horšie, neprinútil sa od neho odvrátiť zadumaný pohľad.

Celkom presne si uvedomoval, kedy začal trpieť touto - poruchou - správania.

Od tej noci, kedy sa Potter nečakane ocitol na hrane života a smrti sa pár vecí zmenilo. Medzi iným aj jeho pohľad naňho, to si pripustil. Ak si dovtedy stále navrával, že Potter sa snaží iba upútať jeho pozornosť a z nejakého nejasného dôvodu sa mu znova pletie do života, aby mu ho ako obyčajne obrátil hore nohami, situácia sa znenazdania vyhrotila. Sám nevedel posúdiť, či ho v tú noc zasiahlo viac jeho skolabovanie alebo ten... bozk.

Oba však naňho mali priam osudový účinok.

S nevôľou si uvedomil, že Potter nepreháňal a rozhodne nesimuloval. Mal by si konečne priznať, že ten človek zdedil možno otcove črty tváre, ale inak... bol celá Lily. Naozaj by si to mal pamätať. Určite by mu to iba prospelo.

Kringle, ktorý sa objavil, aby upratal zo stola sa naňho iba spýtavo pozrel. Až keď odniesol prázdne taniere uložené na tácni, odvážil sa opýtať, či niečo nepotrebuje.

Severus mlčky pokrútil hlavou a poslal ho preč. Neplánoval sa tu zdržať pridlho. Azda si to ani sám neuvedomoval, ale napriek tomu tu sedel už pol druha hodiny a civel na mladšieho muža ako na zázrak.

Možno by sa mohol hanbiť, ale on si jednoducho nedokázal pomôcť. Tmavovlasá hlava opretá o vysokú opierku kresla a oči zamerané na bledú tvár, ktorá v spánku vyzerala tak krásne, pokojne a nesmierne zraniteľne.

Jeho myšlienky práve v tejto ničím nerušenej chvíli žili svojím vlastným životom.

Nikdy predtým sa v ňom pri podobnom pohľade nepohlo celkom nič. Teraz sa v jeho vnútri presúvala celá hora. To, čo bývalo prestávalo jestvovať, menilo sa pretváralo v niečo úplne nové. Vyklíčil v ňom neodbytný, veľmi nutkavý pocit chrániť a opatrovať.

Mal sa toho ľakať? Ako by mohol, keď ten jedinečný chrabromilčan vyzeral tak krehko? Komu by pri pohľade naňho napadlo, že premohol najväčšieho černokňažníka všetkých dôb? Komu by zišlo na um, akou magickou silou to štíhle telo oplýva.

Na um mu prišiel dlh, ktorý voči nemu mal. Severus si pridobre uvedomoval, že mu dlhoval viac ako kedy dlžil Albusovi, viac ako Jamesovi Potterovi a neporovnateľne viac ako svojej jedinej priateľke Lily.

Aj to len preto, lebo mu ten naivný hrdina nedovolil v tú rozhodujúcu noc zomrieť. A to mu už pani Smrtka šepkala do ucha vábivé vyznania, počul zvučný cvengot jej nabrúsenej, ostrej kosy a cítil jej chladivé objatie, keď ho kolísala k večnému spánku, náhlivo strkajúc kľúč do zámku brán od samotných horúcich pekiel.

Komu inému by sa to bolo podarilo – spasiť jeho mizerný život – ak nie tomu všetečnému chrabromilskému rojkovi?

Priznanie, ktoré naňho už pred časom doľahlo a síce, že mu do konca života nebude schopný ten dlh splatiť bolo bremenom, ktorého ho mladík zbavil mávnutím prútika.

Nič mi nedlhujete, počujete? Absolútne nič od vás nežiadam, pán profesor.Slová, ktoré ešte teraz rezonovali jeho mysľou ako ozvena.

Prečo v ňom tie najnezvyčajnejšie pocity prebúdza akurát on? Bolo to preňho väčšou záhadou ako pre muklov Bermudský trojuholník.

Zamyslene prižmúril oči, keď si vďaka tomu pripomenul tú Potterovu hádku s Abottom. Musel sa sám seba pýtať, či to, čo začul bola naozaj pravda. Ako to povedal – má šarm?

Nikdy prv by to slovo k sebe nepriradil ani len vo sne. Videl sa, vedel ako vyzerá a Abott mal vlastne pravdu. Aj keď to bolelo i po tých rokoch, počuť tú kritiku pekne nahlas.

Avšak profesor Abott bol zbabelec. Patril k ľuďom, ktorí hovoria poza váš chrbát, ale nemajú odvahu konfrontovať vás tvárou v tvár. Prečo sa tým teda trápiť? Okrem toho, pán Bartemius má teraz určite iné... problémy, ktorými sa musí zaoberať. V duchu sa zlomyseľne uškrnul a znova sa nadchol vlastným impulzívnym nápadom, zahŕňajúcim nepeknú vyrážku, ktorá sa objavila v rozkroku istej samoľúbej osoby. Nielen študenti vedia byť vynaliezaví. On sám sa môže pýšiť celkom slušným kontom vlastných kúzel a kliatob. A toto konkrétne patrilo medzi jeho lastovičky.

Po zrelej úvahe musel uznať, že Potter ho bránil ako... ako typický lev. Odhodlane, dravo, neústupčivo. Toto preňho nikdy nik nespravil a bola to príjemná zmena, aj keď to v ňom vyvolalo zmes nesúrodých pocitov, ktoré medzi sebou zápasili ešte i v tejto chvíli.

Zvuk, ktorý sa mu vzápätí vydral z hrdla znel jeho ušiam ako pradenie. Čudné. Nespokojne sa zavrtel v kresle a potichu si odkašľal. Z nejakého neznámeho dôvodu však na to nemohol prestať myslieť.

Podľa Pottera nie je škaredý ako noc, má šarm, ktorý je večný...

A ako naschvál sa mu pred očami vyrojila scéna odohrávajúca sa práve v tejto miestnosti. Opäť cítil na svojich perách jeho ústa, hltal jeho dych, láskal jeho jazyk...

Netušil, kedy zdvihol ruku k svojim ústam a zamyslene po nich prechádzal bruškami prstov v ľahulinkom dotyku a už vôbec nevedel určiť ten zničujúci moment, kedy ho prepadol neodbytný pocit zradnej túžby.

I samotný pohľad na pokojne oddychujúceho chrabromilčana ho spaľoval silou, ktorej by sa sám vydesil, keby bol slabšej povahy. Ocitol sa na tenkom ľade. V slepej uličke odkiaľ nebolo úniku. Myšlienky sa zdali byť nezadržateľným párom divokých koní, ktoré sa cvalom rútili cez jeho zaskočenú myseľ i vyprahnuté srdce.

Možno ho to malo vydesiť, alebo aspoň varovať. No Severus bol schopný jediného. Sedieť stuhnutý a nechať sa ovládať tými kradmými fantáziami.

Ako by asi vyzeral celkom nahý? Skutočne má na tele nejaké tetovanie? Ak áno, kde? Je jeho pokožka horúca ako bol i ten dotyk dlane? Naozaj je ešte... nedotknutý?

Zachvel sa. Telo napäté ako tetiva luku, oči rozšírené a prsty druhej ruky zovreté v päsť. Libido dalo o sebe vedieť v tej najnevhodnejšej chvíli, kvôli tomu najnevhodnejšiemu... objektu. Nikdy predtým nemal sexuálne predstavy, ktoré by sa týkali nejakého študenta. I keď sa jednalo o bývalého žiaka. Nikdy! A predsa ani tento fakt nezavážil na tom, aby to bol ochotný zastaviť.

Nie. Bolo to čosi iné. Bol to prchavý, sekundový okamih, keď si uvedomil, že on, chlapec-ktorý-prežil-aby-napokon-zomrel je ten jediný, koho nemôže mať.

Potriasol hlavou, aby sa zbavil dotieravých myšlienok.

Nie! Potter predsa nemôže byť tým, po kom tak náhle bezuzdne zatúžil. Nie... nemohol byť tým, kto prebral jeho telo z otupených, asketických sexuálnych driemot.

Veď sex, to bolo niečo, čo vyškrtol zo svojho slovníka už pred rokmi. Nebolo to čosi, čo k životu nutne potreboval. Vedel sa bez toho zaobísť. Celý dlhé týždne, ba dokonca i celé posraté roky! Napokon, o zábavu mal ako dvojitý agent predsa vždy postarané.

Lenže v túto chvíľu svedčili dôkazy v Potterov prospech. Čo si to teda navrával?

Jeho vzrušenie bolo hmatateľné. Stačilo, aby sklopil pohľad a videl by to na vlastné oči, črtajúce sa pod látkou nohavíc. Vďaka voľnejšiemu spodnému prádlu nadobudlo patričné rozmery a vyrazilo zo svojho bavlneného úkrytu. Plazilo sa zo slabín po vnútornej strane ľavého stehna, hladké a klzké ako had.

Chvíľa, keď Potter pootvoril oči, dezorientovane zažmurkal a oblízol si pery ho stála prudké vyvrcholenie. Skoro z toho prekvapenia nahlas zalapal po dychu.

Jeho telo ovládol absolútny šok, tras a úžas nad tým, že bol schopný tak ľahko sa poddať. A práve toho sa zdesil najviac, lebo mu došlo, čo sa s ním udialo.

Sľub, ktorý dal pred časom Potterovi, ktorému sa takmer nahlas vysmial teraz nadobúdal iné rozmery.

Celkom iné... rozmery.

Ako mu to povedal? Sľubujem, že sa pokúsim... ovládnuť?

Prvý raz v živote mal dojem, že prestrelil. Že tento konkrétny sľub je nad jeho sily. Nebol si totiž odrazu vôbec istý, či je možné čosi také dodržať a neprísť k ujme.

oooOOOoooOOOooo

Harry sa načiahol za okuliarmi. Nasadil si ich a zadíval sa na muža, ktorý sedel pohodlne pochovaný v kresle už piaty večer za sebou.

Tá k čiernym vlasom tak kontrastná bledosť tváre, veľké uhľové oči, ktoré na nej neprirodzene žiarili a vo svetle sviec vyzerali akoby horeli zvláštnym, vnútorným plameňom. Ani sa nepohol. Ruky zvierali kŕčovito opierky, nohy mierne od seba. Akoby ani nedýchal.

„Profesor?“ ozval sa hlasom zastretým spánkom, keď sa v posteli podoprel lakťami. Akoby prežíval deja-vú. Toto sa mu už pár krát stalo. Prebudil sa uprostred noci a našiel ho tu sedieť a dívať sa naňho s výrazom v tvári, ktorý by nerozlúštil ani ten najlepší a na slovo vzatý odborník na mimiku.

Len jediný raz mu prišlo nevoľno a on trval na tom, že ostane, aby sa uistil, že bude v poriadku. Avšak zaspať v jeho blízkosti, to už bolo iné kafé. Harry mal dojem, že nedokáže zažmúriť oka. Miesto toho sa mu otočil chrbtom, snažil si vsugerovať, že tam prosto nie je. Že nepočuje jeho dych, že necíti tú jeho charakteristickú vôňu, ktorá sa okolo neho vznáša, že ho to všetko nevzrušuje.

Vtedy mu pamäť hmlisto podsunula čosi, čo pokladal za výplod svojej fantázie.

Bozk. Náruživý. Akoby od neho závisel sám život.

V spomienkach ho však nenašiel. Musel to byť teda len sen. No keď sa tak díval na tie úzke pery teraz, prial si...

Aby sa nečervenal. To v prvom rade. Pretože tie hanebné myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou robili s jeho lonom hotové divy. Jedna vec bola, že toho uhrančivého muža nepokladal za škaredého, ale za celkom príťažlivého. No iné bolo, keď mu telo tuhlo a istá jeho časť nadobudla tvrdosť skaly. A predsa bola hebká a priveľmi citlivá.

Odvrátil hlavu a uprel ju na hodiny stojace na krbovej rímse. Zo všetkých síl sa snažil ovládnuť vzrušenie, ktoré ho opantalo a myslieť na niečo, čo by ho mohlo schladiť. Ovisnuté prsia tety Petúnie, jej plochý zadok... Ovisnuté prsia tety Petúnie, jej plochý zadok...

Nebol predsa malým chlapcom. Nepotreboval strážiť. Ani vtedy nad ním nik nebdel, tak prečo teraz!?

Snape vstal. Pomaly a opatrne, akoby ho bolelo celé telo. Popravde, sám na tom nebol teraz najlepšie.

„Chcel som sa uistiť, či ste naozaj v poriadku.“

Profesor elixírov si dovolil pozrieť naňho. Skutočne sa naňho díval zvláštnym pohľadom, z ktorého ho zamrazilo i rozpálilo súčasne.

No, určite sa zmýlil. Nemohol tam vidieť to, čo sa mu zazdalo. Bol na smiech a priznal si, že nikdy predtým si nepripadal viac patetickejšie a hlúpo ako teraz. Túžba odrážajúca sa v tých hlbokých očiach? Kdeže!

„Som,“ odvetil prosto modliac sa, aby ten zdanlivo pokojný muž konečne opustil túto miestnosť. Alebo mi vliezol do postele, prebehlo mu mysľou nečakane. Zaskočilo ho to v takej miere, že mu ani nepoďakoval.

Snape krátko prikývol. Otočil sa a vydal sa na odchod.

Keď ich od seba delili dubové dvere, až vtedy si Harry vydýchol. Sklátil sa do vankúšov s ťažkým, srdcabôľnym zastonaním.

oooOOOoooOOOooo

Dni plynuli. Zima sa sem prihnala zo dňa na deň. Najprv poslala stručný odkaz o svojom blízkom príchode v podobe snehových vločiek tancujúcich vo vetre vzdušné valčíky a polky, aby sa o pár dní prirútila s poriadnou snehovou nádielkou v rytme poriadne vášnivého flamenca.  

Severus bol v koncoch. Nielen zo snov, ktoré ho trápili čoraz častejšie, ale najmä zo vzrušujúcich predstáv nahého Pottera, ktorý naňho zradne číhal v každom kúte mysle. Objavoval sa zakaždým nečakane, s roztúženým úsmevom a planúcimi očami ako nevinný démon, ktorý sa rozvaľoval v prázdnej posteli zahalený do jeho vlastných hladkých, smaragdových saténových prikrývok, hriešne vyzývavý a neskutočne žiaduci.

Skrúšene sa vysmieval svojim nie tak dávnym myšlienkovým pochodom, keď ho ešte pred časom mal len za obyčajný tŕň v päte, pretože teraz sa preňho Potter stal naozajstnou nočnou morou, z ktorej sa zakaždým budil nadržaný a s takou erekciou, akú si nepamätal ani za svojich mladších čias.

Bolo preňho čoraz ťažšie pobývať v jeho prítomnosti a musieť sa krotiť. Nebývalo zvykom, aby držal na uzde vlastnú vášeň, pretože doteraz nijaká neexistovala. S niečím takým sa stretol po prvý raz v živote.

A akoby to nestačilo, zlostila ho vlastná neschopnosť i to fiasko s oklumenciou. 

Prvý raz v živote si pripadal ako pofiderný šarlatán. Bolo mu prd platné, keď si neustále pripomínal, že mu nič nesľúbil. Vidieť ho každý deň, byť nemým svedkom jeho postupného zlyhávania... Isteže nebol slepý. Ani bezcitný. Tu cinkla lyžica vypadnutá z prstov, tu sa Potter zadýchal... Bolo to priveľa.

Teraz už nielen Longbottom, ale i on stál po jeho boku a bol po ruke, keď to bolo potrebné. Avšak, vždy sa snažil zachovať klamné zdanie, že sa tam vyskytol ozaj iba čírou náhodou.

Rovnako stále vrhal po okolí prísne pohľady sľubujúce krvnú pomstu pri najmenšom porušení akýchkoľvek pravidiel, stále s ohromným zadosťučinením udeľoval tresty, stále sa rozčuľoval nad do neba volajúcou tuposťou študentov.

A neustále pritom myslel na mladého muža, ktorému čas nemilosrdne preteká pomedzi prsty, ako zrnká piesku strácajúce sa v diaľke.

Pošúchal si čelo a obrátil sa tvárou k triede. Nezvyčajne tichej a pokojnej. Kotlíky nesmelo bublali, kým študenti opatrne krájali, či drvili v mažiarikoch potrebné prísady.

Vydal sa na obchôdzku okolo ich pracovných stolov. Žiaci viditeľne stŕpli, no neprestávali v usilovnej práci i napriek faktu, že pár týchto pokusov bude vyhodnotených ako jedovatý odpad, pár skončí so známkou T možno jeden alebo dva s obstojným Pprekonáva očakávania.

Občas sa nahol nad ten-ktorý výtvor aby privoňal, alebo skontroloval farbu, či zamiešaním hustotu.

„Pán Erickson, varíte snáď džem?“ ozval sa znechutene pri lavici bifľomorského štvrtáka, ktorý v mihu zosinavel. Mávnutie prútika stačilo na to, aby mu vyprázdnil kotlík s jasne preneseným Evanescom plným pohŕdania študentových zručností.

Postavil sa k nemu čelom. „Dostavíte sa za trest o siedmej u...“

Na dvere učebne sa ozvalo hlasné zaklopanie a tie sa vzápätí rozleteli. Potter sa objavil znenazdania, líca červené a vlasy typicky v tom neusporiadanom chaose. V tvári vzrušenie, ktoré v ňom bez varovania zažalo iskru čohosi, čo sprvu nevedel pomenovať. Až potom si uvedomil, že to musela byť nádej.

„Profesor Snape, môžem vás... na malý moment vyrušiť?“ opýtal sa nedočkavo, netušiac ako muž zareaguje na jeho vpád. Neodbytný pocit povedať mu to, na čo naďabil momentálne prevážil a bol silnejší ako vlastný pud sebazáchovy.

Snape stroho a krátko prikývol. Ak sa sem Potter takto prirútil, mohlo to znamenať, že...?

Nie, neodvážil sa z toho vyvodiť akýkoľvek záver. Obrátil sa späť k Ericksonovi. „O siedmej u školníka!“ dokončil prísne a plavovlasý chlapec sa pod jeho pohľadom akoby scvrkol.

„Osbournová, ručíte mi za poriadok v triede!“

Potom sa obrátil na päte a odplachtil na chodbu.

Pottera našiel prechádzať sa hore dolu po chodbe. Len čo sa objavil, upreli sa naňho tie jeho veľké zelené oči.

„Myslím, že som na to prišiel!“ vyhlásil bez úvodu mladý čarodejník a vrhol naňho ten svoj smelý pohľad a odzbrojujúci úsmev.

Jediná veta prenesená s tým nesmelým nadšením stačila na to, aby sa srdce v Severusovej hrudi roztrepotalo. Šokujúco. Radostne. Došlo mu, čo má na mysli. Otázkou bolo, či to bolo vyvolané iba tým...

„Viem, že teraz nemáte čas, profesor, ale musel som vám to oznámiť,“ ospravedlňoval sa vzápätí.

A on len blahosklonne prikývol. Tmavé vlasy sa jemne zahojdali po stranách úzkej tváre. „To je v poriadku. Ako ste...?“

Harry sa pousmial. „Len vďaka vám. Ale istý si samozrejme nie som. Kedy sa môžeme stretnúť?“

„Touto hodinou končím,“ oznámil mu Severus, nedávajúc najavo svoje tak nevhodné vnútorné rozpoloženie. Myšlienky cvalom predháňali jedna druhú. Bol zvedavý do krajnosti.

„Ja mám ešte jednu, ale hneď potom som voľný.“

Severus prikývol. „U mňa alebo u vás?“

Harry sa tentoraz nezačervenal. Miesto toho odvetil: „Pokojne u vás.“

Odkráčal preč a schody bral s nevídaným elánom po dvoch. Akoby mu to zistenie vlialo do žíl chuť žiť. To, že sa mu o podlažie vyššie podlomili nohy a on si do krvi odrel kolená na kamennej dlažbe nemohlo zmazať nadšenie, ktoré v ňom vypučalo.

Ak by boli úspešní... možno by...

Povzdychol si a prstami si nervózne prečesal tmavé, krátke vlasy. Už aby to mal za sebou. Nechcel v sebe živiť vidinu márnej nádeje dlhšie ako bolo nutné.

Zničilo by ho to.

oooOOOoooOOOooo

Harry bol nepokojný a napätý, ale predovšetkým nedočkavý. Hneď ako sa skončila hodina, vybral sa do žalárov. Bol pred Severusovými komnatami skôr, ako samotný profesor.

Privítal ho tým nepredvídateľným pohľadom a nepatrným kývnutím hlavy, keď vychádzal zo svojho súkromného laboratória. Pred sebou levitoval slušnú kôpku pergamenov. Zrejme neodmysliteľné domáce úlohy študentov a možno eseje, ktoré mu odovzdali.

 Odpratal ich na svoj pracovný stôl a ponúkol mu jedno z kresiel. Sám napokon zaujal to druhé.

„Počúvam.“ Jasná výzva a dokonca i celkom nepatrný náznak dobre ukrývanej zvedavosti, ktorý sa odrazil v tmavých očiach ako nenápadný tieň.

Harry sa zavrtel. „Stále som nad tým premýšľal. Viete, nad tou vašou teóriou a dookola som si prehrával jednotlivé spomienky. Ale len pred chvíľou som zistil, čo je iné.“

„Ako?“

„Chvíľa, kedy som vás vypudil zo svojej mysle, pamätáte si na ňu?“

Severus nepatrne prikývol. Nakláňal sa mu v tej spomienke nad plecom, keď si usilovne spisoval ten... zoznam. Za oknami izby hrmelo a blýskalo sa.

„Hromy a blesky,“ povedal Harry osvetľujúc mu tú zmenu. „Lenže vtedy bol jasný deň. Viem to!“

„Takže... ste si istý?“

„Na sto percent!“ odvetil bez jediného zaváhania.

Severus sa na malý moment oprel v kresle, prstami bubnoval po jeho drevenej područke. „Musím to vidieť znova,“ povedal napokon.

„Oklumencia?“ navrhol Potter bez reptania, ale Severus pokrútil hlavou.

„Nie. Vložíte spomienku do mysľomisy.“

„Riaditeľňa?“

Severus pokrútil odmietavo hlavou. „Albus nebol jediný, kto niečo také vlastnil.“ A s tým vstal a prešiel do vedľajšej miestnosti so zvučnou výzvou: „Nasledujte ma, pán Potter.“

O chvíľu neskôr sa už obaja vedno ponorili do Harryho spomienky, hmýriacej sa v kamennej nádobe ako tekutá striebristá hmlovina.

Objavili sa v Harryho izbe, ako Severus správne predpokladal, bolo to na Grimmauldovom námestí. Tentoraz však nepodišiel k mladíkovi usilovne zapisujúcemu svoje požiadavky na pergamen, ale prešiel k oknu, nasledovaný Potterom, ktorý tam ako inak nemohol chýbať.

Severus sa mračil. Ako mi toto mohlo uniknúť?! pýtal sa sám seba pri pohľade z okna.

Ocitol sa medzi skutočným Potterom a Potterom z myšlienky, ktorí sa dívali rovnakým smerom ako on sám. Kým sa však Potter z myšlienky nadchýnal iba obyčajným úkazom zapadajúceho slnka klesajúcim za horizont, oni sa kochali úskaliami jeho mysle.

Severus sa pri oklumencii stretol už s všeličím. Každá myseľ bola iná a jedinečná, ale všetky fungovali na rovnakom princípe. Niekde musel nájsť pomyselný kľúč, aby sa dostal cez dobre zavreté dvere, niekde hľadal trhlinu v hladkej mramorovej stene a niekde sa bránil pred húfom myšlienok, ktoré útočili ako osi.

Ani tento úkaz nebol žiadnou novinkou. Nie pre takého skúseného muža, akým bol v tomto odbore on. Preto ho vôbec neprekvapilo to, čo uzrel.

Útržok zablúdenej spomienky zasadený do priestoru vyzeral ako scéna z vystrihnutého filmu. Zrnil ako čiernobiela obrazovka starého televízneho prijímača. Očividne tam nemal čo robiť a dával to najavo. Ale bol jasný natoľko, aby Severus rozoznal jednotlivé postavy a zreteľný tak, aby všetko počul.

„Celkom som zabudol, že ma poranila tá sekacia kliatba.“ Harry si dlaňou mimovoľne prekryl miesto na tele, ktorým vnikla dnu. A potom sa zamračil. „Ale na toto si nespomínam.“

Severusovi bolo jasné, že hovorí o tom, keď ho trafila ďalšia kliatba v tej istej chvíli, ako použil na tú predchádzajúcu rýchle hojivé kúzlo.

Severus zaťal zuby a stuhla mu celá čeľusť. Premáhal sa, aby potlačil chuť vyprsknúť čosi štipľavé na účet prehnanej chrabromilskej chrabrosti, nehoráznej nezodpovednosti a totálnej nesústredenosti. Miesto toho sa zameral na tie tri kúzla.

Ešte chvíľu sledoval to bláznivé dianie pred sebou, kým skutočnému Potterovi, ktorý sa ponoril do spomienky spolu s ním nepokynul, že mu to bohate stačilo.

Vynorili sa zo striebristosivej hmoty. Potter ostal stáť na mieste, spaľoval ho intenzívnym pohľadom až ho napokon ochotne sledoval späť do obývačky.

Severus mlčal. Podišiel k stolíku, kde ho čakal pripravený strieborný podnos s kávou a dvoma šálkami. Nalial si, odpil a položil ju späť. Zahĺbený vo vlastných myšlienkach.

Harry si sadol, nespúšťajúc z neho pohľad. Ruky nervózne spojené v lone sa mu potili. Akosi podvedome tušil, že toto nebude prechádzka ružovou záhradou. Ale ak by jestvovala aspoň minimálna možnosť podniknúť niečo na jeho záchranu, skúsi to, nech ho to bude stáť čokoľvek.

„Ak som to správne pochopil,“ začal Severus takmer lenivo, „zasiahla vás najprv neškodná sečná kliatba, ktorá, ak správne predpokladám mala odvrátiť vašu pozornosť. V momente, keď ste na ňu chcel použiť hojivé kúzlo, aby sa zacelila, vnikla do vás iná kliatba. Tá, ktorá sa odrazila od štítu vášho kolegu.“

Harry sklopil zrak. No, asi to bolo tak. Obaja to predsa videli, takže? Hanbil sa. Strašne! Veď si to ani len nepamätal. A to bol hodnotený pár rokov ako najlepší auror a čarodejník vôbec! Svätý Godrick...

„Ale to nevysvetľuje, prečo som to vôbec nezaznamenal,“ skočil mu do reči.

Severus sa k nemu otočil. „Ale áno, vysvetľuje,“ trval na svojom. „Ide o to, že to hojivé kúzlo sa evidentne naviazalo i na tú druhú kliatbu a na čas rapídne oslabilo jej účinok. Preto ste ju nepostrehol. Prvé ostalo zahojené, ale druhé sa zmenilo na časovanú bombu. Po čase totiž to hojivé kúzlo vyprchalo a kliatba sa musela vo vašom tele rozložiť. Napadla váš centrálny nervový systém, v dôsledku čoho máte súčasné problémy so zdravotným stavom.“

Harry nasucho preglgol. Znelo to zložitejšie ako si želal počuť. „Dá... dá sa s tým niečo robiť?“

Severus naňho pozrel pohľadom, z ktorého sa nedalo vyčítať nič. Celkom nič. Navyše sa mu obrátil chrbtom, čo mladší muž považoval za jasnú odpoveď.

Harryho oči sa samovoľne začali plniť slzami. Toto... malo byť nie? Ďalšie nie?

Sklonil hlavu. Neuvedomil si silu vlastného zúfalstva, kým ho znova nepohltilo. Zaťal ruky v päsť a snažil sa ovládnuť tras tela.

Vôbec ho nenapadlo, že Severus iba zvažuje jeho možnosti.

Jedným z nich bol návrat v čase. Pokiaľ Severus vedel, Minerva jeden Časovrat stále vlastnila. Keby si ho vypožičal, mohol by zariadiť, aby tá druhá kliatba Pottera netrafila. To by bolo asi najjednoduchšie. Ale to by znamenalo, že Potter... bude nielen opäť zdravý, ale i schopný predchádzajúceho výkonu povolania. Opustil by nielen jeho, ale i školu a...

Moment. Nie, nie, nie! Takto premýšľať nesmie. Nič predsa spolu nemajú, takže aké opúšťanie, ha?! Merlin, prichádzam o rozum!

Tá druhá možnosť by bola náročnejšia. Musel by sa sústrediť priamo na kliatbu v jeho tele a vykoreniť ju odtiaľ. Čož by sa nemuselo podariť.

„Myslím, že to pre vás nemusí byť... stratené, pán Potter,“ odvetil s povzdychom a obrátil sa k nemu. Ónyxové oči sa mu rozšírili prekvapivým zistením, keď objavili tie zelené smaragdy utopené v slzách.

Chrapľavým hlasom prenesené Harryho - Čože? - tomu nepomohlo.

„Povedal som, že to nie je stratené,“ zopakoval, neschopný z nejakého prazvláštneho dôvodu odvrátiť od neho pohľad.

Potter vstal a tackavo sa k nemu blížil. Ako opilec, ktorý prestrelil, lebo nevedel, kedy má dosť. „Naozaj?“

Nesmelá nádej s akou tú otázku položil bola rýdza a nefalšovaná. Severus prikývol a mladší čarodejník urobil nečakaný prudký výpad.

Objal ho.

Severusovo telo stuhlo, ruky ostali visieť ochabnuto pozdĺž tela. Oči vytreštené, dych sa z pravidelného menil na plytký, srdce bilo hlasnejšie a rýchlejšie.

„Ďakujem,“ počul ho šepkať dookola ako čarovnú mantru. „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“

Nevedel ako a vlastne ani kedy, ale Potter odrazu držal v dlaniach jeho tvár, štikútavo sa smial cez slzy a hneď na to mu vlepil na ústa bozk.

Čo nasledovalo potom bolo ako vystrihnuté z kontextu. Keď nad tým potom uvažoval do neskorých ranných hodín drvivého bdenia, nemohol tomu uveriť a v duchu si sám opakoval: „Nie, to sa skutočne nemohlo odohrať.“

On by sa predsa nesklonil a bozk by mu nikdy a za žiadnych okolností nevrátil. Nie! Bol Slizolinčan! Mal svoj vek a rozum... Vedel sa ovládať!

A aj tak sklamal.

Kedy... a čo presne v ňom zlyhalo, že ho od seba neodstrčil a neokríkol, aby sa správal slušne?

Miesto toho mu ten predchádzajúci od sĺz mokrý bozk oplatil. A rozhodne nebolo ani reči o nejakej nesmelosti. Nie. On doslova hltal Potterove ústa s nevýslovnou dravosťou a nedokázal sa ho nabažiť. Láskal jeho jazyk, ochutnával ho a pil z jeho úst ako človek bažiaci nasýtiť sa živou vodou.

Severus nikdy nesníval, pretože snívať bolo v jeho živote nebezpečné. Nikdy nemal ani žiadne osobné priania, ale teraz si želal jediné. Nech je táto chvíľa večná, nech trvá do skonania sveta a nech neskončí. Nikdy...

Nemal poňatia, kedy alebo ako sa ocitli v kresle. Netušil, v ktorom momente sa mu podlomili nohy, ani kedy na seba stiahol Pottera. Vedel iba toľko, že ho nechce prestať bozkávať, a že sa mu páči cítiť blízko slabín jeho vlastné vzrušenie napriek vrstvám látky, ktorá ich delila. V duchu ich na tisíckrát preklial.

Severus mal pretrvávajúci dojem, že horí. Pretože neznámy plameň, ktorý ho zachvátil stúpal od prstov na nohách po korienky ebenovo čiernych lesklých vlasov, rozlieval sa jeho žilami ako lavína a pretekal všetkými pórmi pokožky koncentrovaný a hustý ako med. Vytrvalo a nekompromisne ho spaľoval svojím ohnivým jazykom.

Ako mal tušiť, že to bola iba obyčajná túžba, ktorá sa ho zmocnila takou nevídanou silou.

Naozaj v tej chvíli nevedel, kde jeden z nich začína a druhý končí. Boli na sebe tesne nalepení, v ušiach mu zneli dvojité údery srdca, dvojité stony... Dotyky, ktoré neustávali, krúženie bokov, ktoré ho privádzalo do šialenstva naberalo na prudkosti a živočíšnej naliehavosti.

Bol vzrušený do krajnosti. Penis uväznený v nohaviciach a efektívne masírovaný druhou, rovnako ohromnou erekciou mu bolestivo pulzoval.

Stačila chvíľa a on nebol schopný zabrániť tej masívnej explózii, ktorá v jeho nohaviciach vypukla o úder srdca neskôr. Hromžiac v duchu na zbytočné oblečenie, ktoré iba zavadzalo, bezmocne zatínajúc prsty do oblého zadku rytmicky tancujúceho na jeho lone, ktorý s takým pôžitkom hnietol a pritláčal k sebe, vyvrcholil.

Potterov slabý výkrik naplnil nielen dutinu jeho pravého ucha, ale i celú miestnosť. Plápolajúci oheň v krbe sa zachvel rovnako ako čarodejníkovo roztúžené telo spočívajúce v jeho náručí.

Harry ostal sedieť na ňom. Hlava mu klesla na jeho plece, o ktoré sa unavene oprel čelom. Líca červené, pery zvodne pootvorené, dych stále zrýchlený.

Severus uvoľnil zovretie prstov na jeho zadku a opatrne nimi skĺzol po jeho silných stehnách, ktoré zvierali jeho úzke boky, kým ich s previnilým výrazom v tvári nepresunul na područky kresla. Privrel oči, ale nebol schopný slova. Znova.

Hanbil sa. Do špiku kostí.

Potter mal nad ním skutočne podivnú moc. Matne si uvedomil, že by sa toho možno mal obávať, ale teraz nebol schopný sústrediť sa. Nebol schopný pohnúť sa. Nechcel to.

Stále vnímal len to horúce telo, ktoré sa k nemu dôverne tislo, dych, ktorý ho ovieval na spotenej pokožke krku a ruky, stále spočívajúce na jeho pleciach.

Netušil, čo robiť. A v kútiku svojej temnej duše si prial, aby takto ostali ešte malú chvíľku.

Lenže mladší muž pomaly prichádzal k sebe. Vzpriamil sa, stále sediac obkročmo na jeho stehnách a potom sa mu odvážil pozrieť do tváre.

Ak tá Harryho horela sýtou červeňou, aká bola asi jeho?

Napriek tomu zdvihol Harry ruku a nevšímal si, ako tesne predtým Severus inštinktívne privrel viečka. Neprišiel však žiaden zdrvujúci úder. Iba jemné pohladenie po chudom líci.

Severus otvoril oči až v momente, keď sa tie plné pery opuchnuté od jeho bozkov zniesli na jeho ústa a vtisli na ne krátky, nežný bozk.

„Ďakujem,“ zaznelo prv, než sa Potter pozviechal a v najväčšej tichosti akej bol schopný opustil žaláre.

A Severus tam iba sedel. Vedel, že by sa mal spamätať, ale... To, čo sa práve stalo bolo nad jeho sily. Ale najhoršie na tom bol fakt, že to nebolo všetko, čo chcel.

Hoci bola tá spoločná chvíľa vášne nádherná a v jeho živote po dlhom, predlhom čase taká ojedinelá, bolo to žalostne málo.

Pristihol sa pri tom, že chce rozhodne... viac.

Nielen od života, ale aj... od Pottera.

Koniec šiestej časti

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.

 

oooOOOoooOOOooo

Poslední komentáře
23.01.2013 18:42:49: Wow, tak Harry na to přišel. A hned se rozhodl to oslavit... to tedy byl nečekaně rychlý posun......
19.01.2013 18:23:09: zatím moc pěkné, těším se na další kouseksmiley${1}
15.01.2013 20:58:21: Paty - počkaj, nestraš smiley ešte mám nejaké rozrobené veci a ešte som nehodila flintu do žita. Ale ď...
15.01.2013 16:04:20: Tess, já nevím, jestli je to tím, že je to poslední povídka, kterou od tebe čtu, ale je to jedna z n...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.