Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 5. část

Potreboval sa sústrediť, no všetko sa mu tu zdalo až príliš rozptyľujúce. Nikdy doteraz s tým nemal ani najmenší problém. Avšak Potterova blízkosť, stisk ruky, ktorou ho pevne zvieral i jeho samotný dych mu znel... prihlučne. A rozhodne to nebolo všetko, čo vnímal.

Vyčisti si myseľ, zvládneš to. Nerobíš to predsa prvý raz. Nie si amatér, si v tom dobrý, snažil sa povzbudiť a jeho myseľ sa postupne upokojovala.

„Sústreďte sa,“ pošepol ešte raz predtým, kým sa naplno ponoril do tých priezračne zelených jazierok. Akurát netušil, či to adresoval jemu, alebo skôr sebe.

„Legilimens!“ zvolal rozhodným hlasom a vzápätí sa prepadol do tých bezodných studní, ktoré sa naňho upierali s nádejou i dôverou.

O pár minút neskôr si trúfal aspoň v duchu priznať, že mu prvý pokus rozhodne nevyšiel.

Severus vedel ako jeden z mála všetko o Oklumencii. Bol to prastarý odbor mágie, ktorý dokáže uzatvoriť myseľ, aby do nej pomocou čarov nemohla preniknúť iná osoba a ovplyvniť svoju obeť. A on v nej bol skvelý. Veď aj preto slúžil tak dlho ako dvojitý agent a nik mu na to neprišiel. Dokonca ani sám Temný pán a to už bolo čo povedať.

Až priživo si spomínal na lekcie, ktoré ho prinútil pred rokmi dávať tomu neposednému, drzému chlapčisku sám Albus, aby Temný pán nad ním v spánku svojvoľne nepreberal kontrolu, aby ho pomocou vsugerovaných obrazov a myšlienok nemohol ovplyvňovať. Vtedy sa to skončilo fiaskom. Ako inak. Svedčil o tom incident na Ministerstve mágie a Blackova smrť.

I toto však pripísal na vrub Potterovej neschopnosti a nie nedostatku svojej trpezlivosti, lebo to s ním predčasne vzdal. Áno, vzdal to. Lenže Potter ho ponížil a mihnutím oka ho prinútil znova okúsiť spomienky na trpkú minulosť. Nikdy sa to nemal dozvedieť. Jeho povesť bola ohrozená a on nepochyboval, že to, čo Potter videl bude ešte do hodiny známe celej škole.

Nestalo sa.

Severus sa pokúšal nanovo koncentrovať. Potterova myseľ nebola jediná, do ktorej vnikal. Za celý život bol nútený podrobiť si toľko myslí, že by to nezrátal na prstoch oboch rúk.

No teraz to bolo iné už len tým, že mal v rukách takpovediac pozvánku, vďaka ktorej sa mohol slobodne pohybovať v hlave toho mladého muža, avšak predtým, v jeho piatom ročníku tam robil nepriateľské nájazdy s cieľom niečo ho naučiť.

Vnímal Potterovo tiché zastonanie i silnejší tlak na ruke, keď ho mladší muž mocnejšie zovrel a stačilo to na to, aby sa mu po chrbte rozlial vodopád zimomriavok, ktoré sa odrazu objavili a on si ani netrúfal hádať, čo presne ich vyvolalo. Nebolo kedy analyzovať vlastné pocity.

Zvlášť, keď doňho práve dorážali ako rozzúrené osi obrazy, zvuky o sile dunivej kakofónie a tá najpestrejšia škála farieb, akú kedy videl. A to všetko naraz, prehlušené vysokým altom kričiacej ženy.

Proti svojej vôli sa otriasol.

Šialená horská dráha. A on mal tú česť, že sedí priamo v prvom vagóne a rúti sa do neznáma.

Nemalo to vôbec nič spoločné so zážitkom spred rokov, keď v jeho mysli zahliadol päťročného chlapca, ktorý sa žiarlivo díva na svojho zavalitého bratranca a jeho nový bicykel. Ani na obraz o niečo staršieho mladíka, ktorého naháňa buldog tety Marge, Rozparovač, kým sa mu tí ľudia smejú a on lezie na najbližší strom.

Odtiahol sa od neho.

Bol zadýchaný, líca zružovené, pery pootvorené. Matne si uvedomoval, že zrejme použil kúzlo na ukončenie toho vpádu do Potterovej mysle. Popravde, nemyslel si, že sa tam zdrží tak dlho. Že ho Potter nevyštve nejakým pŕhliacim, alebo iným obranným kúzlom. Vytrval.

To on bol ten, kto to nezvládol. Ale bola tu predsa jedna objektívna príčina, na ktorú to mohol zvaliť.

Ani Potter nevyzeral najlepšie. Rovnako zadýchaný, rovnako horiace líca, rovnako mocný stisk ruky. Akoby ho to jediné mohlo zachrániť.

„Takto to nepôjde,“ zamrmlal Severus. „Musíte sa upokojiť.“

Harry sotva badateľne prikývol. Na čele sa mu pod hustou tmavou ofinou, ktorá zakrývala jazvu v tvare blesku perlili drobné kropaje potu. Dýchanie sa pozvoľna upokojovalo. No nepustil sa ho.

Iba privrel oči a... evidentne sa snažil zo všetkých síl. Napokon zažmurkal a obrátil pohľad k oknu, za ktorým stále husto snežilo.

Biele snehové vločky tancovali vo vetre a znášali sa na krajinu, ktorú postupne halilo šero dňa. Trochu oneskorene si uvedomil silu, ktorou gniavi mužovu ruku a takmer zahanbene stisk uvoľnil, no nepustil ho. Nemohol. Potreba držať sa toho záchytného bodu bola silnejšia ako čokoľvek iné.

Nenávidel tie vpády do mysle priamo úmerne ako samé spomienky na ne. Bolo to nepríjemné a mučivé zároveň. Najjednoduchšia cesta ako odhaliť svoje pravé ja, svoje slabiny. A práve pred týmto mužom.

Bolo toho toľko, čo chcel skryť. Veci, ktoré nevedeli ani jeho najlepší priatelia a on ich má ukázať práve jemu? Mužovi, ktorý sa mu vždy len posmieval? Mužovi, ktorý ho nikdy nemal za nič iné ako za drzého Potterovho fagana?

„Naozaj je to nevyhnutné?“ ozval sa priškrteným hlasom.

Severus si takmer povzdychol. Použiť sarkazmus a všetka snaha by vyšla navnivoč. Vedel to. Prehltol preto poznámku, ktorá ho provokatívne šteklila na jazyku a vyslovil obyčajné: „Vy viete, že áno.“

Odrazu mu to však došlo. Rovnica dostala svoje riešenie a Severus naňho pozrel s niečím, s čím by Harry možno nikdy nerátal. S pochopením.

Nebol sám, kto si spomenul na ich prvé lekcie Oklumencie. Nebol sám, kto si pripomenul ich spoločnú trpkú minulosť.

S týmto sa treba popasovať, inak sa nepohnú dopredu ani o slepačí krôčik. A nebol to Potter, kto musel spraviť očakávaný ústupok.

„Veríte mi?“ opýtal sa sčista – jasna a Potter prekvapene nasal do pľúc vzduch cez pootvorené pery. Mlčky prikývol.

„Tak mi verte i v tejto chvíli... prosím,“ požiadal a nevedel, čo bolo horšie vysloviť. Slová z neho plynuli samé od seba. Našťastie. „Sľubujem, že nič, čo uvidím, nezneužijem proti vám.“ Napokon, veď ani Potter vtedy proti nemu nevyužil nič, čo videl. A mohol. Mohol ho pokoriť, ponížiť a vrátiť mu všetky príkoria, ktorých sa mu dostávalo od neho za celé roky. A ešte i potom. No on to nikdy dokonca ani slovkom nespomenul.

Potterove líca dostali šarlátový odtieň, viečka na chvíľku zahalili zahanbené oči.

„Chcem vám len... pomôcť.“

Severus cítil vrstvičku potu na ruke, ktorá ho stále zvierala s nemalým odhodlaním.

„Ja viem, viem,“ zašepkali tie plné pery a v zápätí ho zajal ten smaragdový pohľad. Odovzdaný, unavený, bezbranný.

Merlin, ako sa po tomto mal sám pozbierať? Prečo mal pocit, že sa jeho vnútro láme na kusy ako hora skál, ktorá doteraz iba nemo čušala?

„Tak dobre,“ šepol Harry. „Druhý pokus.“

Severus zašepkal čarovné slovíčko hľadiac mu uprene do očí. A prepadol sa na ich samé dno. Dno studne hlbokej a bezodnej, obloha sa kdesi stratila a nahradili ju obrazy.

Tentoraz pokojné. Víriace vzduchom, poukladané do vrstiev. Nie ako kniha, v ktorej by mohol donekonečna listovať, skôr ako farebný album s pohyblivými obrázkami obohatenými o zvuky a hlasy.

„Začneme?“

Ten zvuk ho prekvapil, ak nie práve šokoval. Prudko zvrtol hlavou, až mal pocit, že si vyhodil krčný stavec. Nevidel však nič. Počul iba jeho vnútorný hlas a nezbavil sa ani toho pocitu, že ho i tu, vnútri svojej mysle drží za ruku.

Potter ho tou neviditeľnou rukou prevádzal svojimi spomienkami väčšinou nemo, bez vysvetlenia. Nepotreboval počuť nič. Poľahky si sám, čo to domyslel. A čím viac mu toho odhalil, čím viac sa díval, tým viac Severus chápal a tým viac pociťoval nielen nevôľu, ale i nenávisť voči svojmu predchádzajúcemu správaniu k tomuto mladíkovi. Áno, Severus Snape dospel do bodu, kedy by najradšej nakopal sám seba.

Musel sa odosobniť. Musel. Inak hrozilo, že sa zblázni prv, ako dôjde do cieľa svojej cesty. A toto bola strastiplná, krížová cesta. Cesta, ktorá vám už po pár krátkych minútach otvorí oči a vy zistíte, akým ste boli krátkozrakým idiotom. Takým zadubencom, ktorý si nedovidí za jasného dňa na koniec nosa. Mohol sa vôbec nazývať človekom? Ak by načrel do studnice svojej sebakritiky, nazval by sa jedine fatálnym zaslepencom.

Lebo len taký môže týrať osirelého chlapca a ešte sa v tom i vyžívať. Avšak záchvevy niekdajšej Potterovej nenávisti mu nedovolili padnúť na samé dno svojej temnej duše. Mohol len dúfať, že to bolo preňho aspoň aké-také zadosťučinenie.

No o to usilovnejší a dôkladnejší sa stal v hľadaní. Opomenul vzájomnú blízkosť, jeho dych i dotyk, plne sa ponoriac do svojho pátrania.

Muselo tu niečo byť. Niečo, čoho by sa mohol zachytiť. Niečo, čo by mu dalo šancu odčiniť svoje zavrhnutia hodné skutky.

Prešiel už kvantum spomienok a stále nič nenašiel. Ani len nepatrný náznak čohosi odlišného, čohosi, čo by sa vymykalo normálu, niečoho, čo by jednoducho nezapadlo do kontextu.

„Finite Legilimens!“ zamrmlal a vír kúzla ho ťahal späť. Chvíľu dalo zabrať, kým mu Potterova komnata prestala plávať pred očami a vynárajúce sa obrazy v živom mihotavom filme sa stratili, aby ich nahradili znova tie zelené oči.

Oči, ktoré sa leskli ako v horúčke, tvár sperlená potom, líca pokryté sýtou červeňou.

„Ste v poriadku?“

Akoby ten hlas ani nepatril jemu. Potter z neho však nespúšťal pohľad. Prikývol. „Som len trochu unavený. Nič viac.“

Severus uvažoval, či bude schopný po prestávke pokračovať a či by na dnes radšej nemali skončiť. No stále ho mal pred očami vo chvíli, kedy jeho telo na ten drvivý okamih skolabovalo.

„Dajte mi chvíľu, pán profesor a môžeme pokračovať.“

Severus prikývol. Potterova ruka sa stiahla, keď mladík privrel oči a prekryl si ich predlaktím. Výdych, ktorý sa predral cez jeho pootvorené pery bol plytký a prerývaný, akoby práve prešiel aspoň polovicu krajiny celkom pešo.

Nepôsobil ako mladík plný života, ale skôr ako starec, ktorému smrť dýcha na krk. Skutočne bol z nich dvoch starší Severus? Potter tak rozhodne fyzicky nepôsobil.

Severus sa takmer neprítomne ošil. V duchu sa vyhrešil, vstal a podišiel ku krbu. Vhodil doň letax a spojil sa s rokfortskou kuchyňou, aby im objednal občerstvenie.

oooOOOoooOOOooo

Harry mal pocit neskonalej únavy. Keby nesedel, zviezol by sa na podlahu ako suchý list a zaspal by priamo Snapovi pri nohách. Ale najhoršie na tom bolo aj tak to, že stále nič nezistili i napriek tomu, že mu výdatne pomáhal. Zistil, že je celkom ľahké vypátrať vo svojom vedomí to jeho a spojiť sa s ním.

No táto úloha bola ako... hľadať ihlu v kope sena. Teda nie, že by mal v hlave seno, hoci keby to vyslovil nahlas, Snape by mu s radosťou protirečil.

Snape stále mlčal. Tváril sa tak nespokojne ako sa Harry cítil a len merlin vie, nad čím práve premýšľal.

Keď sa objavil rokfortský škriatok z kuchyne so strieborným podnosom v rukách a evidentne bohato naloženým, Snape mu ho prikázal zložiť na stolík a poslal ho preč.

Harry ho bedlivo sledoval spopod prižmúrených viečok a odmietal sa pohnúť. Ani kvôli hladu, ktorý sa tak dotieravo ohlasoval.

Lenže Snapov pohľad nezniesol námietky. Stačilo jediné strohé „Potter“, aby sa zdvihol z kresla trhanými pohybmi aspoň tristo ročného starca a šuchtavo sa prisunul k stolu. Poďakoval, keď mu profesor Elixírov odsunul stoličku a počkal, kým si sadne.

Fakt sa cítil mizerne a asi to na ňom bolo i vidieť. Poďakoval mdlým hlasom, očami zavadil o celkom nečitateľné črty tváre. Ostré, prísne a predsa príťažlivé, lemované čiernymi vlasmi, ktoré sa vo svetle sviec leskli ako hodváb.

Snape iba čosi zamrmlal a pustil sa do odkrývania jednotlivých strieborných mís. Ako Harry mohol vidieť, jemu bez opýtania naservíroval tanier lievancov s jahodovým džemom, kopcami šľahačky a ozdobené tmavomodrými bobuľkami čučoriedok, kým pred ním skončila neveľká miska s ovocným šalátom ochutená lyžičkou medu a kvapkami citrónu.

„Potrebujete doplniť energiu,“ dodal na vysvetlenie.

Zapriali si dobrú chuť a pustili sa do jedla.

Hoci bol Harry hladný, jedol pomaly a takmer lenivo. Nie ako Ron, ktorý zakaždým spratal obsah taniera prv, ako si ostatní stihli vôbec nabrať.

Jedol sústo za sústom, starostlivo prežúval, prehĺtal sýtiac sa tou nezdravou sladkosťou a premýšľal.

Oklumencia. Jeho posledná iskierka nádeje. Aj Hermiona s tým súhlasila. Opakovane tvrdila, že Snape je najlepší aj v tomto. Vedel, že sa nemýli. Mal tú česť zistiť to už ako pätnásť ročný.

Keď sa v krbe objavila sotva pol druha hodiny po tom, ako s ním hovorili obaja s Ronom, mala v tvári priam šialene dychtivý výraz. Tá myšlienka so skrížením kliatob ju doslova nadchla, no Harry ju včas schladil. Vedela, že má pravdu. Bola to len jedna z mnohých teórií, nič viac.

Mal obavy. Také, ako už dlho necítil. Skrslo v ňom drobné svetielko nádeje a teraz sa bál, že zhasne skôr, ako sa mohlo vôbec dostatočne rozhorieť.

Privrel oči a prehltol sladké, šťavnaté sústo. Nie, nebude sa ľutovať. Nikdy to nerobil a určite s tým nezačne. Rozhodne to však nepovažoval za spravodlivé.

S touto myšlienkou stratil i poslednú chuť do jedla. Odsunul od seba tanier s nedojedenou večerou a otvoril oči, len aby sa zadíval do tých smolných jazierok, ktoré ho uprene sledovali.

„Ste ochotný pokračovať?“ opýtal sa prosto profesor Elixírov a Harry zaváhal.

Keby nie toho sľubu, asi by odmietol.

Načo všetko to zbytočné trápenie? Načo zbytočné ukážky jeho nudného života okoreneného iba cieľom zniesť zo sveta Voldemorta a vybudovať si nejaký život? Bolo to preňho potupné a zahanbujúce.

Doteraz mu ukázal iba málo. Neradostné detstvo a vzrušujúci začiatok nového života, keď sa dozvedel, kým v skutočnosti je. Dokonca videl i tie trapasy s pokusmi o bozky s Čho a Ginny. Znova. Chvíľu, kedy si uvedomil skutočnosť, prečo mu to s tými dievčatami nevyšlo...

Napokon si len povzdychol a kývol na znak súhlasu.

A tortúra mohla pokračovať.

oooOOOoooOOOooo

Tichý ston prejavujúci náznak nepohodlia a závan teplého dychu. Rýchlejšie údery srdca, ktoré sa pomaly upokojili, keď si s ním bezmyšlienkovite preplietol prsty ruky.

Áno. Severus to cítil. Cítil a vnímal všetko, čo ho obklopovalo, čo sa s ním dialo. Chvíľu na to bol vrhnutý do ringu, aby sa pobil s novými pocitmi, ktoré v ňom táto exkurzia vyvolávala.

Prežil nielen vlastnú smrť z Potterovho pohľadu, ale i smrť Temného pána. Prvý raz o to predstavenie prišiel, teraz si ho vychutnal. Nezdržal sa pridlho. Kútiky úst zdvihnuté v triumfálnom úsmeve, keď ho videl zlyhať. Konečne. Jeho snahy neboli márne.

Prešiel s Potterom to leto po vojne, vrátili sa späť na Rokfort, aby ukončil štúdium a absolvoval s ním aurorský výcvik. Samozrejme, v spomienkach.

Severus si znova musel priznať, že ten mladík je viac ako jedinečný a o to viac bol nasrdený. Nespravodlivosť Potterovho osudu bila do očí a on stále neobjavil ani ň!

Znova tá nevydarená akcia a ani tieň pochybností, že by bolo čosi inak.

Potom videl zmeny zdravotného stavu, prehliadky a nutné kontroly. Zmierenie sa s osudom, až sa napokon ocitol v nejakej miestnosti.

Usúdil, že to musela byť Potterova izba, možno na Grimmauldovom námestí. On sám tam sedel za stolom, v prstoch držal brko a čmáral čosi na pergamen.

Severus začul náznak nesúhlasu vyjadrený nespokojným povzdychom, ale to už sa mladíkovi nakláňal nad rameno. Priamo pred jeho očami sa tvoril akýsi zoznam.

Mladý čarodejník si práve prešiel brkom po ústach a vzápätí napísal na pergamen ďalší bod. Milovať sa, prísť o panictvo. To posledné v zátvorke, potom po krátkej úvahe preškrtnuté.

Sušiace kúzlo a hrmenie v diaľke, ktoré sprevádzal rozvetvený blesk trhajúci oblohu vo dvoje.

Stačilo, začul ten vnútorný hlas, ktorý ho až doteraz mlčky sprevádzal a náhle bol Severus nasilu vypudený z mladíkovej mysle.

Ruka sa bleskovo vymanila z jeho zovretia a zakryla hanbou horiacu spotenú tvár, kým on ši šúchal ruku, ktorou ho doteraz zvieral. Zmrazené prsty, fialové nechtové lôžka. Vzal do rúk prútik a použil protikúzlo.

Únava bola vpísaná do čŕt tváre mladšieho muža tak zreteľne ako i jeho zúfalstvo. Nedokázal sa naňho ani pozrieť. Iba ho šeptom požiadal, aby odišiel. Severus nepochyboval, že ani len nepostrehol, čo urobil.

Severus tam stál ako obarený. Nebol schopný slova, nie to ešte pohybu. Uvedomoval si, že videl viac, ako by sa mu patrilo. Že bol Potter natoľko zhovievavý, aby mu odhalil svojej najtajnejšie tajomstvá a myšlienky, no toto... toto presiahlo únosnú mieru.

Mladík sa chvel na celom tele a on túžil po jedinom. Natiahnuť k nemu ruky a objať ho. Upokojiť.

Miesto toho však splnil jeho prosbu a vydal sa na odchod. S rukou na kľučke ešte zastal. „Nikto iný sa to nedozvie. Prisahám.“

Harry sa schúlil do klbka. Bolo toho naňho veľa. Nemal s tým súhlasiť. Možno keby boli pokračovali zajtra, bol by odolnejší. Ale takto...?

Zmenil sa na kôpku rôsolu, odhalil pred ním svoje staré rany, rozjatril ich a k ničomu to neviedlo. Nenašli celkom nič!

Mal pocit, že ho práve obliali vedrom ľadovej vody s výsmechom, nech sa konečne spamätá, lebo jeho osud sa zanedlho naplní.

Schúlil sa do klbka aj napriek tomu, aké to bolo na tom kresle nepohodlné. Zavrel oči a prial si len jedno. Aby Snape zabudol na všetko, čo mu tak ľahkovážne dovolil uzrieť.

Netušil, ako sa mu zajtra dokáže pozrieť do očí.

oooOOOoooOOOooo

Nespal. Nemohol.

Po tom, čo počul na chodbe a čo sa odohralo medzi Potterom a Bartemiusom Abottom bol najprv rád, že sa vôbec dokázal sústrediť na svoju úlohu.

A potom...

Akoby ho vrhli do bláznivého kolotoča. Vidieť v retrospektíve celý život človeka, i keď v zrýchlenejšej forme bolo namáhavé. Ale vidieť Potterov život bolo... vysiľujúce a znervózňujúce zároveň.

Mýliť sa je ľudské, no robiť fatálne chyby bez priznania si pravdy pri jej okatom prehliadaní... to bol smrteľný hriech. A on zhrešil.

A predsa ho osud omilostil.

Prečo? Prečo len vtedy nezomrel? Bol by si hovel v sladkej nevedomosti. Možno by sa škvaril niekde v pekle, ale takto? Toto boli tie ospevované muky očistca? Pretože práve tak sa cítil! Akoby tým očistcom prechádzal. Bičovaný spletenými vláscami pravdy, kráčajúci po žeravých uhlíkoch odhaleného tajomstva.

Jeho život bol jeden veľký omyl. Omyl za omylom. A na pokraji smrti si to pani Smrtka rozmyslí a prievozník duší cez podzemnú rieku Styx mu v poslednej chvíli vráti jeho drobné.

Vstal a nezvyčajne nervózny prešiel k barovej skrinke, aby si nalial trochu... čohokoľvek. Len nech ho to posilní. Bolo mu jedno, čo vypije.

Srdce, o ktorom mnohí netušili, že ho má bilo silno a pripomínalo sa mu. Som tu. Existujem, tak na mňa láskavo ber ohľad!

Kopol do seba to čosi a spokojne privrel oči, keď sa alkohol kĺzal nadol hrdlom. Potom, čo brúsený pohár vyprázdnil zovrel ho a s hlasným výkrikom ho mrštil o stenu. Sklo sa rozbilo a jeho úlomky sa rozprskli po miestnosti ligotajúce sa vo svetle sviec ako diamanty.

Mal šťastie. I teraz. Netrafil ho ani jeden.

Dýchal zhlboka, aby sa upokojil. Skúšal si vyčistiť myseľ, ale napokon ten márny boj vzdal. Bol plný... Pottera. Bol ním doslova zahltený.

Vošiel si prstami do vlasov a potriasol hlavou. Na pery mu sadol vyčerpaný a premožený úsmev. Alebo niečo, čo sa tomu veľmi podobalo.

Odrazu sa vychytil a zamieril späť do chrabromilskej veže, späť do jeho komnaty. Odišiel iba s mizerným uistením, že si to nechá pre seba. Mal dojem, že by mal urobiť viac. Len zatiaľ netušil čo. Preto nepoužil krb. Dúfal, že ho cestou niečo napadne.

Nestalo sa. No i tak vošiel dnu. Tentoraz bez pozvania, bez klopania.

A našiel ho spať v kresle stočeného do klbka. Pod očami tmavé kruhy.

Nedokázal pomenovať ten zvláštny pocit, ktorý sa ho pri pohľade naň zmocnil, ale vedel, že ten pocit si ho podrobil v jedinej sekunde. Sklonil sa k nemu a veľmi opatrne ho vzal do náručia. Jedna ruka prekĺzla popod chrbát, druhá popod kolená.

Na svoj nie práve vysoký vzrast bol Potter prekvapivo dobre stavaný. Pár krokov a uložil ho do perín. Vyzul ho a oblečenie zmenil kúzlom na nočný úbor.

Sám potom zaujal miesto v jeho kresle a rekapituloval nielen videné, ale i to, čo v ňom už nejaký ten čas nenápadne tlelo.

A kým nič netušiaci Harry spal, Severus neprestával hypnotizovať jeho bledú tvár a vpíjať sa do nej svojím obsidiánovým pohľadom.

Prial si, aby mohol pohnúť nebom aj zemou, len aby mu pomohol.

Koniec piatej časti

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.

Poslední komentáře
23.01.2013 18:26:45: Suellen: Takového trápení a to nejpodstatnější se objevit nepodařilo.smiley Výsledkem je únava a spous...
11.01.2013 00:11:02: Krásná kapča. To jak si Severus uvědomuje jaký opravdu měl Harry život. Hm jsem zvědavá kdy zjistí c...
08.01.2013 21:25:13: Sall, takže slibuješ BOMBU? No super! Tess, snad to Sall nevyvěštila špatně!!! Majo, nestraš, Harr...
07.01.2013 23:22:16: Děkuju za další díl. Je to nádhera smiley${1}smiley${1}smiley${1}
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.