Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 4. část

V krbe zapraskalo a Harry zdvihol hlavu od esejí, ktoré sústredene opravoval. Nie, že by bol typickým príkladom rokfortského profesora Obrany proti čiernej mágie. Práve naopak.

Nebol. A robil preto naozaj všetko, čo bolo v jeho silách. Pokojne by mohol tvrdiť, že predčil aj Lupina a dokonca čudáckeho a zajakavého Quirella.

Nedával žiakom tresty, dostatok esejí a už vôbec nie také množstvo písomných domácich úloh o rozsahu dvoch, či troch stôp, ktoré by bolo aspoň v malej miere porovnateľné s výučbou a postupom jeho kolegov. Netrval na bifľovaní sa nudných poučiek, ktoré im v reálnom svete budú prd platné a zbytočne spútavajú ich slobodnú a tvorivú myseľ.

Miesto toho sa viac zaoberal praxou, pochopením a precvičovaním jednotlivých kúzel. Ich využitím v boji, v dueloch, prípadne v práci, len aby im odovzdal zo seba čo najviac. Chcel, aby na tomto svete po ňom ostalo aspoň niečo, ak mu už to šťastie mať vlastnú rodinu bolo odopreté. A byť zapísaný do dejín mágie ako Voldemortov premožiteľ – lebo nech sa na to díval akokoľvek, necítil sa tým nijako zvlášť poctený ani výnimočný – to sa mu zdalo byť až žalostne málo.

Učil teda študentov radšej správne mávať prútikom, elegantne i pohotovo ním švihať, pracovať so zápästím a rozpoznávať nebezpečenstvo aj intuitívne. Napokon, bol predsa vyslúžilým aurorom s nemalými skúsenosťami. Aj napriek tomu, že mu bolo sotva dvadsaťsedem a bol zrelý na odpis, za tých pár rokov si užil viac ako dosť.

„Harry?“

Známy hlas sa rozľahol miestnosťou prv ako sa objavila príslušná tvár s ryšavými vlasmi.

„Tu som, Ron,“ odvetil a vstal od stola, aby sa presunul na belostnú rohožku z medveďa pred krb, kde sa pohodlne uvelebil. Akosi tušil, že toto bude dlhší rozhovor.

„Harry?!“

Ozvalo sa o čosi ostrejšie. „Tri dni si sa neozval! Toto mi viac nerob! Nevieš si ani predstaviť ako som sa bála a čo všetko mi chodilo po rozume!“

Jeho priateľka, ktorá sa objavila v ohni vedľa svojho ryšavého manžela naňho vrhla vyčítavý, no ustaraný pohľad.

Ron iba prikývol. „Veru. Mal si ju vidieť. Vážne, viac to nerob ani mne,“ požiadal ho vážne sa tváriac.

Hermiona doňho jemne štuchla, ale Ron sa iba pousmial a vlepil jej na líce mľaskavý bozk. Potom sa znova obrátil k nemu. „Ako ti je?“

Harry pokrčil plecami. „Nič extra. Zatiaľ žijem.“ Jeho zvyčajná odpoveď. Necítil potrebu trápiť ich svojím zhoršujúcim sa zdravotným stavom. Už i tak sa preňho veľmi trápili.

Hermiona sa zamračila. „Ten čierny humor si odpusť, prosím. A teraz vážne. Ako sa máš?“

Harry sa smutne uškrnul. „Ide to. Učenie je fajn. Nie také dobrodružné, ale občas dokáže byť adrenalínové.“ Najmä ak niekto nezvládne patričné kúzlo. Minule to bolo vybuchovacie zaklínadlo, ktoré zasiahlo okno a on ho musel opäť sceliť skôr ako vôbec stihli popukané sklenené črepy opustiť drevený rám okna. Predtým to bola horiaca červenohnedá štica Davida Coppera po nevydarenom ohnivom kúzle a tiež obhorený habit Terry Goldovej. Ešte prv zas traja rozzúrený Piadimužíkovia po zmrazujúcom kúzle Glacius, ktorých doniesol na hodinu a tak by mohol menovať celý zoznam. Ale načo ich strašiť, však?

Ron sa usmial tiež a zamrmlal: „Si viem predstaviť, kámo.“

Chvíľu sa ešte nenútene bavili o práci, o Ronových a Georgeových nových výmysloch v podniku, keď sa Harry obrátil k Hermione. Spomenul si, že sa jej chcel už včera opýtať na knihu, ktorú dostal od profesora Snapa.

„Mimochodom, Hermy, čo vieš o účinkoch znásobených kúzel na ľudské telo?“

Zamračila sa a z jej výrazu sálalo číre sústredenie. „Prečo?“

„Profesor Snape mi dal knihu od Branhildy z Gorsemooru, ktorá sa tým zaoberá.“

„O čom to ako je?“ vybafol Ron, ktorému zmienka o Snapovei nebola vôbec po vôli, no jeho manželka už horlivo prikyvovala a vzápätí vytreštila oči, keď si dala dve a dve dokopy.

„Snáď mi nechceš povedať, že on... Harry!“

Pousmial sa. „No, neviem na čo presne myslíš, ale ak na to, že má profesor Snape svoju teóriu o mojom postihnutí, tak áno.“

„Ten umastený netopier má o tebe nejakú teóriu, kámo? To tak! Ešte mi povedz, že ťa osobne prehliadol a...“ Ron sklapol a zatváril sa tak, akoby sa práve chystal vyvrátiť celý obsah žalúdka.

Hermiona ho spražila namosúreným pohľadom a ani Harry sa netváril nijako nadšene.

Musel uznať, že sa do Rona poriadne obula, no Harry s ňou musel iba súhlasiť. Mala pravdu. Snape bol charakterný, zásadový a najlepší v odbore. To sa týkalo nielen elixírov, ale i mágie vôbec. Bol sčítaný, rozhľadený a trúfala si tvrdiť, že po Dumbledorovi bol podľa nej najväčším čarodejníkom dôb. Vrhla na Harryho ospravedlňujúci pohľad a dodala, že ani on, hoci je skvelý a mimoriadny čarodejník, nemá ani spolovice Snapove znalosti.

Neškriepil sa. Ani by ho to nenapadlo. Mala pravdu, nech sa to Ronovi akokoľvek nepáčilo a prskal ako kocúr, ktorému privreli do dverí chvost. Napokon, veď Harry o tom mužovi sám vedel svoje. A mal o ňom rovnako vysokú mienku.

„Vráťme sa k téme prosím,“ zasiahol Harry unaveným hlasom, keď sa Ron púšťal nanovo do svojej manželky, pripravený podržať stranu Harrymu. Popravde, nestál o to.

Obaja k nemu poslušne stočili pohľady.

„Samozrejme, Harry, počúvame,“ hlesla a opýtala sa, či tá otázka nejako súvisí s jeho zdravotným stavom. „Preto si sa ma na tú knihu pýtal?“

Harry prikývol.

„Je to zaujímavý nápad a oceňujem ho. Ale to by znamenalo, že tá vaša akcia neprebehla tak hladko, ako si nám povedal, že?“

Pritakal. Tá posledná akcia bola príčinou jeho dnešného stavu a teda i toho, že nič nechápal. Nech sa snažil ako chcel, na žiadne narušenie si nespomínal.

Boli piati proti dvom. Bežná rutinná akcia proti priekupníkom obchodujúcim s práškom z mantichorých zubov a pazúrov, a s krvou jednorožcov. Sledovali ich už dlho a konečne sa dostali na kobylku samotným hlavným bossom z Kazachstanu, bratom Borisovi a Altajovi Nazarbajevovcom. Najprv odstránili ich telesnú stráž, potom to už bola brnkačka.

„A profesor Snape na tej teórii napriek tomu trvá?“ ozvala sa znova, klopkajúc si ukazovákom po brade.

„Áno.“

Uprene sa naňho zadívala. „Tak fajn, čo je za tým? Nemôže predsa na niečom takom trvať len tak, no nie?“

Povzdychol si. „Chce ma podrobiť oklumencii. Domnieva sa, že som sa počas akcie mohol nejako dostať do stavu, keď som vedome nepostrehol moment, ktorý to všetko zapríčinil. Myslí si, že mi niekto narušil štít a preklial ma.“

„Toto by jeho domnienku vysvetľovalo,“ pripustila zadumane. „Ale nie to, prečo sa neodhalila žiadna kliatba. Urobíš to?“

Pokrčil plecami. „Priznám sa, že som oklumencii nikdy neholdoval, ale asi áno. Sľúbil som mu to.“

„Ty si tomu umastencovi niečo sľúbil?!“ zamrmlal znechutene Ron a uhol očami, keď sa naňho Harry zamračil.

Harry mal toho dosť. Veď i Ron už vedel, že Snape nikdy nebol takým, za akého ho mali. Prečo potom tá zášť?

„Ron, Snape vôbec nie je taký zlý. Vlastne si myslím, že je veľmi fajn. A rád s ním trávim čas. Jeho sakrazmus je veľmi osviežujúci. Neberie na mňa ohľad ako ostatní, ktorí okolo len našľapujú po špičkách a mňa to iba štve! Ešte nie som mŕtvy, do pekla!“

Ron len naprázdno otvoril ústa a znova ich zavrel. K tomu nebolo čo dodať. „Prepáč.“

Hermiona si iba povzdychla. Už to preberali spolu x-krát, ale bolo to ťažké. Zmieriť sa s tým, že by ho mali stratiť a navždy...

„Harry, naštudujem si o tom niečo. Zatiaľ sa opatruj a prosím, už nás nenechaj tak dlho čakať.“

„Sľubujem,“ odvetil poslušne.

„Radšej už nikomu nič nesľubuj,“ dodal Ron tvrdohlavo a rozlúčil sa s ním aj on.

Stiahli sa z krbu a Harry osamel. Bolo na čase vrátiť sa k esejám a prestať myslieť na to, aké boli poznámky jeho najlepšieho priateľa na Snapovu adresu preňho odrazu zvlášť iritujúce.

oooOOOoooOOOooo

Kráčal vyľudnenými chodbami starého hradu, vonku skuvíňal vietor, ktorý sa ako besný pes preháňal po okolí. Koniec novembra bol suchý a v tých najsivších farbách, aké len bola obloha schopná vyčarovať. Skôr sa stmievalo, nad krajinou sa znášali mliečne biele hmly a miestami sa zdalo, že sa obloha snaží splynúť so zemou.

I tuhý mráz ukázal svoju silu. Všetko vôkol postriebril svojím studeným dychom a dodal tak krajine aspoň o niečo nežnejší vzhľad. Najmä keď sa aspoň nad ránom ukázalo na obzore zubaté slnko a lúčmi pohladilo tú mrazivú krásu.

S Bartemiusom Abottom sa stretol na druhom poschodí, keď kontrolovali, či sa na chodbách netúlajú poslední zábudlivci. Bolo totiž po večierke. Harry vyrušil v knižnici iba Jane Ratbournovú, milú bifľomorskú druháčku, ktorá mu svojím zanietením pre štúdium pripomínala Hermionu.

Schádzali práve zo schodov, keď naňho vrhol vysoký čarodejník odetý do modro-zlatého habitu podozrievavý pohľad.

Pozdravili sa.

„Vraj sa teraz častejšie stýkaš so Snapom,“ prehodil akoby náhodou a čakal kolegovu reakciu.

Harry naňho úkosom pozrel. „No a?“

Nepoznali sa dlho. Pokiaľ Harry vedel, Bartemius učil už nejaký ten rok na škole, keď prijal miesto po profesorke McGonagallovej. Tú ženu mal Harry rád, ale Transfigurácia nikdy nebola jeho obľúbeným predmetom. Napokon, ani elixíry, pripomenul si v duchu.

Za ten krátky čas si nestihol o tomto kolegovi vytvoriť svoj vlastný názor. Nestýkali sa inde než pri profesorskom stole vo Veľkej sieni a na poradách. Vedel o ňom ozaj iba málo.

Neville mu prezradil, že sa s rodinou vrátil po vojne z Francúzska, ale nikto okrem Minervy netušil, ktorú školu navštevoval. Pôsobil však naduto a bol priveľmi zvedavý. Zakladal si na zovňajšku a rozsieval svoje cenné rady i tam, kde ich nebolo treba. Proste chodiace ego. A on mal práve teraz chuť vyčarovať si aspoň metrovú, poriadne ostrú ihlu a bodnúť doň, aby to jeho ego videl spľasnúť.

„Mal by si si dať pozor,“ upozornil ho dobrácky muž s orieškovo hnedými vlasmi a očami farby mandlí. A hoci mu tie oči pripomínali odtieňom Hermionine, nebolo tam ani stopy po jej láskavosti a milote. Videl iba sebeckosť a hlúpu nadradenosť. Nos zdvihnutý dohora bol jasným dodatkom na margo jeho pokriveného charakteru.

„Smiem vedieť prečo?“ ozval sa popudene Harry a ani sa nenamáhal zakryť, že ho tá poznámka nepríjemne rozladila.

Bartemius ho počas chôdze sprisahanecky chytil za lakeť a prinútil ho pristúpiť ešte bližšie, pričom sa rozhliadol okolo, či ich niekto nezapočuje. „Snape je teplý ako radiátor,“ pošepol. „Tvojej povesti by to mohlo iba uškodiť, Harry. Ale chápem ťa. Máš láskavé srdce. Dobre ťa poznám. Veľa som o tebe čítal. No myslím si, že to s tou svojou charitou už preháňaš.“

Harry zarazene zastal a vyzeral ako po zásahu bleskom. „Prosím?!“ zasipel a neveriacky sa díval na o pár rokov staršieho kolegu.

„Je to pravda, naozaj,“ šepol profesor Abott spiklenecky.

Harry bol taký nahnevaný, že nedokázal uvažovať rozumne. Mal chuť tomu mužovi jednu vraziť. Tento privandrovalec nemal žiadne právo utierať si o profesora Snapa svoje ústa!

„Odkiaľ to ty môžeš vedieť?! Veď ho nikdy s nikým jakživ nevideli!“

Bartemius sa samoľúbo pousmial. „Sú... isté znaky, ktoré sa dajú spoľahlivo rozpoznať a tie sú mi veľmi dobre známe.“

Harry nechápavo zažmurkal. Netušil, či mu naznačuje, že je tiež podobne sexuálne orientovaný alebo sa len chváli. Jednako ho to naštartovalo ešte viac.

No zdalo sa, že Bart jeho zhoršenú náladu sotva postrehol. A to klesla pod bod mrazu. Ten nevšímavý hlupák iba mykol plecami.

„A okrem toho, čuduješ sa mu? Veď je škaredý ako noc! Kto by s ním čo už len mohol chcieť mať? Prosím ťa!“ odfrkol si pobavene, čo znelo skôr ako škodoradostný výsmech okorenený absolútnym znechutením. „Vážne, vezmi si moje slová k srdcu, Harry.“

Harry prižmúril oči a snažil sa narátať do desať, len aby sa upokojil a nevybuchol. Potom mrazivým hlasom, mrazivejším ako samotný vzduch v Arktíde vyhlásil:

„Do toho s kým sa priatelím ťa nič nie je, Bartemius. To, že ma poznáš je iba tvoja fantasmagorická predstava. Buď si taký naivný alebo si hlupák, no možno oboje, ak si myslíš, že niekoho dokážeš spoznať iba podľa článkov v novinách. Prepáč, ale odmietam zdieľať i tvoje homofóbne nadšenie, rovnako ako i názor, že je profesor Snape škaredý ako noc! Mal by si vedieť, že krása je pominuteľná, ale šarm, ktorým profesor oplýva, ten je večný. A dokonca je trvalejší ako prchavá krása. Och a mimochodom, na margo tvojich znalostí znakov v odlišovaní sexuálnych orientácií si fakt mizerný pozorovateľ. A teraz ma prosím ospravedlň, už meškám.“

Otočil sa na päte a ráznym krokom odchádzal preč, kým Bart zafrflal: „No tak prepáč, že som sa obťažoval varovať ťa. Suchár!“ odfrkol si a vybral sa opačným smerom, stále si čosi frflajúc popod nos.

Harrymu už pred chvíľou zvlhli dlane. Nechty mu na pokožke zanechali krvavé polmesiačikové odtlačky, čo ich tak tuho stískal, len aby sa opanoval a vážne tomu nafúkancovi jednu nevrazil. No možno mohol dať pocitom voľný priebeh a...

Nie. Musí sa upokojiť. Srdce mu bilo až kdesi v krku a na čelo mu vybehol studený pot. Toto nie.

Pokoj, len dýchaj, nabádal sa v duchu. Potom zahol za roh chodby a bez varovania vrazil do pevnej steny. Bol by sa zatackal a možno sa i nelichotivo rozpľaštil na zadku, keby ho čosi pred tým totálnym znemožnením sa nezadržalo.

Zabralo mu celé dve sekundy, kým si uvedomil, že tá stena je pevnou hruďou profesora elixírov a že ho okolo pása zvierajú jeho silné ruky. Zdvihol zrak iba preto, aby sa stretol s pohľadom jeho temných očí, ktoré sa naňho dívali... nevyspytateľne. Kamenná mysľomisa sa vznášala vo vzduchu vedľa neho.

„Prepáčte mi, ja... nevidel som vás,“ zamrmlal ospravedlňujúco, ale Snape nereagoval. Iba sa naňho uprene díval a čiernymi očami sa vpíjal do jeho zelených dúhoviek, do čŕt bledej tváre. A jeho srdce, ktoré sa nestihlo celkom spamätať z predchádzajúceho rozčúlenia, opätovne poskočilo v hrudi a roztrepotalo sa ako krídla kolibríka.

Tentoraz však radostne. Tlak v hrudi povolil a nahradila ho príjemná horúčava, nielen z bezprostrednej blízkosti toho mužného tela, ktoré mu bolo stále oporou.

„Meškám,“ ozval sa, len čo našiel svoj hlas a zdalo sa, že jeho slová prebrali muža z tej podivnej letargie. Pustil ho v nasledujúcom okamihu a o krok cúvol. Výraz tváre sa zmenil znova v tú nepreniknuteľnú masku, pod ktorú sa toľkokrát túžil dostať.

„Ku mne alebo k vám?“ opýtal sa miesto toho ten týčiaci sa čierny tieň.

Harry naňho vyvalil oči a zalapal po dychu. Snažil sa zrovnať si myšlienky v hlave, ale bolo to sakramentsky ťažké. Na čo sa ho to vlastne Snape pýta?

Takmer sa mu podlomili kolená, pretože sa mu do popredia unaveného vedomia tlačila iba jedna jediná odpoveď. Ale predsa to by nebolo možné, nie? Snape ho... chce?

„Potter, o tom môžete iba ak snívať,“ zašomral profesor a založil si ruky na hrudi. „Oklumencia!“ dodal, aby mu to konečne docvaklo.

„Ach,“ hlesol Harry a skutočne to znelo sklamane, hoci červený v tvári popritom uvažoval, ako bolo možné, že Snape uhádol, na čo práve myslí. A začervenal sa ešte viac.

„Tak?“ trval na odpovedi Snape. Hoci bol pripravený na oba varianty, chcel dať Potterovi výhodu domáceho prostredia. Napokon, bude len dobré, ak sa bude cítiť čo najpohodlnejšie. Malo by to totiž veci iba uľahčiť.

„Ku mne,“ odvetil Harry a viedol ho do svojich komnát.

Hoci bol v tomto momente uzrozumený a vedel, kvôli čomu ho tam pozýva, v kútiku duše ľutoval, že to nemôže byť... pri inej a oveľa príjemnejšej príležitosti.

A znova sa zahanbil. Nemal by o tom mužovi takto premýšľať. Veď si ho vážil.

Ale jednako. Toto bolo nad jeho sily. Okrem toho, to, že mu pripadá príťažlivý predsa nijako neznižuje mieru jeho dôstojnosti.

oooOOOoooOOOooo

„Tak si už pre všetko sväté konečne sadnite, Potter!“ ozval sa po chvíli, ktorá sa zdala byť nekonečnou.

Harry si iba povzdychol a prehrabol si rukou vlasy. Nielen on bol nervózny. Ani Severusa netešilo ocitnúť sa v tejto miestnosti, kde naňho mátožne dorážali spomienky na ten dychtivý bozk. Lenže on to dokázal aspoň zakryť. Okrem toho, akoby to nestačilo, ťah s mysľomisou nezabral. Severus tam nenašiel nič, čoho by sa mohol zachytiť. Všetko sa odohralo tak, ako mu to Potter popísal pred pár dňami.

Musel uznať, že bol jeho schopnosťami unesený. Čarovanie bez prútika ho jednoducho fascinovalo a stále si musel pripomínať, akou nesmiernou mocou tento mladík oplýva. Bolo však na čase prejsť na plán Bé.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa Harry. „To len preto, že som trochu mimo.“

„Len trochu?“ ozval sa sarkasticky a tmavovlasý mladík sa uškrnul.

„Nemám to rád. Ten pocit je veľmi nepríjemný. Viete, mať niekoho v hlave je... samo osebe čudné, nie? Nehovoriac o tom, že mám nie práve najpríjemnejšie spomienky na jeden hadí ksicht,“ poťukal si prstom po čele, „ktorý sa tu cítil ako doma.“

„Len preto, lebo ste nebol schopný zabrániť mu v tom,“ odsekol Severus podráždene a v kútiku svojej čiernej duše tie slová oľutoval. No Potter nevyzeral, že by ho to urazilo. Nebol sám, kto mal podobných zážitkov celé more.

„Zásah!“ usmial sa neveselo a zvesil plecia. „Môžem si aspoň natočiť kreslo k oknu? Rád sa dívam, keď vonku sneží. Presne ako teraz.“

Severus len pokynul rukou. Bolo mu to jedno.

Trvalo ďalších pár minút, kým sa mladý profesor prestal vrtieť na zadku a uhýbať pohľadom, a kým sa ako tak sústredil.

„Dnes to bude iné,“ začal Severus.

„V čom?“ spytoval sa Harry zvedavo. Ešte mal v živej pamäti ich posledné... stretnutie tohto druhu. Nedopadlo najlepšie, ale i vďaka nemu čo-to pochopil.

„Nesmiete mi brániť. Musíte ma pustiť... všade,“ prehodil vecne.

Harry naprázdno preglgol. „Všade?“ neznelo to dvakrát ochotne.

Severus opatrne prikývol, kúzlom si prisunul druhé kreslo a sadol si i on. Ruky oprel o stehná a pozrel naňho. „Všade. Neviem, kde tú spomienku hľadať. A ak mi ju aj vaše vedomie naservíruje na striebornom podnose, nemusí to nutne znamenať, že tam nájdem potrebný fragment skladačky. Chápete?“

Harry prikývol. „Isteže.“

Severus pokračoval. „Rovnako tak nemusím nájsť celkom nič a teda...“

Harry sa natiahol a chytil ho za ruku. Ten nevinný dotyk naňho zapôsobil ako zásah elektrického prúdu. Len Potterovi sa darilo dokonale ľahko ho vyvádzať z miery.

Snape síce stuhol na kameň, ale pohľadom neuhol. „Viem, stále to mám na pamäti. Nič ste mi nesľúbil.“

Prežrel. Nenávidel to sucho, ktoré mu zmenilo ústa na púšť. Nenávidel ten podivný pocit, ktorý mu zovrel útroby chladivým stiskom a nútil ho cítiť sa tak... svinsky bezmocne.

Keď sa Potterova ruka stiahla, akoby ho pripravil o všetko teplo v údoch. Striasol sa a pre vlastnú koncentráciu zavrel oči a vyčistil si myseľ. Potom pozrel do jeho odovzdanej tváre.

„Môžeme začať?“

„Môžete ma... držať za ruku?“ vrátilo sa mu v odozve a on zažmurkal. Jeho koncentrácia sa razom roztrúsila ako popol vo vetre. Minúta ticha, kedy premýšľal, či dobre rozumel a či si z neho Potter náhodou nestrieľa.

„Myslím, že sa nedokážem dostatočne... upokojiť,“ vysvetlil Harry a hľadel naňho s prosbou v zelených očiach. Mierny tras jeho prstov len potvrdzoval čarodejníkove slová.

Severusov pohľad sa preniesol na ruku, ktorá kŕčovito zvierala opierku kresla. Prikývol. Nerobil kompromisy a ani ústupky. Ale v tomto prípade... to hádam nebude na škodu.

A pocit tepla sa vrátil.

„Poďme na to,“ povzbudil ho mladý čarodejník a zhlboka sa roztrasene nadýchol.

Koniec štvrtej časti

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.

Poslední komentáře
23.01.2013 17:38:40: Suellen: A zase parádní kapitola, i když v této bodoval spíš Harry ... krásně setřel nejprve Rona a ...
04.01.2013 19:33:34: Moc děkuji za další krásnou kapitolu. Jsem zvědavá, co Severus v Harryho hlavě objeví.Že by nějaké z...
04.01.2013 14:06:04: Och, Tess, co mi tojen děláš? Tohle je prostě překrásná povídka, od začátku až do konce:-) Něžná a s...
03.01.2013 00:39:45: Ach tak tohle nemělo chybu. První mně naštval ten Bartemius,ale to jak mu to Harry vrátil nemělo chy...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.