Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 3. část

Severus sledoval dianie v triede. Konečne posledná vyučovacia hodina. Vydýchne si a nebolo pochýb, žeby sa na to tešil iba on. Z tých tupohlavcov to priam sálalo!

„Naberte mi vzorky, doneste mi ich na stôl a môžete ísť. Okrem vás, pán Caster, vaša práca ako obvykle nestojí ani za deravý knut.“

Ten tretiak bol azda najnemožnejší. V duchu ho označil etiketou „Pán Chaos“ a založil do pomyselného šuplíka, ktorý si vymedzil pre podobné beznádejné prípady ako bol on, Longbottom - svojho času, Bulstrodeová, Brody, Fairwood a pár iných výrastkov, ktoré jemné a precízne umenie tejto nádhernej a čarovnej práce nedokázali patrične precítiť.

Bolo až neuveriteľné, ako sa plavovlasý Caster dokázal vyhnúť presnému postupu pri príprave elixíru, hoci ho mal celý čas nielen na čiernej tabuli napísaný bielou kriedou, ale i v knihe na lavici pred sebou.

Pri nikom inom, ani len pri Longbottomovi sa mu nestávalo, aby bol profesor elixírov neustále v strehu, pripravený zasiahnuť, len aby sa jeho nádherná učebňa nezmenila na protiatómový kryt alebo na dieru o veľkosti mesačného kráteru, akoby na jeho učebňu padol asteroid.

Študenti konečne opustili učebňu a on iba mávol prútikom. Kotlíky zbavené akýchkoľvek zvyškov po elixíroch sa presunuli k veľkému nerezovému umývadlu v zadnej časti miestnosti a jeden po druhom poslušne naskákali do vody napustenej saponátom, kde ich začali drhnúť čakajúce kefky.

On zatiaľ zbalil zvyšky prísad. Teda, iba tie, ktoré sa ešte dali použiť. Ostatné skončili v koši s jeho nesúhlasným pohľadom a myšlienkou na to, ako nešetrne s nimi zaobchádzajú.

Dvere za jeho chrbtom ticho vrzli. Otočil sa.

„Myslel som, že budete potrebovať moje služby, profesor,“ usmial sa takmer provokačne a Severusovi nechýbalo veľa, aby sa i jemu kútiky úst nezdvihli, keď Potter ukázal na hromádku kúpajúcich sa kotlíkov v dúhových bublinkách.

„Stačí povedať,“ sykol pohotovo a pokynul mu, aby vošiel.

Potter sa unavene zviezol na stôl. Severusovi neuniklo, aký je bledý.

„Ako ste sa rozhodli?“ opýtal sa priamo a bez okolkov. Jeho pohľad sa stretol so zelenými očami, ktoré rámovali vejáre hustých tmavých mihalníc. Až do tejto chvíle si neuvedomil, aký bol nervózny po celý ten čas, čo bol nútený čakať na jeho odpoveď.

Mladší čarodejník sklonil hlavu a chvíľu iba mlčal. Ticho, ktoré tam zavládlo sa dalo nazvať ponurým. Keď ten tmavovlasý muž napokon zdvihol hlavu, Severus si v črtách jeho tváre mohol okamžite prečítať jasnú odpoveď prv ako ju vyslovili tie krásne tvarované pery.

Trochu mu odľahlo, ale len trochu, lebo tie oči sa naňho dívali s takým očakávaním, pred ktorým mal sto chutí cúvnuť späť a bleskovo stiahnuť svoju ponuku z pultu.

„Súhlasím. Ak mi sľúbite jedno, pane.“

Severus naprázdno prežrel. Hoci na to nevidel žiadny racionálny dôvod. Ani na to, aby mu v ústach tak náhle vyschlo a ohryzok poskočil ako v spomalenom nemom filme.

Vždy tu boli nejaké podmienky. Mal ich Voldemort, Albus, svojho času i James Potter. A vždy tu boli i záväzky, ktoré sa mu buď zo srdca hnusili, buď ich ticho rešpektoval alebo skryto nenávidel. Toto zjavne nebude nič iné, ani nič nové.

A hoci bol inteligentnou bytosťou, akosi nedokázal pochopiť, ako sa mohol ocitnúť v situácii, kde si Potter kladie podmienky. Vari sa svet obrátil hore nohami? Vari to nebol on, kto mu ponúkol svoju... pomoc? Nemal by si teda podmienky klásť on?!

Sto hromov do kotla! zanadával v duchu, sotva si uvedomiac, že v rukách škrtí zvädnuté prísady, ktoré chcel ešte pred minútkou odložiť späť do skrine. Stračie korienky pokrútené medzi jeho silnými prstami nemo čušali.

Na druhej strane si uvedomil to, čo i predtým. Akási podivná sila, alebo možno ešte podivnejší vnútorný hlas mu napriek starému predsavzatiu, že nikomu už nikdy šaša robiť nebude našepkával... urob to. Sľúb to a zachráň ho. Ten hlas bol nežný a mámivý. Ovíjal sa okolo jeho uší, hladkal jeho citlivé ušné bubienky a maznal sa s jeho vycibreným sluchom.

Zachráň môjho syna, Severus. Zachráň ho...

Isteže, bola to iba jeho fádna predstava, chorá halucinácia, ktorá sa mu spájala s jediným človekom, ktorý ho mal kedy úprimne a nezištne rád. A ktorého on ohavne zradil. Vedel, že nikdy neprestane cítiť vinu. Vedel, že ho ten požiar, ktorý svojou zradou rozdúchal z jedinej zabudnutej iskri nedokáže uhasiť. Rovnako ako si uvedomoval, že ho jedného dňa spáli do tla.

Musel si pripomenúť, že to nerobí pre Jamesa Pottera, na ktorého sa mladý čarodejník tak veľmi ponáša.

Robil to pre Lily. Svoju jedinú priateľku... a napokon, tak trochu tým splatí Potterovi vlastný dlh. Keby nie jeho, už by tu dnes nebol, pravda?

A tak sa obrnil proti všetkému možnému, čo od neho mohol ten mladík žiadať a obozretne sa opýtal: „A to?“

Potter si hrýzol peru. Jeho nervozita bola priam hmatateľná, ale teraz mu zdá sa odľahlo. „Podrobím sa čomu len bude potrebné, ak mi na oplátku sľúbite,“ pôsobivo sa odmlčal a preklal ho tými zelenými očami skrz-naskrz až sa nevdojak zachvel, „že sa do mňa nezamilujete.“

Ticho.

Severus mal dojem, že zle počul. Ak predtým medzi nimi vládlo napäté ticho, teraz ich pochovalo zaživa. Vzduch v miestnosti v sekunde zhustol a on mal pocit, že sa mu nedostáva dosť kyslíka. V nasledujúcej chvíli mal zasa dojem, že sa jeden z nich dvoch musel určite zblázniť.

Prudko vydýchol a neprestal na Pottera vypliešťať svoje ónyxové okále.

Čakal hocičo, skutočne, len nie toto. Kútikami úst mu tentoraz viditeľne myklo a jeho pery sa roztiahli do posmešného úškľabku. Nechýbalo veľa, aby sa navyše i nerozosmial na plné hrdlo. Cítil ako z mu telo postupne uvoľňuje a zmieta sa niekde uprostred medzi opovrhnutím a starou zakorenenou nenávisťou, ktorú priživovala trpká spomienka na Jamesa Pottera.

„Zamilovať sa do vás, Potter?“ pomyslel si, ale nahlas vyslovil iba: „Je toto vaša jediná... podmienka?“

Mladík sediaci konča jeho katedry sa však tváril smrteľne vážne, keď prikývol.

Severus ho obdaril ďalším povrchným úsmevom, keď potom priam obradne predniesol: „Sľubujem, že sa pokúsim... ovládnuť.“

Aj keď Potter v jeho hlase postrehol ten sarkazmus, nedal to ničím najavo. Iba spokojne prikývol. Zosadol zo stola a so slovami - uvidíme sa večer - odišiel.

Severus tam ostal ešte chvíľu postávať ako začarovaný. Iba nemo civel na ťažké dubové dvere, ktoré sa za ním zaklapli a pochybovačne krútil hlavou. Uvažoval, ako na tom zle Potter asi je, keď mu už napadajú také hlúposti. Absurdity!

„Hernais!“ zahromžil, keď stočil pohľad na svoje ruky, bohato orosené zapáchajúcimi hnedými kvapkami, ktoré z tých stračích korienkov nevedomky vyžmýkal. Vedel, že mu potrvá pár hodín, kým sa toho hnusného smradu zbaví úplne.

Prinútil sa pokračovať v práci a sústrediť natoľko, aby si Pottera nateraz vytesnil z hlavy.

oooOOOoooOOOooo

Severus pokračoval v práci a na perách mu sedel stále ten nepríjemný úškľabok. Nehyzdil ho, iba dotváral pôsobivú auru, ktorá sa nad ním odnepamäti vznášala v podobe prízraku jeho temnej minulosti.

Potter bol... Došľaka! Nenachádzal naňho slov! Akoby sa jeho pestrá slovná zásoba scvrkla v priebehu dnešného popoludnia do pár obmedzených výrazov a všehovoriacej mimiky.

Bol drzý! Jednoducho a neodškriepiteľne drzý, a absolútne najdomýšľavejší sopliak, ktorého kedy nosila táto zem!

Hneď po Riddlovi.

Ako si mohol vôbec myslieť, že by sa on, Severus Snape mohol doňho...

Merlin! Ani na to nedokázal pomyslieť, nie to ešte tú myšlienku i sformulovať do slov!

Čo mu dávalo vôbec to právo žiadať od neho akékoľvek sľuby, keď sa jednalo o jeho záchranu života?! Dobre, ponúkol mu pomoc, ale nemal to byť on, Severus Snape, kto by si stanovil nejaké podmienky?!

Hrom do kotla!

Tá bizarnosť ho dokonale vyviedla z miery. 

Povzdychol si a odložil brko do držiačika. Zaoberať sa tým mužom bolo rovnako únavné ako skúšať naňho nemyslieť. Zavrel kalamár skrývajúci krvavočervený atrament a potrel si medzi prstom a ukazovákom koreň nosa.

Bol unavený.

A možno len starnem, pomyslel si trpko a prečesal si rukou vlasy. Dlhé pramene sa na krátko vzniesli do vzduchu a padli nazad na zhrbené plecia.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie a jeho pohľad sa stočil na hodiny.

Deväť. No, bol aspoň presný, to mu musel uznať.

Otvoril, keď opravené eseje odsunul bokom. Rýchlo si jednoduchým kúzlom odstránil z pokožky prstov červeň od atramentu a prešiel k stolíku, na ktorom sa vŕšilo pár kníh.

„Dobrý večer, profesor,“ oslovil ho mladík a Severus naňho úkosom pozrel. Rýchlym pohľadom zhodnotil jeho výzor a uvažoval, či je to ako sa zakaždým strojí spôsobené skôr jeho nedbalosťou alebo neochotou primerane sa obliecť. 

Potter mal na sebe jednoduché biele tričko, spopod ktorého vytŕčali jeho stuhnuté bradavky. Zjavne za to mohol chlad vládnuci v žalároch. Čierne rifle dokonale kopírovali nielen krivky pevného a dokonale oblého zadku, ale i silné stehná, ktorým akoby tie tesné nohavice vzdávali tichú poctu. Obutý v teniskách a s tým svojím vrabčím hniezdom na hlave vyzeral skôr ako študent z vyššieho ročníka, než ako profesor Obrany a človek, ktorému smrť dýcha na krk.

Odvrátil pohľad, zhrozený sám sebou i tou prehnanou reakciou na mladého čarodejníka. Miesto zdvorilého pozdravu iba čosi nezrozumiteľne zamrmlal popod nos a ukázal na jedno z kresiel.

Potter si sadol a upieral naňho tie svoje zvedavé zelené oči. „Takže?“ ozval sa, keď to už zdá sa nemohol vydržať. „Čo to bude? Liter krvi, ďalšie z diagnostických kúzel alebo ma niečím prekvapíte?“

Severusovo obočie vyletelo nahor. Odtrhol pohľad od knihy, ktorú zvieral v rukách a iba si odfrkol. „Diagnostiku máme predsa za sebou a,“ jeho pohľad stemnel, „ďakujem, už som večeral.“

Potterove oči sa v úžase mierne rozšírili a potom vybuchol do hlasného, veselého smiechu, ktorý uňho tak dlho nepočul. Bol osviežujúci, čistý a krásny. Ako ľúbezný zvuk linúci sa z tónov flauty, na ktorú vyhráva vzrušený satyr...

A on bol... uchvátený. Zasa. Zízal naňho ako na zázrak, kým si neuvedomil, čo stvára a v duchu sa za to poriadne vyhrešil. Svoje neprístojné správanie však pripísal na vrub Potterovi.

Keď sa prestal chichúňať a upokojil sa, pozrel na Severusa. Zvedavosť z neho sálala rovnako silne ako spokojnosť a uvoľnenosť.

Zvláštne. Kedy sa niekto iný okrem Albusa pri ňom takto cítil a kedy si to on mohol vôbec všimnúť?

Až po chvíli mu došlo, že Potter poslušne čaká na jeho odpoveď. Napokon sa pozbieral a podal mu knihu, v ktorej listoval iba tú poslednú noc.

Natrčil mu pred tvár ruku s neveľkým zväzkom viazaným v koži.

„Čo je to?“

„Husle!“ odvrkol zlostne.

Harry naňho pobavene zazrel. „Vidím, že je to kniha profesor, nemusíte sa hneď čertiť.“

„Potter, nedávajte mi potom také stupídne otázky a vezmite si ju.“

Harry naňho pozrel. „Čo je to za knihu?“ sformuloval otázku jasnejšie, čo Snape ocenil ďalším prísnym pohľadom.

„Letopisy Narnie?“

Harry spýtavo nadvihol obočie a uškrnul sa: „No, ak je tam recept, ktorý by pomohol...“

„Merlin, Potter, ja z vás raz odpadnem!“ vyštekol namrzene.

Harry naňho úkosom pozrel a zamrmlal: „Môžem vás ubezpečiť, že ovládam dýchanie z úst do úst pane, takže...“

Severus mal na mále, aby skutočne nevybuchol. „Vyznačená časť!“ zvolal ráznejšie a Potter si iba povzdychol. Prevrátil zväzok v prstoch a pozrel najprv na titulnú stranu.

„Branhilda z Gorsemooru?“ ozval sa pochybovačne.

Severus si odfrkol. Bolo mu jasné, že Potter nemá najmenšiu šajnu, kto je tá žena. „Čo ste robili na hodinách Dejín mágie, Potter?“

„Držal krok s väčšinou a driemal,“ odvetil pravdivo a bez štipky hanby v tele.

Severus ho spražil netrpezlivým pohľadom. „Branhilda bola sestra slávnejšej Gunhildy. Dúfam, že vám nemusím vysvetľovať, kto bola Gunhilda?“ opýtal sa, otázniky v očiach.

Harry si poklopkal prstom po brade. „Nie. To bola tá, čo vynašla prenášadlá?“

Severus naňho pozrel ako na blázna, čo Harryho pobavilo. Iba sa uškrnul a upokojil ho. „Viem, viem. Liečiteľka,“ dodal rýchlo so zdvihnutými rukami ako na obranu a muž stojaci pred ním si iba útrpne povzdychol.  

Merlin, na čo som sa to dal, pomyslel si zúfalo.

Harry sa sklonil k textu. Malý moment hltal písmená a potom naňho pozrel pohľadom, ktorý sa nedal označiť práve ako dôverčivý. V jeho hlase bol i citeľný podtón váhania, keď sa profesora elixírov opýtal: „Vy si naozaj myslíte, že by to mohlo byť v tom?“

Severus prikývol.

„Zaváňa to trochu čiernou mágiou.“

„Zrejme preto, lebo sú to spisy čarodejnice, ktorá čiernou mágiou žila. Ovšem to neznamená, že je to niečo zakázané. Vo všeobecnosti, teraz sa čierna mágia chápe trochu inak, ako ju brali vtedy.“

„Ak to pomôže,“ mykol plecom, hoci na ňom nebolo poznať rozdielu a stále nejavil ani len známky mizivej nádeje na možnosť úspechu. Možno i preto, lebo v neho neveril. Napokon, ani Severus nebol taký naivný a okrem toho, bol si veľmi dobre vedomý toho, že mu nič nesľúbil.

„Nie som si na sto percent istý,“ odvetil Severus po chvíli premýšľania. „Liečitelia túto možnosť do úvahy nebrali?“

Tmavovlasý čarodejník pokrútil hlavou a znova sklonil pohľad k stránke v knihe.

„Lenže, akoby to mohlo...?“

Severus sa zastavil pred krbom. Chrbát rovný ako svieca, ruky zopnuté za ním. „Musím si to premyslieť.“ Potom sa zvrtol na päte tvárou k nemu. „Navrhujem, aby ste si to preštudovali a rozhodli sa sám, či to hodláte podstúpiť. Ako zistíte, nejde o nič... hrozné. Bude to vyžadovať trocha času a trpezlivosti, ale...“

Harry vstal a smutne sa pousmial. „Ja viem, za výsledok neručíte.“

Severus prikývol.

„Aj tak vám ďakujem. Ak je to všetko...“

„Je to všetko. Nateraz.“

„Tak sa uvidíme zajtra.“

oooOOOoooOOOooo

Harry si sadol do kresla pred krb a zamyslene pohladil chrbát knihy. Pojednania o znásobených kúzlach a ich vplyve na ľudské telo.

Povzdychol si. Vážne nikdy o žiadnej sestre Gunhildy nepočul. No i tak sa pousmial. Napriek tomu, ako mizerne a slabo sa celý večer cítil, prítomnosť a blízkosť toho muža mu vliala do žíl život.

Severus Snape bol zosobnením životnej sily. Bol silný, mužný a ako obvykle neskonale sarkastický. Nebolo nič, čo by mu Harry mohol vyčítať. Nič, čo by sa mu na ňom nepáčilo. Nič, čo by nepovažoval za adekvátne jeho nezlomnému charakteru.

Podarilo sa mu rozosmiať ho, čo nedokázala ani Hermiona s Ronom, ani nik iný už celé mesiace. Uzatvoril sa do seba a snažil sa od všetkého odosobniť. Ale bolo to ťažké. Vlastne takmer nemožné.

Ako žiť s vedomým blízkej smrti? Nechápal, ako to môže dokázať. Ako sa môže tváriť, že sa nič nedeje...

V takomto rozpoložení sa nachádzal prvé týždne, keď sa podroboval najrôznejším vyšetreniam. Až do momentu, kedy sa s tým zmieril.

Ako to bolo? Popol k popolu, prach k prachu. Zem si vezme, čo sama vydala. A tentoraz to bude on.

Spomedzi pier sa vydral ďalší povzdych.

Napokon, prežil toho už dosť, či nie? Aj na tri životy. Mal zjazvené nielen telo, ale i dušu a neexistovalo nič, čo mu mohlo pomôcť. Cítil sa vnútri celý pokrivený a doráňaný. Rozbitý ako hračka, ktorú nemožno opraviť.

Oprel si hlavu o opierku kresla a zadíval sa do plameňov tancujúcich po suchých polienkach dreva v murovanom kozube.

Nikdy si nemyslel, že by mohol zomrieť vplyvom nešťastnej nehody. Celý život unikal pred hrozbou smrti z rúk Voldemorta a jeho prisluhovačov, aby sa stal obeťou...

Pokrútil hlavou. Veď ani sám nevedel, čoho vlastne. Faktom bolo, že mu po poslednej akcii začalo byť zle. Nemal tušenia, čo sa mohlo prihodiť, keď všetko prebehlo hladko. 

A predsa mal vymedzený čas a sedel tu s knihou v rukách od profesora Snapa, pričom ho sužovalo vedomie, že toho času je tak žalostne málo.

Veď takmer ani nezačal žiť.

Znova pozrel na titulok knihy a zamračil sa. Čo mu tým chcel naznačiť? Aké znásobené kúzla? Nedávalo to zmysel!

Začítal sa do vyznačeného textu a pomaly pokračoval ďalej. Stránku za stránkou. Otáčal ich so zamysleným pohľadom a úctou k majetku toho impozantného muža. Ako tak čítal, uvažoval, čo by z toho mohlo byť pravdou a čo len ďalšou slepou uličkou.

Dobre, nevycedí tu zrejme už ani kvapku svojej drahocennej krvi, ale bude ho to stáť čosi iné.

Presne vedel, v čom tkvie jeho problém. Vždy a do všetkého vkladal srdce. Pravý chrabromilčan. A trochu sa obával toho, čo by sa mohlo stať, keby...

Privrel oči a predstavil si, aké by to bolo. Smieť sa ho dotknúť, narušiť jeho prísne strážený osobný priestor a nadýchnuť sa tej charakteristickej vône, ktorá ho zakaždým tak dráždila. Aké by boli na dotyk tie úzke pery? Studené a tvrdé ako vykresané z kameňa alebo hebké a horúce?

Nie! Mal by si zakázať naňho takto myslieť. Mal by...

Jednalo sa predsa o zásadového muža a nie o hocikoho. To, že sa kedysi bavili na jeho účet so spolužiakmi a premýšľali nad jeho sexuálnou orientáciou - alebo v ich prípade skôr najrozmanitejšími deviáciami - ešte neznamenalo, že sa nejedná o obyčajného a neškodného heterosexuála.

Hoci by to bola večná škoda. Taký krásny zadok...

Vzápätí mu z ruky vypadla kniha. S ťažkým žuchnutím pristála na koberci roztvorená tam, kde prestal čítať. Dych sa zasekol kdesi na pol ceste a pľúca odmietli spolupracovať. Zosunul sa z kresla na zem ako handrová bábika.

Mysľou mu bliklo: „Nemal som sa pokúšať vstať...“

Vedomie sa ponorilo do hlbokých studníc vzduchoprázdnej temnoty.

oooOOOoooOOOooo

Nádych a výdych. To mu diktoval rozum. Stále si hovejúci v tej bezbolestnej, vábivej hmle, kde sa teraz vznášalo jeho vedomie.

Dýchaj, dopekla! Dýchaj!

Známy hlas doliehal akoby zdiaľky a predsa sa zdal byť blízko.

Dotyk.

Jemný tlak na ústach a vôňa mäty.

Zvláštne. Nie, že by mätový čaj nemal rád, ale večer pil predsa čaj z lístkov materinej dúšky.

Nadýchol sa z plných pľúc. Viečka stále zakrývali oči. Nepohol sa.

„Dýchaj!“

Ozaj to znelo zreteľnejšie.

A opäť ten vábivý dotyk.

Pamätal si ho. Bolo to rovnaké, ako keď pobozkal Čcho alebo Ginny. Ale tieto pery boli... iné.

Iné a predsa rovnako mäkké. Jazyk vyrazil vpred. Nedbal na opatrnosť, nedbal na nič. Prial si ochutnať, čo sa tak štedro ponúkalo.

Narazil na zuby, ale dostal sa cez ne bez väčších problémov. Privítala ho hrejivá vlhkosť temnej jaskyne. Poláskal podnebie a obrátil pozornosť k tomu nečakanému návštevníkovi. Dotkol sa ho, okúsil a spokojne zamrmlal.

Chutil vynikajúco...

Nasal ho do úst so zdvorilým pozvaním, ktoré sa nedalo odmietnuť.

Ten vzdych vydal on?

Nič podobné predtým nezažil. Nebolo to ako bozkávať uplakanú Čcho, ani oveľa skúsenejšiu Ginny. Toto presahovalo všetky medze. Aspoň tie, ktoré poznal. Ten bozk ho pripravoval o rozum. Tavil mu jednu mozgovú bunku po druhej. Sprvu bol ten bozk možno opatrný, ale zmenil sa vo vášnivý. Mal pocit, že sa stále nemôže ani pohnúť a bolo mu to jedno. Dychtivo si to vychutnával a dovolil, aby ho celého pohltil.

A on sa prepadol do absolútneho blaha.

Avšak, vtedy sa stalo niečo, s čím nerátal. Bozk bol náhle ukončený.

Keď sa prebral z toho omámenia, uzrel nad sebou znepokojenú tvár tmavovlasého muža, ktorý oddychoval rovnako namáhavo ako on. Nechápavo zažmurkal očami, mihalnice sa zatrepotali ako motýlie krídla a znova prikryli oči.

Strapatá hlava klesla nabok.

„Potter!“ zvolal muž skláňajúci sa nad ním. Jeho hlas bol síce stíšený, ale podráždený. Skontroloval jeho životné funkcie a roztrasene si vydýchol.

Iba spí.

V duchu zaklial a zdvihol ho do náručia. Preniesol ho k posteli, aby ho tam uložil. Jeho oči prilepené k mierne pootvoreným ústam, opuchnutým od toho nečakaného bozku.

Vyzul ho a zakryl prikrývkou. Pošúchal si spánky prstami, akoby ho bolela hlava. „Kringle?“ ozval sa šeptom do ticha izby.

„Dones mi prosím čierny čaj,“ prikázal mu a škriatok s hlbokým úklonom poslúchol. Nechal podnos na stolíku vedľa kresla, v ktorom len nedávno sedel Potter. Keby nie jeho, mohol byť...

Ani na to nepomyslel. Zamračil sa. Na to, že práve utiekol hrobárovi z lopaty prejavil až priveľa známok života.

Svätá Morgana, veď mal v ústach jeho jazyk! Mohol cítiť ako mu jeho špička šteklí mangle až v krku!

Prečesal si rukou vlasy čierne ako smola a bezradne sa zadíval na pokojne oddychujúce telo. Potter sa pretočil na bok, tvárou k nemu. Bledý, pod očami kruhy. Ale tie červené pery...

Merlin ho ochraňuj!

Zaskočil ho. Len vďaka tomu sa bozk prehĺbil. Bol to natoľko božský pocit, že sa na okamih nedokázal ani pohnúť. Akoby mu zamrzli všetky svaly v tele a z hlavy sa vytratili myšlienky. Pretrval len pocit opojnej radosti.

Kedy to bolo, čo ho niekto naposledy pobozkal? Nedokázal si spomenúť a možno jednoducho ani nemohol, lebo nebolo na čo spomínať.

A tento bozk bol... Merlin ho ochraňuj, ale zatúžil po ďalšom. Nebol ďaleko od toho, aby nezasunul ruku pod jeho šaty a s pôžitkom nepreskúmal každú piaď jeho pokožky. Len preto, aby ho ochutnal.

Nie, dosť! Toto... toto nesmie! Potter je... jednoducho Potter. Neznamená preňho nič. Toto sa nestalo. Nemalo sa stať. Iba sa ho pokúsil zachrániť a on... nemôže za to, čo sa stalo. Pri najlepšom si to ten chrabromilský zmätkár nebude pamätať. Určite.

A on zabudne. Veľmi ľahko zabudne. Nič sa totiž nestalo.

Celkom nič.

Sadol si do kresla a nalial si do šálky čaj. Odpil si a vrátil ju na podšálku. Porcelán o seba jemne cinkol. Načiahol sa po knihe, ktorá stále ležala opomenutá na zemi a vzal ju do rúk. Nasilu odtrhol pohľad od spiaceho muža a prinútil sa čítať. A premýšľať nad vlastnou teóriou Potterovho zdravotného stavu.

Ak by mal totiž pravdu, bola by tu istá šanca na úspech...

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.

Poslední komentáře
23.01.2013 17:20:31: Tedy, Severus má z mého pohledu pravdu, to on by si měl stanovovat případné podmínky. A ta Harryho? ...
01.01.2013 20:22:55: Krása smiley I Severus dokáže být vtipný a Harry a jeho vzkříšení. Hm dýchání z úst do úst. Tak teď bu...
01.01.2013 17:11:34: Takové dýchání z úst do pusy jednoho pořádně rozparádí!smiley Jistě Severusi, vůbec nic to nebylo, že?...
31.12.2012 18:20:20: Tessinka nikdy nezklame smiley Smutné téma a přesto se bavím. Harryho podmínka mě málem porazila, ale ...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.