Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 2. část

Druhý deň ráno, po ich stretnutí na Severnej veži mal jasno aspoň v tom, že zistí, čo je vo veci.

Ale teraz už chápal tie zmučené výrazy Minervy, Albusa a akúsi okatú úslužnosť Longbottoma, ktorý sa vyskytol po Potterovom boku vždy, keď... keď to potreboval. A on to pripisoval chorému pätolizačstvu. Teda, hneď potom, čo v duchu špekuloval nad tým, či spolu niečo nemajú. Niečo intímnejšieho charakteru.

Pottera si nevšímal od chvíle, kedy ho zazrel vkročiť v ten večer do Veľkej siene. Od toho večera ho statočne ignoroval. Pre vlastnú zaujatosť voči nemu mu teda unikli drobné, nepatrné detaily, ktoré by bol inak postrehol na prvý, zbežný pohľad.

Lenže Potter bol preňho vzduchom. Bol mu osinou v zadku a príslovečným tŕňom v päte toľko rokov! Navyše, dostal jeho predmet len preto, lebo si to prial. I keď nad pôvodom toho priania sa teraz sám pozastavoval až pričasto.

Skutočne bol preňho ale nikým? Iste, odjakživa bol jeho prízrakom, ktorému sa vyhýbal. Avšak teraz...?

Skrútilo mu žalúdok. Akoby ho zovrela nejaká neviditeľná ruka obdivuhodne silným stiskom.

Nebol takým netvorom, za akého ho všetci mali. Napriek mýtom o chladnokrvom upírovi, ktorý za mesačných nocí vysáva svojich študentov a za bielych dní sa túla najtemnejšími chodbami žalárov, a vymetá pavučiny z najtmavších kútov, v hrudi... mu bilo srdce.

Cítil ho. Búšilo pod hrudnou kosťou, dobre schované v hrudnom koši. Pumpovalo a rozháňalo mu horúcu krv žilami do celého tela. A určite nie chladného a tvrdého ako mramor.

Jeho čierne oči skĺzli k dvom polmesiačikovým ranám na krku. Dotkol sa ich bruškami prstov ľavej ruky a privrel viečka, keď sa mu v nasledujúcom okamihu vybavili príšerné spomienky na obrazy ostrých hadích tesákov. A drobná pripomienka bolesti, ktorá mu vystrelila do celého tela, keď mu jemnú pokožku presekli zuby plné jedu, pripravené podeliť sa s ním o poriadne štedrú dávku.

Dych sa mu mimovoľne zasekol v hrdle. Spustil ruku a kŕčovito sa pridržal porcelánového umývadla, kým náhla slabosť vyvolaná trýznivými spomienkami neodznela.

Nič mu nedlhoval. Sám to povedal a on to prijal. Síce s nevôľou, ale prijal. Oslobodil ho od záväzku, hoci nemusel. Nebol ako jeho otec. Nie...

Tento Potter... nebol ani náhodou ako James.

Severus váhal. Dlho váhal. Celú noc nespal, čo sa samozrejme podpísalo na jeho výzore. Pod očami mal tmavé kruhy, začervenané očné bielka, drobné zreničky a nezdravá, priesvitná bledosť voskovej pokožky.

Tvár, ktorá naňho civela zo zrkadla visiaceho nad umývadlom, akoby ani nebola jeho. Nie s tým... netypickým ustarosteným pohľadom.

Opláchol si ju studenou vodou a osušil mäkkým tmavohnedým ručníkom. Nezabránil tomu, aby sa mu pár kvapiek nezatúlalo dolu bradou a nepadlo na belostnú košeľu. Vsiakli do jemnej tkaniny bez toho, aby tomu venoval pozornosť.

Musel s ním hovoriť. Potreboval...

Povzdychol si.

Vlastne ani nevedel čo. Jedno bolo isté. Musí zistiť, o čo tu ide! Či správne pochopil, čo mu naznačil a...

Ale najprv si dá silnú kávu a pripravý sa na prvú vyučovaciu hodinu. Potter toľko počká.

oooOOOoooOOOooo

 Dalo mu prácu zistiť, kade sa túla. Nenašiel ho vo Veľkej sieni, nebol vo svojich komnatách a nebol ani v inom kúte hradu.

Napokon si zavolal jeho domáceho škriatka. Stvorenie menom Kringle sa pred ním uklonilo a oznámilo mu, že nie je jeho povinnosťou informovať ho o mieste pobytu svojho pána. Tváril sa tak dôležito, ako to Severus doteraz videl len u Potterovho predchádzajúceho maznáčika, Dobbyho.

„Kringle, si v prvom rade rokforstký škriatok a ako taký podliehaš príkazom i ostatných profesorov,“ povedal pokojným, i keď netrpezlivým tónom hlasu. „Zakázal ti pán Potter prezradiť, kam ide?“

Škriatok naňho pozrel prižmúrenými očami. Skutočne vyzeral, že nad tým premýšľa. Severus si nad tým podivným úkazom takmer odfrkol.

„Nie, pán Potter to Kringlovi prezradiť nezakázal,“ odvetil poslušne, s primeranou dávkou pokory a poslušnosti.

„Takže, kde je pán Potter?“ opýtal sa znova a vystrel plecia s rukami založenými za chrbtom rovným ako pravítko.

„Pán Potter byť pri Čiernom jazere,“ oznámil bez ďalších cavikov škriatok, na čo ho Severus prepustil s tichým hundraním o nových manieroch toho trafeného stvorenia.

Opustil žaláre, prešiel halou a elegantne mávol svojim prútikom, na čo sa ťažké vchodové dvere pred ním otvorili a hneď i zavreli, keď vykĺzol von.

Vzduch bol mrazivý, pred očami sa mu robili obáčiky pary. Jastril po okolí, neomylne mieriac vyšliapanou cestičkou k jazeru. Pod nohami mu chrupčala zmrznutá tráva. Nepotreboval si svietiť pod nohy, lebo noc bola vďaka splnu jasná. Iba kde tu skryl žmurkajúce hviezdy tmavý mrak.

Po chvíli ho zbadal. Stál na nábreží, plecom sa opieral o kmeň krivo rastúcej starej vŕby. Akoby tam ten strom rástol iba preto, aby mu mohol poskytnúť oporu. Jej holé konáre pokryté inovaťou sa skláňali k jazeru, dotýkajúc sa mrazivej vodnej hladiny, ktorú skraja pokrývala tenká vrstva ľadu.

Spomalil krok a až teraz si uvedomil, ako sa sem náhlil. Bol smiešny! A práve teraz si nebol istý ani tým, čo tu vlastne robí.

Otázky! Áno, tých mal kopu, ale...

Potter nemal najmenší dôvod mu ktorúkoľvek z nich zodpovedať. To bola trpká pravda. Oni dvaja si nikdy nemali čo povedať. Ak ho totiž neponižoval, prebodával ho nenávistným pohľadom. A ak nie to, ignoroval ho ako nevítanú rannú hmlu.

Celý ten čas, od kedy jeho noha vkročila do Rokfortu sa k nemu správal horšie ako k prašivému psovi.

„Od okamihu, keď som po prvý raz zazrel Čierne jazero som si predstavoval, že tu určite žije nejaká morská obluda,“ ozval sa Potter z ničoho nič a on si uvedomil, že stojí len dva kroky za ním.

„Vodní ľudia potom pre vás museli byť trpkým sklamaním,“ poznamenal sucho.

Tichý smiech, ktorý nasledoval po jeho poznámke spôsobil, že sa jeho žalúdok podivne zovrel. Potter mu stále stál chrbtom, oči upieral na hladinu jazera, na ktorej sa odrážalo celé skvostné nebo.

„Chýbal mi váš suchý humor,“ povedal a úkosom naňho pozrel.

Severus si strčil ruky do vreciek habitu a spravil posledné dva kroky. „Každý by vám povedal, že ja zmysel pre humor nemám.“

„Ale máte. No nie každý ho dokáže rozlíšiť od vašich uštipačných poznámok.“

Zrejme to myslel vážne. Hoci sa kútiky jeho úst mierne nadvihli. Nemohol k nim nesklopiť pohľad. Tie ústa boli ako magnet. Krásne, zmyselne krojené, plné. Stočené v jemnom, takmer nepatrnom a smutnom úsmeve.

Zelené oči ho hypnotizovali. Ticho sa dívali, vpíjali sa do jeho temného pohľadu a zamkli ho v sebe silou vlastnej vôle, až sa odvrátili.

Napokon sa nadýchol, aby sformuloval prvú otázku, no mladý čarodejník ho predbehol.

„Nevedia to. Nepodarilo sa im zistiť pravú príčinu. Bol som za odborníkmi v Gíze, Tokiu i USA. Ustavičné testy, prehliadky, odoberanie vzoriek. Kolotoč, ktorého som mal dosť. Neviedlo to k ničomu.“

Stratil reč. Znova.

A Potter to postrehol a zdá sa, že ho to zistenie rozveselilo. „No čo, možno som Chlapcom-ktorý-prežil, ale ani ja nie som nesmrteľný.“

Žartoval na vlastný úkor a jemu to prišlo hrozne nesprávne. Potter mal vždy šťastie v nešťastí, tak prečo nie aj teraz?

„Povedali vám aspoň niečo?“

Prikývol. „Problém je v tom, že mi pomaly kolabuje nervový systém.“ Vybral si z vrecka cezmínový prútik. „Bez neho sa nepohnem ani na krok. Zakázali mi používať mágiu svojvoľne. Pre moje vlastné dobro. Viete, nemuselo by to skončiť... dobre.“

Severusov pohľad pohladil silnú pažu a pristál na ruke, ľahko držiac štíhlu, drevenú vzácnosť. Iste. Potter bol jediný, kto zvládať čarovať aj bez neho. Až doteraz sa tým odlišoval od ostatných čarodejníkov, spomedzi ktorých touto jedinečnou dannosťou vynikal.   

Napokon prútik skončil znova vo vrecku jeho dlhého kabáta. Potter sa k nemu otočil čelom. „Uspokojil som vašu zvedavosť, pane?“ opýtal sa tlmeným hlasom, bez náznaku uštipačnosti, ako by si mohol Severus prvotne myslieť.

Severus pred tým pohľadom uhol a Potter sa pomaly, potichu vzďaľoval.

Toto skutočne nebolo spravodlivé, pomyslel si. Dobre, nikdy k nemu nemal vrúcny vzťah, ale nebral si od neho život príliš vysokú daň? Za čo mal vlastne ešte platiť?

Keby sa to niekto spýtal jeho, vymenoval by mu aspoň poltucet pádnych dôvodov, ale Potter? O čo tu išlo? Trápna irónia osudu? Alebo ho niekto nešťastnou náhodou obsadil do hlavnej úlohy v gréckej tragédii?

Z myšlienok ho vytrhlo tlmené žuchnutie a sotva počuteľný povzdych. Otočil sa. Bol pri ňom prv, ako závan studeného vetra, ktorý zavial od jazera.

Pomohol mu na nohy a podoprel ho, keď mladý čarodejník vstával, ale ani naňho nepozrel. Zamrmlal iba: „Myslím, že sa to zhoršuje,“ a pustil sa jeho ruky.

Severus sa za ním chvíľu díval, potom ho dobehol a zrovnal s ním krok. Jeho ruka sa samovoľne omotala okolo úzkeho pásu a jeho telo mu poskytlo potrebnú oporu. Pottera tým zdá sa šokoval.

„Nestáva sa často, aby som vás pripravil o reč,“ poznamenal na margo poznámky, ktorú mu Potter adresoval na Severnej veži.

Potter sa uvoľnil a dokonca usmial. Živšie.

„Môžem... môžem vás pozvať na čaj?“

Severus v dnešnú noc prekračoval svoje zabehané hranice míľovými krokmi.

A úprimne? Bolo mu to jedno, lebo niečo v jeho vnútri mu našepkávalo, že to má... musí urobiť. Že sa o niečo jednoducho musí pokúsiť.

Nie, že by veril, že uspeje tam, kde zlyhali iní, ale... Musel čosi podniknúť.

Potter šokovane zastal a tak bol nútený zastať aj on. „Ešte jedna podobná otázka a myslím, že ma pripravíte i o rozum,“ hlesol úprimne chrabromilčan, čím mu nahral na smeč.

„Vari ste niekedy niečím podobným naozaj oplývali, pán Potter? Nevšimol som si.“

Potter sa zasmial. A zvuk toho smiechu v ňom zanechal pocit, ktorý si chcel navždy zapamätať.

oooOOOoooOOOooo

Harry sedel v jeho pracovni a pozoroval muža skloneného nad pergamenmi. Nie, že by sa odrazu spriatelili. Nebol v tom ani súcit. Ten si s ním akosi nedokázal spojiť.

Bolo v tom čosi iné. Možno ďalšia výzva, ktorú Severus prijal od života.

A tou výzvou bol on.

Severus nenaliehal. Požiadal ho o to, či by ho smel prehliadnuť i on. Bolo to ešte v ten istý večer.

Harry váhal. Nechápal, na čo by to bolo dobré. Navyše, v jeho pôsobivej spoločnosti sa cítil pomerne neisto. Márne hútajúc prečo.

„Ak ma chcete vidieť nahého, pokojne povedzte. Napokon, stratiť panictvo je jednou z vecí, ktoré by som rád podstúpil prv, než prestanem cítiť a prv, než...“

Nedopovedal. Severus naňho vypliešťal oči veľké ako taniere a Harry si všimol, že sa ten zvyčajne bledý muž červená.

Jemu samému potom vystúpila červeň azda až po korienky vlasov. Zahanbil sa a právom. Strácal vari súdnosť?

„Mrzí ma to. Ja... nemyslel som to tak, ako som...“

Zahryzol si do pery.

„Nepotrebujem, aby ste sa vyzliekol,“ odvetil po chvíli ťaživého ticha a neurčito dodal: „Aspoň... zatiaľ.“

Tentoraz vytreštil oči Harry a ak sa dalo očervenieť ešte viac, dokázal to!

Ostal sedieť v pohodlnej pohovke tmavosivej farby, kým nad ním muž stál a mrmlal si popod nos diagnostické kúzla. Tie, ktoré nad ním omieľali i mnohí ostatní pred ním. Mal dojem, že trvalo celú večnosť, kým muž sklopil prútik a otvoril oči. Netváril sa vôbec spokojne, ale jeho pohľad bol jasný.

Potom ho požiadal o to, aby mu povedal všetko. Čo, ako a kde sa mu to stalo, a Harry musel rozprávať podrobne, pričom zachádzal fakt do detailov. Severus Snape bol pedant, ale to vedel už dávno.

„Možností je málo. Za výsledok ručiť nemožno, ale napriek tomu by som to rád skúsil, ak mi dovolíte, pán Potter.“

Harry naňho otupene zízal a v duchu si predstavoval, koľko síl ho bude stáť znova podstupovať všetky tie torrúty spojené s vyšetrením, koľko krvi zase vycedí do skúmaviek a...

Potom sa nečakane zarazil.

Mohol za to nápad, ktorý mu tak nečakane blikol v hlave. Akoby černo-čiernou tmou presvišťala žiarivá kométa. A čím viac sa tou myšlienkou zaoberal, tým väčšmi sa mu pozdávala.

Pozrel naňho a Severus nevdojak stuhol. Videl ten pohľad mnohokrát i predtým, takže si bol takmer istý jediným.

Potter pristúpi na jeho hru, ale podmienky bude klásť on.

oooOOOoooOOOooo

Harry sa vrátil do svojich komnát neskoro v noci. Z udalostí dnešného večera bol nielen vykoľajený, ale i vzrušený. Akoby jeho biedna existencia dostala nový impulz k životu. Slamku, ktorej sa mohol chytiť.

Bolo to prvý raz, čo sa k nemu Severus Snape správal... inak ako zvyčajne.

Normálne.

Bolo to síce zvláštne, ale nepopierateľne i veľmi príjemné. Kto by to bol povedal, však?

Ponúkol mu pomoc, hoci ho varoval, že neručí za výsledok.

Harry od neho čosi také ani nežiadal. A ani by ho to nenapadlo. Neveril, že by sa mohol vyliečiť. Prehliadlo ho už toľko liečiteľov, bolo naňho zoslaných toľko diagnostických kúzel a užil také kvantum elixírov, že to jednoducho neprichádzalo do úvahy.

Čas sa mu neúprosne krátil. Bol s tým zmierený.

Podišiel k svojmu pracovnému stolu a vytiahol z vrchného šuplíka zvitok pergamenu. Namočil jeho ostrý hrot do kalamára so zeleným atramentom a odškrtol trinásty riadok.

„Aspoň raz sa s profesorom Snapom normálne pozhovárať.“

Jeho pohľad zablúdil k poslednému riadku, kde stálo čierne na bielom: „Milovať sa (prísť o panictvo).“

Keď tie jednotlivé body spisoval, mal tam najprv zapísané - Milovať sa z lásky – ale hodlal byť realistom. Na snívanie nebolo v jeho živote viac miesta.

Znova očervenel a krútiac nad sebou nechápavo hlavou uvažoval, prečo nedokázal držať ústa na zámok.

Bol hlúpy a trápny! Provokovať toho muža len chvíľu potom, čo sa k nemu správal milšie? O čo mu išlo?

Natiahnuť brká hneď za Snapovej vídatnej asistencie?!

A potom sa napriek vlastnému podivnému rozpoloženiu usmial širokým úsmevom, ktoré odhalil snehobiele zuby a jeho oči... zasa po dlhom čase zažiarili.

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.

Poslední komentáře
23.01.2013 17:04:26: Suellen: No jo, každé zlepšení je vždycky k horšímu, já to věděla.smiley Ouha, ale to se netýká kapito...
30.12.2012 23:29:28: Krásná kapitola smiley${1}smiley${1}smiley${1}
30.12.2012 20:58:03: Moc děkuji. Opravdu moc pěkná povídka.
30.12.2012 18:58:50: Takže Severus najednou pochopil, že bez Pottera by to už na světě nebylo ono? smiley Konečně! Teď ješt...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.