Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Vánoce

Midnightess – Posledné prianie – 1. část

Severus sa zamračil. Netušil, že bude musieť na konci prázdnin riešiť takú strašnú dilemu. Nech sa na to díval z akejkoľvek strany a s viac ako len vzletným nadhľadom, nevidel v tom nič dobrého. Ako i mohol, keď sa jednalo o tak kontroverzného muža?

Minerva odložila popísaný pergamen a vzala do rúk dlhé orlie brko, aby sa naň podpísala. Sledoval ju kútikom oka a v duchu sa tešil, že sa zriekol pozície riaditeľa školy. I keď to malo čosi do seba, to musel uznať. Ale ako jej zástupca tiež nemal práve na ružiach ustlané. Povinností pribudlo a zdalo sa, že ani tento rok mu nebude súdené zhostiť sa vyučovania jediného predmetu, v ktorom okrem elixírov tak bravúrne exceloval.

Napokon, už to, že prežil Dumbledora i samotného Voldemorta svedčilo v jeho prospech a čo to vypovedalo o jeho schopnostiach. Riaditeľka však ostávala neoblomná a on nedokázal pochopiť, prečo?!

„Vysvetli mi to,“ požiadal ju strohým, mrazivým hlasom. Jeho pohľad bol rovnako vyčítavý.

Minerva naňho vzhliadla ponad horný okraj pergamenu, keď opatrila čerstvý podpis kúzlom, aby atrament rýchlo uschol a naposledy dekrét prebehla pohľadom.

„Severus, vieš, že by som ti veľmi rada vyhovela,“ začala.

„Sprostosť!“ odvrkol. „Celé roky ma tým odbíjal i Albus! Máte z toho nejaké zvrátené potešenie? Tá vaša nechutná hra na to odopierať mi celé roky jediný predmet, o ktorý učiť som prejavil skutočný záujem je...“

„Dosť!“ osopila sa naňho autoritatívne, čím ho prinútila i proti jeho vôli zmĺknuť.

Minerva si povzdychla, keď videla jeho vzdorovitý postoj. Ruky založené na hrudi a bradu zdvihnutú v nemom opovrhnutí.

„Naozaj ti to tento rok nemôžem splniť,“ riekla pokojnejším hlasom a výraz jej zelených očí sa zakalil smútkom.

Severus to samozrejme postrehol, ale nedovolil si hádať, čo za tým je.

„To miesto som už niekomu sľúbila. Iba tento rok,“ šepla a brada sa jej pritom zachvela.

Vystrel sa na stoličke a spustil ruky do lona. „Komu?“

Pokrútila hlavou. „Prepáč, ja... Dozvieš sa to v pravý čas.“

Nenávidel tajomstvá. Z celej duše. Najprv Albus, teraz i ona. Hrom do kotla! Bolo to nákazlivé?

Dozvieš sa to v pravý čas... Ako mu to prosté uistenie mohlo stačiť? Absurdné!

Rázoval cez Rokfortské pozemky odetý v klasickej čiernej, ktorá mu tak akosi neodmysliteľne prischla a jediný svetlý bod na ňom okrem bledej pokožky tváre, krku a rúk bol snehobiely stojačik košele, ktorý odvážne vykukoval zo zovretia tmavého saka.

Nevšimol si postavu osamelo stojacu na Severnej veži. Nemohol. Bol príliš ďaleko, bol príliš zabratý do vlastných myšlienok. Bol príliš znechutený, nahnevaný a frustrovaný!

V duchu už kalkuloval, koľko nových tupohlavcov zavíta na Rokfort a koľko bude musieť vynaložiť námahy, aby do ich dutých hláv dostal aspoň základy posvätnej alchýmie.

Hneď za bránou sa po ňom zľahla zem a zachvel sa jasným slnkom prehriaty vzduch, keď sa odmiestnil.

oooOOOoooOOOooo

„Ako to vzal?“ opýtal sa, stojac v riaditeľni s ošumelým kufrom a tvárou pokrytou niekoľkodňovým strniskom. Jeden by ho len ťažko rozpoznal.

Minerve pri pohľade do jeho pohasnutých očí stislo srdce. „Poznáš ho,“ odvetila skleslo, ale napriek tomu sa usmiala. „Dáš si so mnou čaj?“

Opatrne prikývol.

Sedeli spolu, bavili sa o všetkom a o ničom, až napokon prešli k pracovným povinnostiam. „Pripravila som pre teba rozvrh. Vlastne ho už mám aj pre ostatných, ale keď už si tu, dostaneš ho ako prvý. Ak by si mal nejaké pripomienky, pokojne mi povedz a ja uvidím, čo sa s tým dá urobiť.“

Vzal si od nej zvitok pergamenu, rozvinul ho a prebehol pohľadom. „Je to v poriadku.“ Jeho oči sa zastavili na zozname kníh, ktoré boli pripísané v dolnej časti menovite aj s autormi. „Hoci...“

„Áno?“

„Rád by som zopár kníh pridal k nepovinnej literatúre, ak ti to nebude prekážať.“

„Kdeže,“ dodala. „Ak to nebude nič zo zakázanej sekcie, máš môj súhlas.“

Uškrnul sa, zvitok znova zroloval a uložil si ho do náprsného vrecka habitu. „Ďakujem. Som rád, že som späť.“

Jeho oči sa upreli na portrét bývalého riaditeľa. Bolo to azda prvý raz, čo sa neusmieval. Miesto toho tam postával s výrazom v tvári, ktorý prezrádzal bolesť a smútok. Nechcel ho tak vidieť. Nechcel tak vidieť nikoho z nich.

„Prosím, sľúbte mi, že sa to nikto nedozvie,“ požiadal oboch a oni prikývli. Albus napokon mlčky opustil svoj rám. Minerva zadržiavala slzy iba z posledných síl. Priveľa informácií, primálo času zžiť sa s nimi.

„Pôjdem. Rád by som sa ubytoval a potrebujem si oddýchnuť,“ navrhol ticho.

Prikývla. „Pravdaže. Počkaj, zavolám domáceho škriatka, aby ti ukázal komnaty, ktoré som ti pridelila.“

Postavila sa a zelené šaty sa jej zavlnili okolo členkov nôh. „Kringle!“ zvolala a miestnosťou sa rozoznelo hlasné puk.

„Kringle,“ oslovila domáceho škriatka, „zaveď pána profesora do jeho komnát. Od dnešného dňa mu budeš k dispozícii.“

Škriatok úctivo prikývol. Jeho odev, pozostávajúci z červeno-zlatého károvaného kiltu a trička, ktoré vyzeralo, že ho šľohol nejakej bábike jasne naznačovalo, akej fakulte je škriatok lojálny.

Nezabránil úsmevu, ktorý sa mu pri pohľade na dychtivé stvorenie tisol na pery.

„Pán Potter, prosím, nasledovať Kringla. Kringle vám ukázať vaše komnaty.“ Ďalší hlboký úklon a Harryho batožina zmizla v momente, kedy škriatok luskol prstami.

„Veď ma, Kringle,“ požiadal ho a naposledy sa otočil k Minerve. „Uvidíme sa pri večeri.“

„Bude mi potešením,“ hlesla.

oooOOOoooOOOooo

Tých pár týždňov do začiatku školského roku pretieklo ako voda. Sedem dní pred prvým septembrom sa ukázal i Severus. Síce so stále urazeným egom, ale ukázal sa.

Sedel pri profesorskom stole, aby si doprial nejaké to sústo po namáhavom dni plnom príprav, doplňovania prísad a zostavovania učebných osnov pre jednotlivé ročníky a pohľadom jastril vôkol seba.

Boli zaplnené takmer všetky miesta. Minerva sedela v strede, na čestnom mieste s vyvýšeným operadlom stoličky. Vedľa nej po jej ľavej strane Vectorová, Flitwick, Sproutová, Trelawneyová, Sherwoodová Celesta, ktorá nahradila nebohú Charity Burbageová už pred pár rokmi v predmete, Život a zvyky muklov. Sinistrová Aurora a vedľa nej Neville Longbottom, vedľa ktorého bolo jedno miesto ešte voľné. Mohol sa len domnievať, komu ho držal.

Po riaditeľkinej pravej ruke sedla Rolanda Hoochová, madam Pomfreyová, profesorka Grumplová, ktorá vypomáhala Hagridovi sediacemu celkom na konci stola. Chýbal ešte Bartemius Abott, profesor Transfigurácie a Terry Boot, ktorý asistoval madam Pomfreyovej, aby na ten ďalší prevzal jej nemocničné krídlo.

Sklonil nos do taniera a vložil si do úst ďalšie sústo, ktoré sa mu rozplývalo na jazyku.

Niet nad rokfortskú stravu, pomyslel si v duchu a len čo vzhliadol, skoro to rozžuté jedlo i vypľul na stôl.

Potter!

Cítil ako sa mu vzadu na šiji zježili vlasy. Nebol ďaleko od toho, aby sa uštipol a uistil sa, či nemá halucinácie. Mladší muž zjavne nebol iba jeho desivým preludom.

Hlava sklonená, chôdza pomalá, výraz v tvári... Sakra! Nečitateľný. Prešiel okolo s tichým zamrmlaným: „Dobrý večer, vospolok.“ Jeho čierny habit sa mu obtrel o operadlo stoličky v jemnom závane.

Namáhavo prehltol a sledoval, ako mu Longbottom pohotovo odsunul stoličku. Potter si sadol. Vystrúhal ďalší pozdrav a napil sa tekvicového džúsu. Potom si začal naberať jedlo na strieborný tanier a Severusov pohľad sa stočil k miestu, kde sedela Minerva.

Tá žena živo konverzovala so svojím okolím a odmietla brať do úvahy jeho rozzúrený pohľad.

Tresol vidličkou o stôl, vstal a odplachtil preč.

oooOOOoooOOOooo

Počkal si na ňu. Stál pri okne a díval sa do tmy za priehľadným sklom. Do tmy černejšej ako jeho oči. Preklínal Minervu i jej stupídne rozhodnutie. Nechať Pottera učiť bola podľa jeho skromného názoru katastrofa globálnych rozmerov.

„Severus?“

Nebol to Minervin hlas, ktorý ho oslovil. Jej pracovňa sa stále kúpala v šere a jediné svetlo vychádzalo z kamenného krbu, kde si veselo pukotal oheň.

Neotočil sa. Nepokladal to za potrebné.

Muž si iba povzdychol, sklopil na malú chvíľu oči a zamyslene si hladil dlhú snehobielu bradu. Ani na ten citrónový drops, ktorý stále cmúľal nemal chuť.

„Severus, viem, o čo ti ide a ver mi, že je to takto lepšie.“

Zvrtol sa na päte, aby zamračeným pohľadom uväznil tie nezábudkové oči. „Nie!“

To jediné slovo zarezonovalo miestnosťou ostro ako nablýskaná čepeľ britvy.

„Chlapče, si sklamaný a ja to chápem azda viac ako ktokoľvek iný, ale tvoj vzdor je...“ nedopovedal. Iba si zasa povzdychol. „Tak dobre, nemôžem ti povedať nič viac iba to, že odučiť Obranu proti čiernej mágii tento rok bolo Harryho posledné prianie.“

Slovo posledné mu splynulo z úst takmer nečujne.

Severus podozrievavo prižmúril oči. Znova ten podivný smútok v tvári bývalého riaditeľa, ktorý nechápal. Najprv Minerva, potom on. Niečo mu určite unikalo!

„Potterovo prianie? Samozrejme! Ale to, čo si prajem ja, je evidentne nepodstatné, že?!“

Otočil sa, čierny habit za ním zavial ako havranie krídla a opustil pracovňu skôr ako sa stihol pohašteriť ešte aj s riaditeľkou.

oooOOOoooOOOooo

Vykĺzol zo svojich komnát. Pod nohy si svietil iba prútikom. Sklonil ho, aby nebudil spiace portréty. Pripadal si ako duch. Čím ďalej, tým viac.

Nemohol zaspať. Dlho do noci hovoril s Hermionou a Ronom, predtým opravoval eseje a chystal si materiály na zajtrajší vyučovací deň.

Našľapoval potichu, jeho kroky tlmil i červený behúň vinúci sa stredom chodby ako nekonečný had. Rukou sa dotkol chladnej kamennej steny, pohladil opraskaný rám akéhosi obrazu a zamyslene sa usmial.

Vedel, že sa nemohol rozhodnúť lepšie. Tu sa vždy cítil ako doma.

Z tretieho poschodia sa svojou pomalou chôdzou dostával k Severnej veži. Miestu, ktoré sa stalo jeho útočiskom, úkrytom. Vystúpal po schodoch pridržiavajúc sa steny, občas zastal a zaťal zuby, občas prudko vydýchol, ale dostal sa až do veže.

Počasie v túto noc bolo vľúdne napriek tomu, že bol pokročilý november.

Merlin, kedy to ubehlo? pomyslel si, keď podišiel k zábradliu a oprel sa plecom o stenu pri ňom. Rozhliadol sa po všadeprítomnej čierňave a vyvrátil hlavu dohora.

Uškrnul sa, keď si spomenul na tú kentauriu odrhovačku: „Mars je dnes nezvyčajne jasný.“

„Chystáte sa skočiť, Potter?“

Strhol sa.

Snape stál pri vchode ako tieň. Nepozorovaný, temný, zlovestný. Také tiene väčšinou bývajú, či nie? Odrazu mal neurčitý pocit, že nutne potrebuje viac svetla. Aby zahnal temné chmáry, ktoré sa mu zbiehali nad hlavou ako mračná veštiace poriadnu letnú búrku.

Namáhavo prehltol, rozhodnutý, statočne mu čeliť. Tú sarkastickú poznámku skvele doplňoval pichľavý pohľad a ústa zomknuté v tenkej, nahnevanej linke.

Možno Snape čakal, že sa s ním poháda, že mu bude odvrávať a aspoň tak si na ňom vybije svoj hnev, ale prerátal sa. Prišiel si po akú-takú satisfakciu? Asi ho sklame.

Už prv sa s ním chcel zhovárať a pokúsiť sa mu to vysvetliť, ale... Nenašiel vhodnú príležitosť. Okrem toho sa zdalo, že sa mu profesor Elixírov vytrvalo vyhýba a snaží sa predstierať, že neexistuje.

„Potešil by som vás?“ opýtal sa pokojným hlasom, bez známky akejkoľvek zloby.

Snape sa dopustil tej chyby, že sa na moment zatváril šokovane. Potom sa spamätal a vrátil sa k nič nehovoriacemu výrazu.

Harry cítil ako si ho premeriava od hlavy po päty a nezabránil tomu, aby sa nezachvel. Snapov pohľad mal prosto svoju moc i po toľkých rokoch. Určite to nemohlo byť pre nič iné.

Napokon si Snape iba odfrkol a vyštekol: „Prečo?“

Jediné slovo prezrádzajúce čarodejníkovu zvedavosť. Oči, ktorých pohľad sa zo sekundy na sekundu zintenzívnil. Akoby sa mu snažil preskúmať i obsah žalúdka.

Harry si oblizol suché pery a ruky zovrel mimovoľne v päsť. Nehodlal mu klamať, tak ako neklamal ani Hermione a Ronovi, Nevillovi a Minerve. Bol s tým zmierený. Ako sa s tým vyrovnajú iní... bola ich vec.

„Profesor Dumbledore mi povedal, že vám to prezradil,“ začal. „Bolo to moje prianie.“

Snape odul pery. „Samozrejme. Zlatému hrdinovi sa priania plnia na počkanie.“

Irónia odkvapkávala z každého slova, ktoré vyslovil ako hadí jed.

Harry si napriek vlastnej vôli roztrasene vydýchol. Kútiky úst sa zdvihli v malom, smutnom úsmeve. „Nemal by ste byť rád? Miesto profesora Obrany je prekliate. Okrem toho, aj... odsúdený ma nárok na svoje posledné prianie, či nie?“

Snape tam stál ako vosková svieca. Bledý, mĺkvy, konsternovaný.

Harry presne postrehol ten moment, kedy to tomu mužovi došlo. A to už otváral ústa, aby mu opäť čosi jedovito odsekol. Miesto toho naňho ostal iba užasnuto zízať a zjavne sa snažil v jeho tvári vyčítať odpoveď na nevyslovenú otázku.

Harry k nemu podišiel. S rovnakým smutným úsmevom, ktorý sa mu držal na plných perách, s pohasnutou iskrou v očiach, ktoré boli také nádherné, keď žiarili...

„Nestáva sa často, aby som vás obral o slová, profesor,“ šepol, keď prechádzal popri ňom. Na vrchu schodiska ešte zastal a pootočil hlavu. Nadýchol sa, akoby chcel čosi dodať, ale potom len zavrel ústa a odišiel.

Severus tam ostal stáť a snažil sa vstrebať, čo mu pri jeho slovách došlo...

Koniec prvej časti

oooOOOoooOOOooo

Možnost komentáře pro neregistrované čtenáře… Shout je želmerlin společný pro všechny Vánoční povídky, proto prosím ke každému komentáři uveďte název povídky, které vaše slova patří.

Poslední komentáře
23.01.2013 16:44:16: Suellen: S notným zpožděním a taky s napětím, co provede "vylepšený" Webgarden, se konečně dostávám ...
30.12.2012 23:32:51: Moc děkuji za krásnou povídku. Doufám, že Severus něco vymyslí a Harryho zachrání.
29.12.2012 21:12:20: Velmi zajímavý začátek. To jak Severus zuřil, že nezískal učení obrany. No,ale jejich setkání na věž...
29.12.2012 18:35:56: Pěkná kapitolka, jsem zvědavá jak se to vyvrbí. MOhlo by se to trochu v ději rozsvítit aby to nebylo...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.