Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Překlady od Mim

HOWDY 7/8

»•«

„Nebude súhlasiť, Albus.“ Lupin pokrčil plecami, snažiac sa nedať najavo horkosť v hlase. Stále ho prekvapovalo, že sa obáva trpkosti a sklamania, a istotne sa bude tak cítiť, ak by Severus jeho ponuku odmietol.

Nemal dôvod túžiť po Snapeovom súhlase. Znamenalo by to viac povinností, a tých mal Lupin aj bez toho dosť. Ale niečo ho nútilo realizovať svoj úmysel. Severus  bude zúriť, bol o tom presvedčený.

Lupin vedel ako málo ľudí toleruje vlkodlakov, doslova aj obrazne, bol na to zvyknutý. A Snape bol vždy taký, nič nové pod slnkom.

„Dôveruj mi.“ povedal Albus s iskrou v očiach. „Ja ho presvedčím.“

Lupin zovrel Howdyho ruku silnejšie, ako chlapec poskakoval na mieste, ťahajúc ho netrpezlivo ku dverám Snapeovej izby. „Severus, uvidíme Severusa...“ Za niekoľko týždňov sa naučil vyslovovať Snapeovo meno bez slabikovania.

Albus povedal, že Severusa presvedčí a vedel, že sa mu to podarí. Robil to aj predtým, nezáležalo na tom, ako tvrdohlavo Snape odolával, nakoniec vždy podľahol Albusovmu nátlaku, zranený a roztrpčený. Lupin nechcel, aby Albus tlačil na Severusa. Nie teraz, keď je skutočne zraniteľný a slabý.

Túžil, aby Snape prijal jeho pozvanie. Chcel jeho súhlas.

Keď vstúpili do izby, Severus sedel na posteli, opretý o vankúše, s knihou v ruke. Stále vyzeral hrozne. Lupin uvažoval, že toto by určite nechcel zažiť, bol tak chudý a vyziabnutý až sa zdalo, že sa zlomí. Snape by zúril, keby tušil, aká okatá je jeho krehkosť a zraniteľnosť, zmizol by odtiaľto a vrátil sa až po uzdravení, pomyslel si Lupin. Mal polovičnú šancu na úspech.

„Riaditeľ. Znovu mimo Rokfortu, ako vidím. Uvažujem, kto teraz vykonáva vaše povinnosti.“

Otravný Albus, tak ako vždy. Ale dobre pre neho, aspoň nemusí dohliadať na bandu tupcov pri kotlíkoch.

„Prečo, Minerva samozrejme. Zajtra ťa pustia domov, Severus.“

Čierne oči zažiarili.

„Konečne. Už som sa bál, že to nikdy neurobia.“

„Severus,“ Albus položil ruku na jeho a jemne stisol. Snape ju striasol v napätom očakávaní. Lupin pocítil nečakaný záchvev ľútosti. „Severus, profesor Blanquette trval na tom, že potrebuješ ešte minimálne mesiac na úplné zotavenie.“

„Neprípustné. Školský rok už začal.“

„Povedal som ti, vysvetľoval trpezlivo Albus, „ že ťa zastúpim aj na ďalší mesiac.“

„Máš svoje vlastné povinnosti.“

„Zvládnem to,“ zdôraznil Albus podráždene.

„Severus, Howdy a ja,“ začal potichu Lupin, „by sme ti chceli navrhnúť, aby si tento čas strávil s nami, v našom domčeku.“

„Zaháľať, kým ostatní pracujú? Ďakujem, tak to určite nie.“

„Nebudeme o tom diskutovať.“ Albus vyzeral skutočne nahnevaný. „Budeš oddychovať, Severus. Buď s Remusom a Howdym alebo pri mori, a sám. Vyber si.“

Tak toto bolo to Albusove „Ja ho presvedčím.“ Lupin sa takmer rozosmial. Ale keď zbadal Snapeov výraz, úsmev mu z tváre zmizol.

Vyzeral vystrašene a zúfalo, akoby nemal kam ísť, a Lupin pocítil zžieravú bolesť v hrudi, chcel by niečo povedať, aby ho utešil, tak ako Howdyho, že všetko bude okej a nikto mu už neublíži. Absurdné, jasné, že nemali v úmysle mu uškodiť.

Pamätal si Snapea ešte z Rokfortu, zo školských čias, bol zlostné, neprispôsobivé dieťa a tak rezervovaný až to bolelo. Vyslovene si koledoval o posmech a štuchanie, aby konečne vyliezol zo svojej ulity. Vtedy si Lupin myslel, že práve o to sa jeho priatelia snažili. Až neskôr začal chápať, že Severus to vôbec tak nebral a James a Sirius možno neboli takí nevinní akoby sa zdalo. A po incidente v Škriekajúcej búde ho Snape do morku kosti znenávidel.

Nenávidel ho aj po návrate do Rokfortu, myslel si o ňom len to najhoršie, napriek Lupinovým všemožným snahám o zmierenie. A po tom čo v živote preskákal, bol príliš unavený na ďalší boj. A keď Snape prezradil Slizolinu jeho druhú podstatu a on stratil kvôli tomu prácu...

„Severus pôjde s nami!“  Howdy poskakoval hore-dolu a niečo v Snapeových očiach sa zmenilo. „Severus bude s nami bývať!“

»•«

Skorá jeseň bola nádherná. Prenikavá sýta vôňa zrelých jabĺk napĺňala celý sad aj domček až po okraj. Snape zvykol tráviť dni čítaním na záhrade. Lupinovi chvíľu trvalo, kým ho presvedčil, a Severus teraz vyzeral spokojný a užíval si to. Stále vypadal...akoby na neho dýchla smrť, pomyslel si Lupin, a vedel, že sa tohto výzoru asi nikdy nezbaví.

Nehovoril veľa, ale usmieval sa pri rozhovoroch s Howdym, a nikdy chlapca neodmietol ,nech ho požiadal o čokoľvek. Lupin mu dohováral, aby Severusa neotravoval, ale Snape odvrkol nech sa stará sám o seba.

Stále ho zarážalo pomyslenie, že Howdy je asi jediná osoba na svete, ktorej sa Snape dotýka z vlastnej vôle, malé dotyky – uchopenie chlapcovej malej ruky pri návrate z prechádzky, zapínanie gombíkov v správnom poradí na Howdyho košeli. Severus bol extrémne odťažitý, čo sa dotykov týka, aspoň tak sa Lupinovi zdalo. A vyratúval koľko ľudí by sa nikdy nedotklo vlkodlaka...

K Lupinovi sa Snape správal zdvorilo. Zvykli prehodiť pár slov, keď Lupin vyšiel von na verandu a prisadol si.

„Nikdy pred tým som takto nemárnil čas. Celé leto a ešte aj teraz. Toľko strateného času.“

„Možno len potrebuješ oddych, Severus:“

„Nepotrebujem, a ty to vieš. Čo čítaš, Lupin?“

„Obranu.“ Snape pri tejto odpovedi zúžil oči, spomenul si, že o túto pozíciu ho pripravil on. „Bol som sakra dobrý učiteľ, nemyslíš?“ dodal Lupin. „Možno, jedného dňa, sa znovu vrátim k učeniu.“

Na toto neexistovala vhodná odpoveď.

»•«

Tonksová prišla tretí septembrový týždeň, hneď po raňajkách. Premiestnila sa na dvor. Roztvorila náruč  a chlapec sa k nej rozbehol. Zmenila svoju tvár na smiešnu masku, ako zvyčajne, a Howdy sa smial.

V Snapeovom pohľade, ako na nich pozeral, bolo niečo zvláštne, žeby žiarlivosť? premýšľal Lupin. Bol majetnícky voči Howdymu a nechcel dovoliť, aby sa k nemu niekto iný čo i len priblížil. Možno by to bolo aj smiešne, keby to Snape nebral tak vážne. Našťastie, Tonksová nepatrila medzi ľudí, ktorí prilievajú olej do ohňa a vyhroťujú napäté situácie.  Užívala si hru a malé rozhovory s Howdym a zostala až do obeda. Severus vyšiel na poschodie, do svojej izby a snažiac sa odignorovať spoločný obed. Lupin, ale na neho naliehal, a potom trpko oľutoval svoju snahu, keď Tonksová, pri referovaní o novinkách z ministerstva, prehodila:

„Pred pár dňami chytili Draca. Odmietol právnika.“

Lupin zbadal, že Snapeova tvár spopolavela, potom vstal a bez slova opustil miestnosť. Tonksová si vydesene priložila ruku na ústa.

„Oh, povedala som niečo nevhod?“

Severus zostal hore vo svojej izbe celý deň, aj po Aurorkinom odchode. Lupin sa cítil previnilo. Nie, on sa cítil vinný, hoci to nebola jeho chyba. A Howdy mu to vôbec neuľahčoval s tým svojím nešťastným ustaraným pohľadom. Chlapec bol veľmi citlivý na citové rozpoloženie iných ľudí, nečudo pri jeho minulosti. Ale osobitné miesto patrilo Severusovi, to musel Lupin uznať.

Večer, keď uložil chlapca do postele, zastal pred Severusovými dverami a načúval. V izbe bolo ticho. Zdvihol ruku k dverám, ale rozmyslel si to, vediac, že to nie je vhodná doba na rozhovor. Severus chcel byť sám a Lupin sa rozhodol mu vyhovieť.

Neskôr snáď bude vhodnejšia doba na to, čo mu chce povedať.

»•«

 „Ako ti je?“ opýtal sa Lupin až príliš veselým a jasným hlasom. Snape mu venoval unavený pohľad a načiahol sa za konvicou s kávou.

„Fajn. Na čokoľvek sa opýtaš.“

Cítil sa vyčerpaný a úplne vygumovaný po prebdenej noci. Snažil sa zaspať ale nedarilo sa mu. Tak len ticho, pokojne ležal, celú noc. Nechcel nad tým premýšľať, ale nemohol si pomôcť.

Draco, v Azkabane...pravdepodobne skončí ako jeho otec, mŕtvy.

Skazil ho a bola to jeho vina. A jeho zásluhou Draco dopadne tak, ako dopadne. Vyčítal si, že sa mohol zachovať ináč, nielen Draca rozmaznávať, ako po ňom chcel Lucius, ale pravdou bolo, že v danej chvíli to bol schodnejší spôsob. Podlo a nečestne využíval Dracovu náklonnosť, aby si udržal svoju pozíciu obľúbeného. Bol to krátkozraký plán, teraz to už vedel.

A čo ak to isté urobí Howdymu? Zlyhal už pri jednom chlapcovi, čo ho oprávňovalo byť súčasťou života druhého? Albus mal pravdu, jeho láska škodila všetkým naokolo. Howdymu bude lepšie ak zmizne z jeho života. Mal Lupina, a Lupin bol pre neho tá správna osoba.

„Ak si mi prišiel naznačiť, že nadmieru využívam tvoju pohostinnosť,“ začal ešte predtým ako sa Lupin stihol nadýchnuť a niečo povedať, „som pripravený hneď odísť.“

„Čo? Čo to...?“ Vlkodlak strnul a prekvapene na neho civel, so šálkou čaju v ruke.

Severus to nemienil povedať nahlas, ale aspoň tomu urobí koniec, raz a navždy.

„Nebudem vám robiť problémy, tebe a Tonksovej.“

„Čo?“

„Howdy potrebuje matku. A ty potrebuješ...“ Nedonútil sa dopovedať  to. „Nebudem sa ti pliesť pod nohami pri dvorení.“ Zahanbil sa nad svojimi slovami, zneli tak starosvetsky. „Tretí k tomu nie je treba, nie?“

Lupin stál a zízal, akoby Snape povedal niečo úplne nepochopiteľné. Potriasol hlavou a odhrnul si spadnuté pramene vlasov z očí. Pevným hlasom a vážnym výrazom na tvári povedal:

„Uisťujem ťa, Severus, nedvorím sa Tonksovej. Ani žiadnej inej žene, keď už sme pri tom.“

Snape mal chuť odvrknúť, že klame. Ale vlkodlak na neho pozeral tými svojimi vážnymi a úprimnými očami a mal pocit, akoby chcel ešte niečo dodať.

„Severus?“ pokračoval neznesiteľne jemným hlasom, „Rozumel si, čo som povedal?“

On ne... nechcel...alebo možno chcel až príliš. Potriasol hlavou a prudko sa otočil.

Pozeral pred seba, ale periférnym videním zazrel Lupina ako sa pokojne a veľmi pomaly pohol, tak ako krotiteľ divej zveri, ktorú nechce vyplašiť. Jeho štíhla ruka s dlhými prstami sa prisunula, pohladila Severusovu tvár, skĺzla po vlasoch, pohladila krk a zostala tam. Lupinova prsty boli teplé na dotyk, ale Snapea zamrazilo. Pomaly sa k nemu skláňal a jeho hlavu jemným tlakom prisúval ku svojej. Remus mierne pootvoril pery a jemu v tej chvíli došlo, čo sa chystá urobiť, a stále nemohol, neodvažoval sa veriť, že sa to deje.

„Severus,“ zašepkal Lupin, a Snape cítil jeho teplý dych na perách. A potom sa teplo zmenilo na horúčosť a vlhkosť, keď Lupin svojimi perami prikryl Severusove, najprv opatrne, a neskôr bozk prehĺbil a  jazyk požadovačne a nástojčivo vkĺzol do jeho pootvorených úst.

Netušil ako sa to stalo. Nechápal prečo Lupinova ruka na jeho krku v ňom vyvoláva  pocit bezbrannosti a zbavuje šance na odpor. Odzbrojilo ho to horšie ako kúzlo, a Lupin a jeho ústa; tak vášnivý, kde sa pre Merlina naučil takto bozkávať? Celé jeho telo zvláčnelo a bol v stave zabudnúť na všetko a na všetkých. Lupin chutil po čaji, čokoláde a mäte. Remusov teplý vlhký jazyk nežne láskal ten jeho; zvláštne, že jednoduché veci môžu byť tak dobré...

Keď sa od seba odtiahli, Severus bol mierne dezorientovaný, stál a mrkal a matne si vybavoval Lupinovu ruku na krku zaborenú v jeho vlasoch. Po chvíli sa mu vyjasnilo. Vykrútil sa spod ruky a uskočil, vraziac stehnom do rohu stola.

Stále bol mierne zadýchaný a trhane sa opýtal: „Čo si myslíš, že robíš, Lupin?“

Lupin vyzeral mierne ublížene a skepticky mu otázku vrátil:

„A čo myslíš, že robím?“

Severus sa zhlboka nadýchol. Celá táto situácia bola absurdná.  A najhoršie bolo, že z tohto nevidel východisko. Vždy vedel nájsť cestu von, nebol tak slabý a hlúpy, aby...

„Bolo to na teba príliš rýchlo?“ mäkko sa opýtal Remus. „Myslel som, že som ti dal dosť času na rozmyslenie...kým som ťa pobozkal.“

„Presne tak,“ vyprskol. „Prečo si to urobil?“

Lupinove obočie vyskočilo do vlasov.

„Prečo asi ľudia robia také veci? Myslel som... tvoj zjavný nezáujem o ženy...ale ak sa mýlim, tak prepáč.“

Snape odmietavo pokýval hlavou. Fakt to Lupin nechápe?  Má mu to vyhláskovať?

„Ženy ma nezaujímajú. Otázka znie:  Prečo si pobozkal práve mňa? Je to súčasť nejakého vtipu?“

Lupin mal ustaraný výraz.

„Vtip? Prečo to hovoríš, Severus?“

Prečo sa cítil bezmocný a strácal kontrolu, keď ho Lupin oslovil menom? To bol Lupin fakt taký zadubený? Nechcel zachádzať do detailov, ale nemal inú možnosť.

„Pre Merlina, Lupin, nepredstieraj. Po prvé, som škaredý a protivný.“

Existovali aj iné dôvody, ale najdôležitejším bol ten, že on nie je tou správnou osobou na dlhodobý vzťah. Kto by chcel prežiť zvyšok života s ním?

„Nie si, Severus.“ Vážne? Nestrávil so svojimi priateľmi celé tie roky posmievaním sa Snapeovmu vzhľadu?  Dobre si to pamätal. „Tvoj výzor nie je podstatný. Si...proste taký, aký si.“

Lupin zamyslene odvetil a medzi očami sa mu objavila drobná vráska. Snape stuhol.

„Je to ako, vieš, v istom momente ťa výzor prestane zaujímať. Vnímaš človeka ako takého. Pozri na Howdyho. Nemôžeš povedať či je alebo nie je pekný. Proste je.“

„Howdy je pekný,“ zamumlal Snape. A v duchu dodal, a ty tiež.

„Tak ako ty, Severus,“ dodal pokojne Lupin. Lupinov hlas, tak tichý a presvedčivý, mal na neho väčší vplyv ako ruka v jeho vlasoch, podišiel bližšie, akoby bol pod Imperiom, Lupin sa naširoko usmial a pevne ho objal.

Cítiť Lupinovu pevnú hruď proti svojej bol úžasný pocit, kolená sa mu podlamovali, nebol schopný udržať sa na nohách, ale Remus ho pevne držal. Lupin sa k nemu naklonil a chvíľu takto zostali, užívajúc si moment blízkosti, a potom ho Remus bozkával na očné viečka, najprv na jedno, potom na druhé. Severus sa cítil nepohodlne, pretože musel zavrieť oči a nebol si istý či sa mu Remus nebude smiať, ale zároveň to bol neopísateľne opojný pocit cítiť jeho pery na tvári.

Lupin ho objal v páse a pritiahol si ho bližšie, rukou kĺzal po jeho chrbte, a po chvíli si matne uvedomil, že ten zvláštny pocit šíriaci sa jeho chrbticou nie je bolesť ale vzrušenie. Oprel sa do toho dotyku a cítil sa zahanbene, ale Lupinova druhá ruka mu pohladila tvár a povedal si, že by mohol s touto hanbou žiť. Remusove teplé pery sa znovu dotkli tých jeho a on sa im otvoril a ich jazyky rozohrali vášnivú, zmyselnú hru.

„Oci, videl si...“

Odskočili od seba, ale nie dosť rýchlo. Howdy stál vo dverách držiac v ruke pohár s veľkým motýľom.

„Pozri čo som chytil.“

„Oh, úžasné.“

Lupin bol rozpálený, neupravený a a zjavne vzrušený, a Severus nepochyboval, že on taktiež. Ale možno je Howdy dosť malý na to, aby tomu rozumel.

Chlapec rozhodne položil pohár na stôl, pricupital k nim a obidvoch objal tak, ako dočiahol a v tvári mal neuveriteľný výraz detskej radosti a bezstarostnosti, ktorú postupne zotrie bremeno dospelosti.

„Aj mňa držte,“ zašepkal. „Aj mňa, držme sa všetci spolu!“

Lupin ho objal a v tej chvíli skĺzla jeho dlaň po Severusovom ramene, toto gesto bolo tak utešujúce a plné prísľubu, že Severus sa opäť cítil slabý a bezmocný. Chcel tomu utiecť, dokiaľ ešte mohol, ale zároveň vedel, že už je príliš neskoro.

„V poriadku, Howdy,“ povedal Lupin, „ideme tvojho motýľa vypustiť? Nemali by sme ho držať v zajatí príliš dlho, čo ty na to?“

»•«

Pokračovaní ZDE

Poslední komentáře
24.06.2011 22:37:49: tak sa mi to páčismiley${1}teším sa na ten posledný dieliksmiley${1}smiley${1}
22.06.2011 20:59:47: Opäť dík za všetky vaše komentáre. Slimčo teším sa, že som ťa aspoň trochu *nahlodala* pre tento pár...
21.06.2011 21:04:06: Půvabné. A bolestné. Jak hluboko je Severus raněný... dětské šprýmy bývají kruté. Ať žijí druhé šanc...
21.06.2011 19:39:51: ňam ňam! Tři kapitolky najednou! Ještě, že tak - ty konce u předchozích dvou bych rozdýchávala pěkně...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.