Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Překlady od Mim

HOWDY 5/8

»•«

Snape sa rozhodol Lupinove pozvanie prijať. Ak to vlkodlak tak nemyslel, jeho chyba, nemal to hovoriť.

Existoval jednoduchý spôsob ako to urobiť. Albus by mu dal prenášadlo, keby mu Snape vysvetlil načo ho potrebuje. Ale Snapeovi to nešlo pomedzi zuby. Počas obeda zachytil Lupinovu zmienku o názve miesta jeho bydliska, tak sa jednoducho premiestnil na najbližšie jemu známe miesto.

Domček našiel pomerne ľahko; vyzeral rovnako ako na obrázku. Záhrada bola prekrásna, hoci trochu zarastená a nezastrihnutá, a možno práve preto.

Snape ako dieťa žil v úplne odlišnom dome, tmavom s príliš veľkými izbami a malými oknami. Pamätal sa na neustále horiace sviece, aj počas dňa, aby mohol čítať. Kúpeľňa bola najdesivejším miestom v dome, s hrdzavou vaňou, ktorú ich apatický domáci škriatok nikdy úplne nevyčistil a splachovanie vody na záchode bolo počuť v celom dome.

V poriadku, musel pripustiť, že jeho žaláre nie sú až tak odlišné, určite bolo lepšie pre chlapca žiť na peknom svetlom mieste, ako toto, a nie niekde kde je tma a zima.

Vstúpil na verandu a jeho rozhodnosť náhle zakolísala, uvažoval, že to mohol urobiť tak, ako Lupinovi sľúbil, poslať elixír po sove. Na moment zostal stáť so zdvihnutou rukou a rozhodne zaklepal.

„Vstúpte!“ zaznel Lupinov jasný hlas. Ani sa neopýtal kto je, pomyslel si nesúhlasne Snape a zatlačil do dverí.

Zvnútra vyzeral domček menší a ošumelejší. Lupin a Howdy sedeli obaja za stolom, Howdy skladal puzzle a Lupin čítal.

„Severus?“ Ak aj Lupin nebol rád, že ho vidí, dobre to skrýval.

„Sev-e-rus!“ Howdy pozrel smerom k dverám a o chvíľu zoskočil zo stoličky a hnal sa k Snapoeovi. Sev-e-rus!“

Cítil sa príjemne, nečakane dobre s chlapcovými rukami obtočenými okolo seba. Trochu sa zamračil pozerajúc do Howdyho tváre a nevedel čo robiť. Chlapcove ruky zvierali látku jeho habitu a Howdy s úsmevom na neho pozeral.

„Protivlkodlačí dryák,“ povedal Snape a podal banku Lupinovi. Prišiel som osobne pretože potrebujem...Howdymu určiť správnu dávku.

„Samozrejme.“ Lupin vstal zo svojho miesta a vzal si ampulku. Necítil sa nepohodlne v Snapeovej prítomnosti. „Prosím posaď sa, Severus. Howdy, postav sa a chvíľu sa nehýb. Severus ťa chce skontrolovať.“

Chlapcovi sa zjavne nechcelo, a poskakoval na mieste medzi Snapeovými kolenami kým nad ním mával svojím prútikom.

„Je podvyživený. Určite mu dávaš dosť jedla?“

Severus okamžite oľutoval svoje slová. Vedel, že to bola podpásovka; Howdy bol hrozne vyziabnutý už predtým ako si ho Lupin k sebe vzal, a chlapec teraz vyzeral oveľa lepšie. A čo keď zašiel priďaleko a Lupina jeho slová rozhnevali? A Howdyho už nikdy neuvidí. Ale vlkodlak sa jeho slovám iba zasmial.

„Skús ho nakŕmiť, Severus. Som zvedavý či sa ti to podarí, keďže jediná vec, ktorú zje je čokoláda.“

Snape si dodal odvahy a vytiahol niekoľko čokoládových žabiek a malých hračiek pre chlapca. Po fiasku s Charliem mal silnú averziu na obchody s hračkami, tak sa zastavil v cukrovinkách a nakúpil pár vecí tam. Sladkosti, jo-jo, bublifuk. Howdy zanietene hrabol po hračkách.

„Howard, čo povieš Severusovi?“

Snape pretočil oči.

„Ďakujem, Sev-e-rus! Zbieram kartičky z čokoládových žabiek! Už ich mám dvadsaťsedem!“

„Čo znamená dvadsaťsedem zjedených žabiek za posledný mesiac,“ komentoval Lupin. Snape sa takmer usmial, ale ovládol sa a nahodil svoj obvyklý ľahostajný výraz.

„Mám štyri kartičky Albusa Dumbledora, však oci? Howdy stál vedľa Lupina a ťahal ho za rukáv.

Snape cítil akoby jedna časť v ňom zomrela. Otec. Howdy nazval Lupina *oci*. Správne, Howdy bol jeho synom, podľa zákona a podľa všetkého.

„Nechcel by si ich vidieť, Sev-e-rus?“ Malá ruka naliehavo otočila jeho tvár. „Nechcel?“

„Áno.“

Chlapec odbehol. Severus bezmyšlienkovite zdvihol ruku a dotkol sa svojej tváre, stále cítiac teplo Howdyho ruky. Lupin na neho pozeral; prudko ruku stiahol späť.

„Takže teraz si *otec*?“

Vedel, že nemá žiadne právo sa na to pýtať, s určitou mierou nevôle.

„Niekedy ma volá Remus, niekedy oci.“ Lupinov hlas bol pokojný. „Nemyslím si, že je to na škodu. Aj keď nikdy nemal otca, skutočného otca.“

Howdy sa vrátil so zbierkou kartičiek a a spolu si ich prezerali. Snape pocítil záchvev vďačnosti keď sa k nim Lupin z nejakého dôvodu pridal. Pocit vďačnosti voči vlkodlakovi si zrovna nevychutnával, ale aspoň sa necítil tak sám.

Potom vyskúšali jo-jo (v čom mimochodom Snape nevynikal) a bublifuk, a napokon sa Howdy vrátil späť k puzzle.

„Zostaneš na večeru?“ Snape vedel, že z Lupinovej strany je to obyčajná zdvorilosť. Ale čo ako pozoroval mužovu tvár, v snahe zistiť jeho skutočný postoj, nenašiel nič: žiadna otrávenosť, nepohodlie, nenápadne ukrývaná antipatia. Lupin bol pokojný a rezervovaný ako vždy za clonou svojich striebristých vlasov padajúcich mu do tváre.

Jediná správna odpoveď bola *nie*, prijatie by mohlo vyznieť ako kapitulácia, uzavretie prímeria s nepriateľom. Potom usúdil, že by bolo prospešné zostať keď Howdy užije svoju prvú dávku, hoci si bol takmer istý, že vedľajšie účinky sa nedostavia, ale chcel si to overiť.

„Dobre,“ povedal uhladene. „Ale pre mňa variť nemusíš.“

„Na večeru budú cestoviny.“

Bolo zvláštne upokojujúce pozerať na Lupina ako sa pohybuje po kuchyni, nenáhlivo a vláčne vyberá suroviny a riad. Snape sa pristihol pri pomyslení na istý pôvab a gráciu vo vlkodlakových spôsoboch a pohybe a zamračil sa. Hlupák; nikdy ho nezaujímalo nič ohľadom Lupina a nechať sa teraz uchlácholiť jeho zdanlivým pokojom by bola veľká chyba.

Musel sa zmieriť s predstavou, že Howdy nikdy nebude jeho. A nedovolí Lupinovi narušiť svoj obranný štít.

„Howdyho otec bol o dosť starší od jeho matky,“ hovoril Lupin počas varenia. Pozornosť venoval príprave večere a na Snapea ani raz nepozrel. „Bol to silný kúzelník, ale mal zvláštnu predstavu o výnimočnosti svojich potomkov. Niečo v tom zmysle, že by mali vedieť čarovať od malička. Keď zistil, že Howdy je normálne dieťa, rovnaký ako iné deti, opustil rodinu a už sa nikdy nevrátil. Jeho matka sa začala obzerať po iných mužoch. A keď sa to stalo Howdymu, bolo toho na ňu príliš veľa a vzdala sa ho.“

Hoci Snape poslednú časť príbehu poznal, aj tak musel zavrieť oči, aby potlačil svoj hnev na tú ženu. Lupin zamyslene dodal.

„Stále Howdymu chýba. Celý čas o nej hovorí.“

„Nezaslúži si ho.“

Tentoraz Lupin zastal a odhrnul si vlasy z tváre. Múka mu uľpela na vlasoch a sfarbila ich nabielo.

„Áno, možno. Ale..vieš, že to tak nefunguje. Nie každý dostane to, čo si zaslúži.“

Lupin pokrčil plecami a zmenil tému.

„Oceňujem, že si nám priniesol Protivlkodlačí dryák, Severus.“  Povedal o trochu jasnejším hlasom. Lupin mu vždy ďakoval za elixír, ale nikdy predtým neznel tak srdečne, uvažoval Snape. „Howdy o tom hovoril, Merlin vie kde sa dozvedel, že ho pripravíš. Snažil som sa nedávať mu veľké nádeje...“

„Svoje sľuby vždy plním,“ odvetil Snape obozretne.

„Ja viem,“ povzdychol si Lupin. „To len... už sa sklamal toľkokrát. A och, nedáš si trochu vína, Severus?“

Lupinove jedlo bolo prijateľné, víno celkom dobré a odolávať pokoju a pohode, ktorá panovala v domčeku, bolo stále ťažšie. Snape si pripomínal, že musí byť v strehu a nedať sa učičíkať atmosférou miesta, pretože by to mohlo byť pre neho nebezpečné. Keď ale pozrel na zelenú hojdačku za oknom a počul Howdyho ceruzku škriabať po papieri túžil tu zostať dlhšie, na neurčito dlhý čas.

Howdy na nesťažoval na odpornú chuť lektvaru, len sa po jeho vypití otriasol. Lupin mal pravdu, skutočne to chcel. Lupin sa usmial, objal Howdyho pod žiarlivým Snapeovým pohľadom. Chcel by mať rovnaké právo, objať a držať ho po podaní elixíru.

Ale Howdy mu nepatril; Severus mal právo urobiť len málo pre Howdyho. Ale vedel, že na to vynaloží celé svoje úsilie.

»•«

 „Ver mi, nechceš to.“ Podráždenie v ňom narastalo a hoci si to Lupin nechcel pripustiť, zlyhal.

Snape sedel, ruky zložené v lone stískal tak až mu zbeleli hánky, ústa stisnuté do pevnej čiarky. tváril sa odhodlane a tvrdošijne odmietal počúvať Lupinove slová. Lupin si vzdychol.

„To nie je o tom či to chcem, alebo nechcem. Potrebujem monitorovať Howdyho počas...počas...“

Ako to môže urobiť keď nie schopný to ani vysloviť?

„Sám si predsa povedal, že ak si majster elixírov nie je istý výsledkom svojej práce, tak je babrák.“

Snape uhol pohľadom a skúmavo pozeral na svoje ruky akoby ich nikdy predtým nevidel.

„Potrebujem tu byť počas premeny.“

„Ak si myslíš, že je to kuriózne alebo zábavné ako sa vlkodlaci, hoc aj pod elixírom, menia na zvieratá...“ Lupin nedopovedal. Snape to pravdepodobne vedel. Bol jedným z tých, ktorí ho videli v Škriekajúcej búde a mohol odprisahať, že niekedy v ňom videl beštiu aj napriek jeho ľudskej  podobe.

Nechápal Snape ako to môže ovplyvniť jeho pohľad na Howdyho? Myslí si, že to nezmení jeho vzťah k chlapcovi, keď ho uvidí meniť sa na odpornú a nebezpečnú beštiu? Nestaral sa o to či urazí Snapeove city, potreboval ochrániť chlapca.

Na druhej strane, Snape ho nenávidel a opovrhoval ním. Sčasti kvôli minulosti na škole, sčasti pre jeho lykantropiu. Ale ak mu skutočne záleží na chlapcovi...

Záleží? Nikdy by to o Snapeovi nepovedal, ale keď ho videl s Howdym, nemohol to poprieť. Severus sa skutočne staral. Bolo zvláštne a občas bolestivé sledovať ako obtiažne prejavuje najjednoduchšie ľudské emócie. A Howdy ho mal rád.

To ho v mnohom ospravedlňovalo v Lupinových očiach.

Pozrel na chlapca kľačiaceho na podlahe, zabratého do hry s kartičkami z čokoládových žabiek. Čo keď má Severus  pravdu? Čo keď je monitoring potrebný? Nemohol riskovať. Zdvihol oči k Snapeovi.

„Ak urobíš niečo, čo chlapca zraní, myslím fyzicky, tak...“

Snape sa pohrdlivo uškrnul, „Ušetri ma svojich vyhrážok, Lupin.“

Presne, to bola odpoveď, ktorú očakával. „Tak ho už nikdy neuvidíš,“ dokončil Lupin vetu.

Snapeom nepatrne myklo, napäl sa, jeho oči stmavli a ešte viac kontrastovali s jeho bledou tvárou. Sedel neprirodzene strnulo a vzpriamene, akoby zjedol pravítko, pomyslel si znechutene Lupin. Komu niet rady, tomu niet pomoci.

„Pochopil si?“ opýtal sa mäkšie, cítiac ľútosť, že zaťal do živého. Zvyčajne to nerobil. Ale teraz chránil Howdyho.

„Pochopil,“  zašepkal zachmúrene a opäť sklonil hlavu.

„Fajn.“ Lupin zdvihol ruku k Howdymu. „Howdy, poď sem, chcem ti niečo povedať.“  

Chlapec zachytil jeho ruku, oprel sa o ňu a s naklonenou hlavou mu pozeral do tváre. Vyzeral tak roztomilo, že si Lupin nemohol pomôcť a vlepil mu malý bozk na nos. Chlapec sa pomrvil a zachichotal.

„Zajtra, keď sa premeníme, Severus bude pri nás. Nemusíš sa báť, nezraníme ho. Zapamätaj si – nepribližuj sa k nemu, nedotýkaj sa ho, nehraj sa s ním.“

Pozrel na Snapeovu prázdnu a strnulú tvár ako počúva jeho slová. Severus vedel, že to nie je žart, aj najmenší škrabanec bol nákazlivý.  To čo povedal Lupin bolo adresované tak Howdymu ako Snapeovi.

„Zostaneme tu, pred krbom,“ pokračoval Lupin „a on bude sedieť v kresle. A všetci pekne zostaneme na svojich miestach, dobre?“

Howdy na neho uprene pozeral.

„Áno,“ prikývol oduševnene.

Chlapec to vzal lepšie ako Snape. A Lupin fakt nevedel čo mu robí väčšiu starosť.

»•«

Dostal viac ako očakával...Samozrejme, mal byť pripravený na to, že ho Lupin bude varovať, prečítal o tom kvantá kníh. A hneď na začiatku sám seba uistil, že všetko prebehne podľa jeho predstáv.

Západ slnka ho zastihol sediaceho v kresle s brkom a pergamenom v rukách. Zápisky, ktoré urobí budú užitočné. ale toto nebol jediný dôvod prečo je tu. Lupin ho prekukol. Skutočný dôvod....nevedel si to vysvetliť. Možno len žiarlil, Lupin patril do Howdyho života spôsobom, akým on nikdy nebude. Alebo chcel sám seba otestovať, vedieť či to zvládne. Spomienky na Lupina v Škriekajúcej búde patrili k jeho najhorším, ale Howdy... bolo to niečo, čo by nebol schopný akceptovať?  A prijať Howdyho takého, aký je?

V opačnom kúte miestnosti  v žiare plameňov z krbu, pretože augustové noci sú chladné, sa chlapec vyzliekol a úhľadne poskladal svoje oblečenie tak, ako ho naučil Lupin. Snape sa snažil nepozerať na dospelého vlkodlaka, pohľad na nahého Lupina nepatril k jeho tajným snom, ale zatiaľ nemal nič na práci a nevidel dôvod robiť si z toho ťažkú hlavu.

Vedel čo uvidí: ich telá sa zmenia, kosti zdeformujú, ľudská forma sa vytratí a ustúpi zvieracej. Bol na to pripravený. Nakoniec, veľakrát už videl horšie veci ako toto.

Nebol však pripravený na v kŕčoch zrúteného zmietajúceho  sa chlapca kvíliaceho vysokým hlasom: „To bolí, to bolí!“ Chlapcov nárek mu spôsoboval trýznivú bolesť. Nepamätal si ako vstal, pergamen a brko spadli na zem, jeho jedinou myšlienkou bolo zastaviť to, teraz, okamžite, hneď.

Jeho ruky sa vznášali pár centimetrov nad trasúcim sa chlapcom, uprostred premeny, ako si všimol. Po chrbte mu stekal studený pot. A zrazu sa dospelý vlkodlak zdvihol na roztrasených nohách, vyceril zuby a postavil sa medzi neho a Howdyho.

Vlkodlakove oči  takmer nepripomínali Lupinove, ale Severus si pri pohľade do nich spomenul: žiadne dotýkanie, všetci zostanú na mieste. Ako mohol zabudnúť, on tak hrdý na svoju dokonale slúžiacu pamäť?

Noc strávili každý na svojom mieste, Snape v kresle, Lupin spolu s Howdym vydávajúc zvuky, ktorým rozumeli iba oni sami. Nenapísal ani čiarku.

Nemohol zaspať, hoci vlkodlaci pokojne a ticho ležali s hlavami na predných labách pred krbom.

O pár hodín neskôr sa Lupin, potichu zvíjajúc, opäť premenil na človeka a malý vlkodlak najprv kňučal a zvieracie zvuky sa menili postupne na detský plač. Snape videl Lupina ako namáhavo stojí na nohách a snaží sa zdvihnúť chlapca z podlahy.

Teraz Lupin nemal dôvod ho zastaviť, bol príliš vyčerpaný aby protestoval, Severus potichu pristúpil bližšie a zobral chlapca na ruky. Chlapec bol zoslabnutý, malátny  a ťažký na nosenie, ale keď ho držal, hneď sa k nemu  pritúlil, hľadajúc teplo. Stále sa jemne triasol. Lupin vkĺzol do habitu a sledoval ako Snape vyniesol Howdyho, hore po schodoch do spálne a uložil. Muž ich nasledoval a vyčerpane sa  zrútil  do postele vedľa chlapca.

„Vďaka,“ zamumlal, zatvoril oči upadajúc do spánku.

Prikryl ich dekou, ešte chvíľu stál a pozeral na nich. Ich tváre boli vyčerpaním popolavé. Teraz skutočne vyzerali akoby boli otec so synom.

Vynadal si za absurdnosť tejto myšlienky, nevysmial sa predsa Sinistre za jej slová, a pohol sa smerom k dverám.

Už bol takmer von, keď začul tenký roztrasený hlások.

„Fungovalo to, Sev-e-rus?“

Snape sa otočil a v temnej miestnosti zbadal Howdyho únavou lesklé oči, tmavé oči na voskovo bielej tvári.

„Áno,“ prikývol. „Samozrejme, že to fungovalo.“

„Nebol som zlý. Vezme si ma domov.“

Vedel o kom chlapec hovorí, o svojej matke. Lupin sa ospalo posunul a otvoril oči. Severus nevedel čo na to povedať, cítil sa bezmocný a prijal by pomoc hoc aj od vlkodlaka, ktorým opovrhoval.

„Howdy,“ zašepkal. „Porozprávame...sa neskôr.“

„Ona príde,“ trval na svojom chlapec. „Príde, príde.“

Tenký kvílivý hlások zanikol v plači, Lupin sa prisunul a vzal chlapca do náruče. Severus stál opretý o futro dverí, cítiac, že by mal, že musí urobiť to isté, pritúliť si chlapca a utešiť ho. Nemal rád dotyky, desil sa ich, ale teraz túžil to spraviť.

Ale Howdy mal Lupina, Lupin bol jeho otec a mal právo ho utešovať. On.... nebol ničím.

Zbadal Lupina ako zodvihol svoju rozcuchanú hlavu z vankúša a venoval mu zvláštny spriaznený pohľad plný porozumenia, akoby medzi nimi bolo niečo, čo chápu len oni dvaja. Snapea toto pomyslenie vyľakalo, pretože pravdepodobne to bola iba hra tieňov v Lupinových očiach a Snapeova predstavivosť, a nebolo vhodné uvažovať týmto smerom.

Lupinov pohľad ho prinútil zostať, stál a pozeral ako muž objíma chlapca a hladí jeho vlasy, dokým Howdyho plač neprešiel do tichého fňukania až úplne neutíchol.

Spln mali za sebou a opäť sa mohli spokojne nadýchnuť. Howdy nevyzeral tak bledo a unavene a už viac nespomínal svoju matku.

„Zastav sa niekedy,“ povedal Lupin, keď Severus odchádzal, „Howdy ťa rád uvidí.“

»•«

A Snape sa nechal presvedčiť. Premiestnil sa do záhrady, vykročil k domu, krátko zaklopal a vstúpil...a  privítali ho výbuchy smiechu.

Samozrejme, nikto sa nesmial na ňom, aj keď, pri svojom paranoidnom uvažovaní, bol o tom na chvíľu presvedčený. Ale veci to nijako neprospelo, dokonca to bolo horšie. Lupin a Howdy mali spoločnosť.

Mal vedieť, že sa to stane, skôr či neskôr. Lupin, všetkými milovaný, a také milé a prítulné dieťa ako Howdy, samozrejme že aj iní, okrem neho, ich radi navštevovali. Nemal výlučné právo na tento domček a hranie sa s chlapcom a rozhovory s Lupinom...Merlin..ako si navykol na rozhovory s vlkodlakom, Lupinov pokoj a vyrovnanosť ho takmer primäli veriť, že jeho život je zdanlivo normálny.

Chcel s nimi len stráviť pokojný večer. A teraz sa všetko pokazilo.

Nazrel dovnútra zistil kto tam je: výstredná Tonksová, Harry Potter so svojimi nerozlučnými a neznesiteľnými priateľmi...ktorých, ako márne dúfal už nikdy neuvidí a najmladšia Weasleyová.

Keď ho zbadali, stíchli, ale ani ich vyľakané tváre mu nepriniesli žiadne uspokojenie.

„Um...Profesor,“ slová Weasleyovej mu pripomenuli jeho nadchádzajúce hodiny Lektvarov. „Dobrý deň.“

„Sev-e-rus!“ Howdy sa k nemu rozbehol a zakvačil sa mu do habitu. Lupin sa ako vždy zdvorilo usmieval.

„Poď ďalej, Severus. Dáš si s nami obed?“

„Nie, ďakujem.“ Urobil krok dozadu a starostlivo sa vymanil z Howdyho zovretia. „Musím ísť. Zbohom.“

Rýchlo opustil miestnosť a zabuchol za sebou dvere.

Snažil sa na to nemyslieť, nezamýšľať sa nad tým čo videl, mal to predsa očakávať, pripomínal si. Howdy ho nepotrebuje, má Lupina. A Lupin ho taktiež nepotrebuje, má dosť priateľov a určite neprahne po trávení svojho času s tak nevrlou a antagonistickou osobou, akou on nepochybne bol.

On nikdy nepatril do ich života. Len si naivne myslel, že by mohol. A ako by mohol konkurovať Potterovi a ostatným?

Musím to mať na pamäti, opakoval si v duchu sám pre seba.

Severus!

Počul blížiace sa kroky. Neobzrel sa. Okolo zápästia sa mu ovinula ruka a mykla ním až prekvapivo silno, pretrhnúc tok jeho myšlienok. Snape sa otočil a oči sa im stretli.

 „Čo to robíš, Severus?“

Bol Lupin fakt taký idiot a potreboval vysvetlenie? Dobre, tak mu ho dá.

„Bol som na odchode? Dokým si ma nezastavil.“

Lupin sa ho nikdy predtým nedotkol, ale kupodivu, Snape cítil teplo jeho tenkých prstov na svojom zápästí. Lupinove tenké obočie za zvraštilo a prepaľoval ho zamračeným pohľadom.

„Prečo?“

Načo to chce vedieť? Severus sa cítil nesvoj z Lupinovho pohľadu, vyzeral akoby skutočne očakával odpoveď. Divné, Lupin nikdy neobťažoval, len v prípade, že od neho niečo potreboval alebo sa obával, že mu ublíži.

„Prečo asi? Že by tam bolo plno?“

V Lupinových očiach postrehol záblesk rozrušenia a ústa sa mu stiahli do cynického úškrnu. Nepáčila sa vlkodlakovi takáto odpoveď? Tak mu treba. A teraz môže pokojne odísť.

Lupin však z nejakého dôvodu neodišiel, iba nerozhodne postával. Snape uvažoval, či by sa nemal zvrtnúť a odísť, kým ho znova niečo nepreruší.

„Nezabilo by ťa, keby si bol aspoň na chvíľu k ľuďom milší.“

Snape sa zhlboka nadýchol. Len to nie. Nech ani nezačína z tými nemožnými frázami, ktoré z obľubou používa Albus.

„Na čo?“

„Čo tým myslíš?“

„Prečo by som mal byť milý k tvojim priateľom?“

Lupin odvrátil zrak a pošúchal si čelo. Skvelé, hovoria dokopy tri minúty a vyzerá to, akoby mu privodil hlavy bolenie.

„Mohli by to byť aj tvoji priatelia, Severus.“

Zasmial sa. To bolo na neho príliš, pretvarovať sa, hoc aj kvôli Lupinovi.

„Bratríčkovať sa s tou nemožnou Aurorkou a Harrym Potterom bolo odjakživa mojim snom.“

Dúfal, že konverzácia skončila, Lupin určite nechcel počúvať urážky na adresu jeho takzvaných priateľov.

Niečo v Lupinovom pohľade sa zmenilo, nie na hnev, ale na niečo jemnejšie, čo nápadne pripomínalo ľútosť a to ho žralo.

„A čo ja?“ opýtal sa Lupin jemne.

„Čo ty?“

„Priateľstvo so mnou, to je tvoj sen?“

Lupinova otázka bola ako úder na solar. Ukročil a zovrel päste v očakávaní ďalšieho útoku.

„Nie!“

Nesprávna odpoveď, príliš  zúfalá a horlivá a Snape videl v Lupinových očiach záblesk poznania, vlkodlak spoznal jeho slabé stránky a mohol by to využiť.

Nemal tu byť, mal odísť dokým bola šanca...možno ešte nebolo neskoro.

„Prečo nie?“

Nie, nechcel zbabelo utiecť. Chcel ostať a bojovať. Vedel ako zraniť, zatnúť do živého, rovnako ako Lupin.

„Prečo?“ zopakoval Snape a nebezpečne zúžil oči. „A prečo by mal? Aha, asi preto ako ste sa ku mne, ty a tvoja banda, správali na škole? Alebo keď ma tvoj najlepší priateľ Black poslal na smrť a ty si to prešiel bez mihnutia oka? Za to, že si sa so svojimi študentmi na mne smial celý rok čo si učil v Rokforte? Alebo kvôli tvojmu statusu vojnového hrdinu a vedomiu, že ja som nič, iba nasilu  tolerovaný Smrtijed...“

„Severus.“ Nedovolil Lupinovi ho prerušiť.

„Čo ťa oprávňuje myslieť si, že stojím o tvoje priateľstvo, Lupin?  Myslíš, že si neodolateľný a nenahraditeľný? Alebo by mi malo lichotiť, že si prejavil o mňa záujem?“

„Severus.“  dodal Lupin skleslo a Snape vedel, že ho dostal. Cítil sa lepšie a istejšie. Ak sa Lupin bude brániť, nestihne povedať niečo  čo nechce počuť, bál sa tých slov. „Vieš, to je nefér:“

Mal chuť ironicky dodať „Áno“ alebo „Skutočne?“

„Nemôžeš viniť mňa za to, ako sa k tebe Ministerstvo zachovalo. A...za minulosť, vieš...“

Bola to dvadsaťročná minulosť a Snape to dobre vedel, a pravdou bolo, že otrepanú historku so Škriekajúcou búdou vyťahoval pri každej príležitosti.

„V poriadku, je to moja chyba, Severus. Bol som iba vyľakaný chlapec a nechcel som stratiť priateľstvo jediných ľudí, ktorí ma mali radi. Neurobil si v minulosti niečo čo by si neskôr ľutoval?“

Lupin na okamih blysol očami na Snapeove ľavé predlaktie, kde sa pod oblečením rysovali vyblednuté kontúry Znamenia zla. Jeho srdce zovrela ľadová ruka, zachvel sa a nenávidel sa za stratu kontroly. Chcel sa otočiť a odísť, hneď a zaraz, ale stál ako primrznutý.

Lupin na neho pozrel s ľútosťou v očiach.

„Prepáč, Severus. Nemal som to hovoriť. To bola podpásovka.“

„Skutočný Chrabromil,“ zahundral Snape.

Lupin sa roztrpčene usmial.

„Nie si už z toho unavený, Severus? Chrabromil, Slizolin...neustále kastovanie podľa fakúlt?“

„A prečo by som mal,“ pomyslel si, ako sa vôbec opovažuje takto so mnou hovoriť.

„A keď Howdy vyrastie a o šesť rokov ho Múdry klobúk zaradí do Chrabromilu, budeš sa aj k nemu chovať tak ako k ostatným Chrabromilom?

„Neviem, či ešte budem na Rokforte o šesť rokov,“ povedal Snape.

Netušil, čo ho viedlo k tomu vysloviť tie slová, ale musel to spôsobiť odtieň jeho hlasu, pretože Lupin zamrzol v pohybe a uprene na neho pozeral.

„A prečo by si nemal byť?“

Severus neodpovedal. Iba potriasol hlavou, otočil sa a odmiestnil sa z okraja záhrady.

»•«

 Pokračování ZDE

Poslední komentáře
13.06.2011 21:53:23: Copak se tomu Severusovi zase honí hlavou? Začínám mít o něj strach... Doufám, že mu to Remus vyžene...
13.06.2011 21:28:45: Mne je v tejto poviedke Severusa tak ľúto. Všetko sa mu rúti a to len pre jedného jediného chlapca m...
13.06.2011 10:14:05: Ubohé zlomené srce! Tolik potřebuje lásku, ale když se mu nabízí, ať už v jakékoli podobě, tak nevěř...
12.06.2011 22:43:09: Nádherná kapitola. To jak Severus navštívil Remuse s Howdym a hlavně to, že tam zůstal na přemněnu b...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.