Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Překlady od Mim

HOWDY 4/8

»•«

V čase návratu do Rokfortu mal svoje ruky, zasunuté vo vreckách habitu, vlhké od krvi ako zatínal svoje nechty do dlaní. Zdalo sa mu, že sa s ním niekto pokúšal hovoriť, McGonagallová , Filch alebo obidvaja – ale on prešiel popri nich bez zastavenia. Až keď sa za ním zavreli dvere jeho komnát , cítil vo svojom vnútri tupú špirálovitú bolesť.

Jeho telo povolilo. Cítil ako sa mu kosti menia na kašu, svaly mu vypovedali službu. Nemohol sa udržať na nohách. Ale dobrá vec,  jediná dobrá vec, pomyslel si s polo hysterickým smiechom , že to nedal najavo. Skĺzol na podlahu, chrbtom opretý o dvere, držiac svoje ruky pred sebou.

Zakrvavené ruky, s polkruhovými fialovými a opuchnutými šrámami od nechtov, sa mu triasli. Nemo na ne pozeral, akoby ich nepoznával. V jeho mysli rezonovala jediná myšlienka.

„Lupin mi zobral Howdyho. Lupin mi zobral Howdyho...“

Našiel si k chlapcovi cestu, ale už bolo neskoro, teraz ho mal Lupin. Držal ho za ruku, nechal Howdyho, aby ho volal menom....nazýval  Howdyho synom. Merlin, ako sa to mohlo stať? Stále mu to nešlo do hlavy – proste nešlo, nemohol tomu uveriť.

Zostávalo len uveriť, Nemal inú šancu.

Lupin mu vzal Howdyho. Tak ako všetko v jeho živote, všetko čo malo pre neho zmysel, Albusovu pozornosť, pozíciu profesora Obrany, Merlinov rád. Lupin a jeho priatelia mu vždy všetko vzali. A teraz mu Lupin zobral jedinú vec, ktorú skutočne chcel.

Howdy vyzeral taký šťastný a vzrušený ako tam stál vedľa Lupina. Pýtal sa ho na mačky. Hovoril o tom, že mu Lupin kúpi nové veci, šaty a metlu. Nepotreboval k tomu jeho, aby to preňho urobil. Vlastne ho nepotreboval.

Všetko to bola lož, ilúzia, klam. Možno si to len nahováral, a nebolo to ľahké pripustiť, hoci to vedel. A Howdy, Howdy  Severusa nechal v presvedčení, ho potrebuje, že nemá nikoho iného.

A Lupin prišiel a zobral mu ho.

Nebude žiadne nakupovanie slušivých šiat pre Howdyho, alebo kníh. Alebo vyučovanie ako rozoznať prísady do elixírov. Alebo príprava protivlkodlačieho dryáku  pre neho, kontrolovanie a pomoc pri premenách počas splnu. Nebude žiadne vyjednávanie s Albusom, ohľadom chlapcovho pobytu na hrade. Žiadne hračky na podlahe v jeho komnatách ani farbičky rozhodené po stole

Blázon, naivný blázon, ako si len mohol myslieť, že by to tak mohlo byť?

Chlapec nebol jeho, ako nič v jeho živote. Vždy bol sám, ako si mohol myslieť, po tom všetkom, že by to mohlo byť inak? Mal vedieť, že toto je len pre iných, tých, ktorí dostanú všetko, kým on nič.

Chlapec ho zradil. Táto myšlienka bola pálčivá a veľmi jasná, na rozdiel od ostatných. Dali ho niekomu, kto bol príjemnejší, vľúdnejší, tolerantnejší, niekomu lepšiemu. Nie, Snape nemohol z toho viniť Howdyho. Fakticky, v kútiku duše vedel, že dieťa na tom nenesie vinu. Ale o to horšie bolo, že ho aj napriek tomu obviňoval. Jasné, ako si mohol myslieť, že Howdy dá prednosť jemu pred Lupinom? Lupin, miláčik všetkých, tak sladký, tak pozorný, tak srdečný...vojnový hrdina.  Lupin mal všetko, on nemal nič.

Sedel s rukami okolo kolien, mierne sa kolísal nedbajúc na to ako pateticky sa chová, bol rád, že ho takto nikto nevidí. Pálili ho oči. A v momente, keď už pálenie bolo neznesiteľné, cítil ako vlhké zradné slzy skĺzli spod jeho viečok.

»•«

Dúfal, že bude schopný na Lupina a Howdyho zabudnúť. ale bolo to ťažšie než si myslel.

„Vedel si o tom, že si Remus osvojil dieťa?“ Ako prvá ho poinformovala Poppy s úprimným úsmevom na tvári, keď jej priniesol na ošetrovňu sadu elixírov. „Nie je to úžasné?  Našiel chlapca u sv. Munga, kde si ležal aj ty, Severus!“

„Myslím, že je to od neho veľmi statočné, vziať si cudzie dieťa,“ zahlásil počas obeda Flitwick. „Toľká zodpovednosť. Nie každý má na to dosť guráže.“

„Nahradiť chlapcovi rodinu....Úbohý Remus, potrebuje niekoho, po Siriusovej smrti musel byť strašne osamelý.“ pridala sa Minerva.

„Remus nám posiela list!“ oznámil pri raňajkách Albus. „Pozrite na tú fotku!“

A všetci nad ňou ochkali a achkali. Snape ostentatívne pozeral do svojej ovsenej kaše, akoby neexitovalo nič zaujímavejšie a tváril sa povznesene nad nasladlým dopisom.

„Severus, podaj to prosím ťa Hagridovi.“  Všetci dobre vedeli ako ho prinútia sa pozrieť, a keď podával obrázok nechutne vzrušenému polo obrovi, nemohol si pomôcť. Lupin a Howdy im veselo mávali z verandy malého ošumelého domčeka, stojaceho uprostred jabloňového sadu. Snapeovi nepridalo na nálade keď videl, že chlapec je čisto oblečený a má zastrihnuté a učesané vlasy. A skutočne vyzeral zdravšie než kedykoľvek predtým.

„Myslím, že by sme mali pozvať  Remusa so synom k nám do Rokfortu.“ Samozrejme; mal vedieť, že to Albus povie. „Aby sme Howdyho všetci spoznali.“

Och, toľká pohostinnosť, akoby nikdy predtým nevideli dieťa.

Kaša mu v ústach zhorkla a už nedostal do seba ani sústo. Postavil sa, úsečne sa pozdravil a ponáhľal sa preč z Veľkej haly.

„Vyzerá tak trochu ako Remus.“ počul za sebou ešte Sinistrine slová. Vrchol hlúposti.

Po príchode do svojich komnát vyvrátil raňajky, potom sedel v kúpeľni na zemi a slepo civel na kachličky pred sebou.

Je to fakt hlúpe takto nad sebou stratiť kontrolu. Už to mal mať za sebou. Napokon, bolo to iba obyčajné decko a vlkodlak k tomu. Pravdepodobne už na neho dávno zabudol, majúc nový domov a rodinu. Mal by na neho prestať myslieť.

Chcel zabudnúť. Zovrel päste, dávajúc si pevné predsavzatie. Už žiadne spomienky, žiadne premýšľanie o malom horúcom čele zaborenom do jeho ramena, o pánovi Andrewsovi opretom o jeho nohy.

Mal by sa cez to preniesť. Nie je predsa slaboch, ktorý neovláda svoje emócie.

»•«

O tri dni neskôr ho vyrušilo z prípravy osnov na ďalší školský rok klopanie na dvere. Za tie roky na Rokforte sa naučil rozoznávať, ako kto klepe na jeho dvere. Albusove klopanie bolo zdvorilé, ale energické, a nikto ho nemohol zastaviť, ak sa rozhodol vstúpiť. Hoochová zvyčajne búchala. Minerva klopla iba raz a čakala, že jej vzápätí otvorí.

Toto klopanie nepoznal.

„Vstúpte.“

Otvorili sa dvere a v nich stál Lupin. Polodlhé pramene vlasov mu padali do očí a na perách mu hral jemný úsmev.

„Severus. Mysleli sme, že ťa navštívime, keď už sme v Rokforte. Howard ťa túžil vidieť.“

Howard? Trvalo mu chvíľu kým pochopil a na moment to oddialilo bolesť, ktorá ho vzápätí zasiahla ešte ostrejšie. Zvláštne, nikdy nebol za používanie zdrobnenín, ale Howdy sa mu sám predstavil ako *Howdy* a on si zvykol ho volať práve tak...

Nuž, dávalo to zmysel, Lupin si svojho syna premenoval.

Počul ohlušujúce tepanie krvi vo svojich spánkoch keď videl Howdyho ruku zvierajúcu Lupinov ošumelý habit. Nato Howdy zodvihol hlavu a usmial sa na neho.

„Smieme vstúpiť?“  zdvorilo sa spýtal Lupin.

Nie, nech idú preč. Chcel niečo urobiť, zabuchnúť im dvere pred nosom, ako sa odvážili vôbec prísť? Prišli sa mu vysmiať, zosmiešniť ho? Ako ich len nenávidel. A ešte viac seba, za svoju neschopnosť nič podniknúť a tak len ticho ustúpil a nechal ich vojsť dovnútra.

Prečo? Prečo do pekla prišli? Nechcel ich tu, práve začal veriť, že sa ho netýka nič čo má dočinenia s Howdym. A práve teraz stál chlapec uprostred miestnosti a otvorenými ústami zízal na police okolo seba.

Už mu netečie z nosa, pomyslel si Severus s nechuťou.

„Slizké veci! Remus, pozri na tie slizké veci!“

„Zavri si ústa,“ vyštekol Snape. „Vyzeráš ako mentálne postihnutý.“

Ak by si sem zobral chlapca on, ako o tom sníval, tešil by sa Howdyho očareniu, dal by si tú námahu a ukázal mu všetky svoje *poklady* a vysvetlil mu, ktorý odkiaľ pochádza a na čo sa využíva.

Táto myšlienka mu ťala do živého.

Po jeho príkaze Howdy rýchlo zavrel ústa; Lupin vydal podráždené zavrčanie. Howdy urobil pár opatrných krokov smerom k policiam.

„Och, aké krásne fľaše...“

Malé ruky sa načiahli za bankami z brúseného skla rôznych tvarov umiestnených na nižších policiach. Skutočne boli pekné, aj keď nepraktické a Snape si ich nechal v náhlom záchvate márnivosti.

„Nedotýkaj sa ich.“

Rukami trhlo. Howdy sa na neho spýtavo pozrel, uvažujúc  či sa Severus skutočne hnevá alebo ho iba karhá ako to niekedy robil u sv. Munga.

„Pre Merlina, Severus.“ Lupinov hlas bol ostrý, pristúpil k policiam a banky vybral. „Môžeš sa s nimi hrať, Howdy, nič sa im nestane.“

Snape sa zhlboka nadýchol, pripravený povedať vlkodlakovi čo si o ňom myslí. Howdyho tvár sa rozjasnila, pritisol si ampulky na hruď a odniesol ich na podlahu pred krbom.

„Sú v nich elixíry, Sev-e-rus?“

Snape si náhle uvedomil ako zúfalo túžil toto počuť ešte raz, Howdyho, spôsob akým ho oslovoval a nenávidel sám seba za túto slabosť.

„Remus mi povedal, že pre neho robíš taký elixír, ktorý robí, že nikomu neublíži keď je...je vlkodlak.“

Tak, Lupin ho naučil terminológiu, vida.

„Vidím.“ Jed odkvapkával z jeho hlasu, a hoci vedel, že koná nesprávne, pre záchranu vlastného života a príčetnosti, nemohol prestať. „Priviedol si ho sem Lupin, aby si apeloval na moje city a prehovoril ma tak v vareniu toho prekliateho Protivlkodlačieho dryáku? Šikovne vymyslené, musím povedať. Ale ľutujem, si na zlej adrese. Nemám čas a netúžim slúžiť tebe ani tvojmu vlkodlačiemu decku...“

Mal toľko duchaprítomnosti a slová zasyčal, aby to Howdy nepočul. Lupinova tvár sa počas jeho preslovu pomaly menila a na lícach sa mu objavili červené fľaky.

„Howdy,“ vlkodlakov hlas mal láskavý mierny tón. „Mohol by si na chvíľu pohrať sám, potrebujem sa porozprávať so Severusom.“

Chlapec k nim vzhliadol s tvárou začervenanou od potešenia, že sa môže hrať s farebnými bankami a prikývol.

Snape sa našiel pred vstupom do druhej izby, hoci sa ho Lupin ani nedotkol. Zabuchol za nimi dvere. Teraz bola Lupinova tvár kriedovo biela a červené fľaky kontrastovali z touto belosťou ešte ostrejšie ako sa pomaly približoval k Snapeovi.

Je nahnevaný, uvedomoval si Snape. Strašne, strašne nahnevaný.

Nikdy predtým nevidel zúriaceho vlkodlaka. Ani vtedy keď ho prezradil Slizolinským a musel rezignovať, Lupin na neho nekričal, iba povedal pár trpkých slov o hádzaní polien pod nohy... Na druhej strane, rozhovor sa odohral za prítomnosti riaditeľa. Ale teraz bol Severus s ním úplne sám.

Nechcel sa cítiť vystrašene, ale aj tak sa pristihol, že nenápadne ustupuje. Pochopiteľne, Lupin ho nechcel napadnúť a rozhodne to nebolo tak, že nemal šancu ubrániť sa.

„Neopovažuj sa také niečo naznačovať, Snape. Nikdy sa neznížim k tomu, aby som ťa prostredníctvom Howdyho žiadal o prípravu Protivlkodlačieho dryáku.“

„Och nie, ty si nikdy nemusel žiadať. Vždy to za teba urobil Albus.“

„Som tu len preto, lebo ťa Howdy chcel vidieť.“ Lupinov hlas bol vyrovnaný, a na každé slovo kládol dôraz. Snape spozoroval jeho ruky zatnuté v päsť. Nechcel však siahať po prútiku pokým Lupin nedohovorí. „Hoci nechápem dôvod, jednáš s ním horšie ako so špinou. A čo sa týka mňa, bol by som rád keby som tvoju tvár už v živote nevidel, a pevne v to dúfam. Nevadí mi ako sa správaš ku mne, ale ak si myslíš, že ti dovolím ublížiť chlapcovi, tak...“

Lupin bol blízko, nepohodlne blízko. Severus cítil jeho teplý dych, mohol vidieť rozšírené zreničky v jeho žltých očiach.

Žltých...rovnakých ako oči zvieraťa, žltých ako oči kreatúry, ktorá sa zdvihla z podlahy v Škriekajúcej búde, len čo ho zazrela. Snape zalapal po dychu. Zaplavili ho spomienky premiešané z prítomnosťou a desili ho viac ako akékoľvek Lupinove slová.

„Odstúp odo mňa,“ zasyčal a zdvihol ruky ako štít.

Lupina to gesto zastavilo a od Snapea odstúpil. Kútikom úst mu nervózne mykalo ale červené fľaky z jeho tváre zmizli. Severus stál nalepený na čelo postele. Chvel sa na celom tele, v snahe ovládnuť sa, zúfalo dúfajúc, že Lupin si to nevšimne. Lupin potriasol hlavou a zrazu vyzeral unavene a rozpačito po tom všetkom.

„Nechápem. Musí predsa existovať nejaký dôvod prečo je Howdy na teba tak naviazaný.  On ťa má skutočne rád, vieš, mnohokrát sa ma na teba pýtal. Viem, že si dosť necitlivý človek, Severus, a nikdy som nepovedal ani slovo voči tvojmu spôsobu jednania so študentmi. Ale uvedom si, Howdy je malé dieťa...a dosť si toho vytrpel.“

Snape to vedel; zahanbil sa a preliala sa ním vlna nenávisti voči sebe. Ale jeho sklamanie, žiaľ a smútok boli oveľa väčšie.

„Ako si mu to mohol spraviť, Severus...“ Znelo to síce ako rečnícka otázka a Snape bol šokovaný keď počul sám seba odpovedať zlomeným hlasom

„Pretože...pretože si mi ho ukradol!“

Slová mu zamreli na perách a cítil sa zahanbene, že ich vôbec vyslovil, ale už bolo neskoro. Videl Lupinovo zdvihnuté obočie a jeho prekvapený pohľad bol neznesiteľný, toporne sa otočil a zaťal ruky do čela postele.

Opäť cítil známe pálenie v očiach, ale to by radšej zomrel ako plakať pred Lupinom. Lupin stál v tichosti za ním. Snape počul iba svoj vlastný dych.

„Severus...Myslíš...ty si chcel Howdyho adoptovať?“

Hlas bol starostlivý, príliš jemný a Snape to nenávidel, znel ako šľahnutie bičom.

„Nie.“

Príliš dôrazné odmietnutie. Jeden by si myslel, že po toľkých rokoch s Voldemortom bude klamať presvedčivejšie. Chcel sa Lupina zbaviť, ale nemohol sa k nemu otočiť a taktiež neveril svojmu hlasu, aby povedal niečo viac.

Cítil ako sa vlkodlak za ním pohol, a opatrne položil svoju ruku vedľa jeho, vediac, že Snape by ho zabil, keby sa ho dotkol.

„Severus,“  zopakoval Lupin. Snape nenávidel tú jemnosť v jeho hlase, nikto sa s ním takto neodvažoval hovoriť. „Ty si to nevedel?“ Nikdy by ti nedovolili adoptovať Howdyho. Len vlkodlak si môže adoptovať vlkodlaka. Iná možnosť nie je. Kvôli prevencii medzidruhovej kontaminácie, ako sa vyjadrili...“

Snape stál, pozeral uprene  pred seba, hryzúc si pery, uvažoval. Určite by našiel spôsob, popoťahoval by za motúzy, niekoho podplatil, keby...keby mu ho Lupin nevzal.

„Klameš,“ povedal.

Lupin sa pomrvil.

„A prečo by som mal?“

„Pretože...pretože ty vždy klameš.“ Bolo to iracionálne a Snape už pre dnešok vyčerpal svoj limit a tak zmĺkol.

„Možno sa rokmi situácia zmenila,“ pokračoval Lupin. „Ale teraz, ak máš Howdyho skutočne rád, budeš k nemu milý. Je pre neho lepšie mať vlastný domov ako zostať u sv. Munga...Hoci je to môj dom a nie tvoj.“

Nie, nebolo to lepšie....ale bolo, určite. Stále stál k nemu otočený chrbtom a pozeral na drobné záhyby na posteľnom prehoze. Pálenie v očiach neprestávalo.

„Severus,“ zavolal Lupin.

Náhle dostal strach, že Lupin povie ešte niečo, niečo strašné a drásajúce myseľ. Ako Albusove slová ohľadom Draca: „Tvoja láska, Severus, ťa oslabuje pred tým, komu ju venuješ a zmení sa na bolestivú a neužitočnú vec.“

Musel získať kontrolu, kým Lupin povie niečo podobné. Otočil sa a pozrel mu do očí. Vlkodlak na neho zamyslene pozeral a v jeho vážnom pohľade bolo niečo zvláštne upokojujúce.

„Vráťme sa,“ povedal Snape. „Nechali sme ho samého.“

 Stále nebol schopný vysloviť jeho meno.

„Dobre,“ odvetil Lupin s úsmevom. „Alebo sa bojíš o svoje *slizké veci*?

Chlapec kľačal na podlahe, z baniek sa snažil postaviť vežu, a pritom si pohmkával jednu z piesní od Sudičiek o tom, aké ťažké je milovať upíra, pozrel hore na nich a venoval im žiarivý úsmev.

„Sev-e-rus, pozri čo som urobil!“

„Lupin....“ Snape začal a prestal, povzdychol si a dokončil vetu. „Ja...ja uvarím elixír pre teba aj pre chlapca. Doručím ti ho keď príde čas.“

Chvíľu sa obával, že Lupin odmietne a strhne mu masku veľkorysosti z jeho tváre. A možno to aj on sám chcel.

„Ďakujem ti Severus,“ odvetil Lupin. „Je to od teba veľmi láskavé. A ak chceš, vždy nás môžeš prísť navštíviť. Si u nás srdečne vítaný.“

»•«

Domáci škriatkovia pripravili výborný obed, zjavne kvôli špeciálnym hosťom. Ale fakticky, nikto jedlu nevenoval pozornosť, ich pozornosť sa zameriavala na Howdyho. Snape zamyslene prežúval snažiac sa potlačiť nutkanie pritiahnuť si chlapca k sebe a nikomu ho nedať.

Prečo sa Poppy a Sproutová k Howdymu správali akoby bol z masla alebo čo? Ani Chlapec, ktorý prežil sa toho času netešil toľkej obľube. A Minerva, mal o nej lepšie zmýšľanie, kým ho nezačala rozmaznávať. A koľko sladkostí môže dieťa zjesť, aby z toho neochorelo?

Okrem toho, Howdy ich ešte úplne nepoznal! Bol to plachý chlapec a toľká pozornosť by ho mohla rozrušiť. Pravda, nevyzeral rozrušený, ale aj tak...A Lupin to pozoroval s blaženým výrazom, že Snape mal chuť ho zožrať.

Našťastie ,nikto po ňom nepožadoval účasť na všeobecnom bláznovstve.

„Ako dopadla posledná premena, Remus?“ Opýtal sa stíšeným hlasom Albus, tak aby to počuli oni traja.

„Celkom dobre, ďakujem.“ Typický Lupin, s tou svojou večnou zdvorilosťou. „Je dobré pre Howdyho, vedieť, že nie je len človekom, ale aj vlkodlakom.“

„Predpokladám, že Protivlkodlačí dryák, by mu pomohol.“ Albusovi sa zablyslo s očiach a Snapeovi sa z toho stiahol žalúdok. „Myslím, že keby sme Severusa pekne poprosili, súhlasil by s prípravou elixíru pre vás oboch.“

Búšenie v jeho hlave zosilnelo  a neustávalo. Snape zamračene pozeral pres seba, pohľad rozmazaný. Prekliaty Albus, miešajúci sa do všetkého. Využije ho, zase mu prikáže splniť príkaz, pre svojich drahých Chabromilov.

Premýšľajúc o tom, že už sa sám ponúkol. Ani nebol prekvapený, keď to počul. Z čoho, poznal predsa Albusove *nemohol by si* a rovnako *pekne prosím*.

Bolo detinské vyčítať Albusovi, že podceňuje jeho rozhodnutia, a odopiera mu právo cítiť sa impozantne a blahosklonne, ale nemohol si pomôcť.

„Ďakujem, Albus.“ Lupinov hlas ho vytrhol zo zamyslenia, znel pokojne, ale mal v sebe istý povznesený tón. „Nemusíš sa pýtať Severusa. Už nám ponúkol svoju pomoc.“

„Och.“ Mohol odprisahať, že v Albusových očiach sa opäť zaiskrilo, hoci sa na neho nepozrel. „Pardon. Ach Severus, som na teba hrdý.“

Nenávidím ťa Albus, pomyslel si skleslo. A aj všetkých vlkodkakov k tomu.

Prinútil sa zdvihnúť zrak a uvidel Lupina ako si odhŕňa vlasy z tváre a vychutnáva si výborný koláč. Skúmavo na neho pozeral ,bledá tvár s jemnými vejármi vrások okolo očí a úst. Jeho tvár bola nevýrazná a postrádala farbu, no nie až tak ako Snapeova, ale koniec koncov všetko na Lupinovi bolo nevýrazné, svetlo hnedé oči, striebristo-hnedé vlasy.

Ucítil na sebe Snapeov pohľad a pozrel naňho, na tvári jemný úsmev, v jeho očiach sa zachytilo svetlo dopadajúce z okien Velkej Haly a na moment získali farbu slnka.

»•«

Pokračovaní ZDE

Poslední komentáře
11.06.2011 23:23:56: Ďakujem vám všetkým za úžasné komentáre, veľmi ma potešili a motivovali k ďalším prekladom ( už mám ...
11.06.2011 21:43:24: Pekne. Bolo to jednoznačne pozitívne a verím, že Severus Remusove pozvanie už čoskoro využije. smiley...
10.06.2011 22:36:59: To je tak hezká povídka!!! Severuse je mi líto, ale mohli by se dát s Remusem nějak dohromady - jako...
09.06.2011 21:59:11: Protože jsi mi ho ukradl! = To je to! Všechny emoce vyjádřené v jedné větě. Severus trpí a Lupin si ...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.