Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Překlady od Mim

HOWDY 2/8

»•«

Rána boli v konečnom dôsledku horšie ako ostatné časti dňa. Aj keď neboli nudné alebo osamelé.

Nenávidel to pripomínanie jeho slabosti, jeho zraniteľnosti,  tej nechutnej zraniteľnosti, keď nebol schopný sa postarať ani o svoje najzákladnejšie potreby.  Mobilicorpus bolo odjakživa jeho obľúbeným kúzlom, hneď po Cruciu, a teraz premýšľal, že hoci ho nikdy na seba nepoužil, začať nie je nikdy neskoro.

Ostych ho ešte robil viac popudlivým a vznetlivým ako zvyčajne, a Snape to nepovažoval za nutné skrývať, čo ho robilo jedným z najmenej obľúbených pacientov medzi sestrami.

Raňajky boli zvyčajne doprevádzané množstvom lektvarov – pred jedlom, po jedle – a všetky chutili ako valeriána a psie sračky. Nemyslel si, že mu lektvary nejako pomôžu. Ak áno, bol by schopný si ich uvariť hektolitre a v oveľa lepšej kvalite. Ale Callaghan, liečiteľ, ktorý ho ošetroval, naliehal  -  a Callaghan bol napokon hviezda, aby navštívil špecialistu na Oddelení magických úrazov a poškodení.

Jedna jeho časť si priala sa uzdraviť a nestarať sa o umieranie, navzdory  všetkým, ktorí by si jeho  smrť želali. A tak absolvoval a užíval všetko čo mu predpísali.

Po raňajkách bol čas na prehliadku, prehmatanie a skenovanie.

„Cítite kde vás to teraz menej bolí?  Môžete sa pohnúť?“

„Nie....áno, možno kúsok.“

Snape si pamätal keď sa účinky Dracovej kliatby prvý krát prejavili – tri dni po tom ako ho Draco preklial – a dva a pol týždňa po tom ako Harry Potter porazil Temn...Voldemorta. Spomenul si na vlnu bolesti, ktorá ho zasiahla a celého pohltila a premenila na trasúcu sa kôpku na podlahe. Chodil stále dookola, vzlykajúc a trasúc sa, neschopný uveriť, že by mohla existovať bolesť ako táto, horšia ako Cruciatus, ktorý neraz na sebe pocítil.

To bolo iba prvé kolo; druhé prišlo čoskoro; tretie ešte skôr. Vo chvíľach medzi záchvatmi sa Snape snažil nájsť informácie o kliatbe, avšak našiel toho žalostne málo. Mohol byť hrdý na svojho najlepšieho študenta – a nechcel by sa už nikdy ocitnúť na konci Dracovho prútika.

Do konca školského roka to zvládal s pomocou anestetických dryákov, snažiac sa ukryť svoje záchvaty pred Albusom, hoci vedel, že je to nemožné. Snažil sa upokojiť tým, že je schopný sám sa dostať do nemocnice, kde v šialenej nádeji dúfal, že mu pomôžu.

Liečiteľ Callaghan ho zbavil náporu najväčšej bolesti. A ako tam Snape ležal bez pohnutia, takmer uveril, že všetko je znesiteľné a všetko bude opäť v poriadku.

»•«

Cítil sa vyčerpaný ,keď Callaghan a jeho dvaja praktikanti odišli. Nie tak bolesťou ako vyrušením, cudzí ľudia dosvedčujúci mu jeho slabosť, nazeraním na neho. Snape ležal so zatvorenými očami, snažiac sa udržať si aspoň trochu dôstojnosti, hoci pochyboval, že mu nejaká vôbec zostala.

Zaškrípali dvere. To musela byť určite sestra s tými odpornými lektvarmi.

Kroky boli jemné a opatrné, tiché našľapovanie sa zastavilo pri jeho posteli. Nikto nevolal jeho meno. Snape popudene otvoril oči. Pred posteľou stál Howdy a pán Andrews v jeho rukách. Howdy mal na sebe modré kockované tričko, ktoré nebolo o nič  čistejšie ako to včera. Na nose mal zelenkavé chrasty a opäť posmrkával.

„Je nezdvorilé zízať na ľudí,“ povedal Snape.

„Ahoj, Sev-e-rus.“

Malý plachý úsmev zažiaril na chlapcovej malej bledej tvári. Vyzerá akoby nikdy nechodil von, premýšľal Snape. To isté všetci hovorili aj jemu – ale dieťa by skutočne nemalo vyzerať tak nezdravo...

Aj keď čo to vedel, nebola to jeho starosť. A prečo Howdy trávil čas v nemocnici? Mal samozrejme nejakú chorobu.

„Myslel som, že spíš.“

„Nie. Čo by som potom robil v noci?“ Snape nevrlo dodal, v nemotornom pokuse o konverzáciu, neschopný prestať.

„Myslím.....nechcel by si si pozrieť moje kresby?“

Chlapcova okrúhla hlava bola naklonená nabok, jeho hlas bol veľmi tichý, dávajúci Snapovi šancu ho nepočuť.

Uvidel rolky pergamenu skrútené medzi jeho bruchom a pánom Andrewsom. Začínalo to byť zaujímavé. Kresby paťročného dieťaťa. A Snape mal taktiež rád umenie....

Dokým na neho chlapec nepozrel očakávajúc odmietnutie.

„Poď sem,“ povedal Snape.

„Sestrička Ingrid mi dovolila použiť farbičky v spoločenskej miestnosti.“ Howdyho hlas sa presvetlil, znel hlasnejšie ako sa štveral na Snapovu posteľ.

Pán Andrews zaujal familiárnu pozíciu, opretý oproti Snapovým členkom a Howdy neobratne rozroloval svoje pergameny.

Draco kreslil celkom slušne na svoj vek, spomínal Snape. Aspoň to hovorila Narcisa, koniec koncov jej syn bol podľa nej vo všetkom najlepší. Snape o tom až tak veľa nevedel, nespomínal si, že by ako dieťa kreslil.

„Tu, pozri, to je pán Andrews.“

Pergamen spadol a otvoril sa. Chlapec znervóznel a snažil sa posunúť bližšie k Snapeovi aby naň lepšie videl.

„Ak na mňa spadneš, zabijem ťa,“ varoval ho Snape.

Zdá sa, že ani Snapovo varovanie ho neodradilo; asi za to mohol tón jeho hlasu. Odhodlaný výraz na Howdyho tvári sa nezmenil a ďalej sa snažil pristrčiť pergamen Snapovi pred oči.

Pergamen zobrazoval veľkého medveďa a malého chlapca ruka v ruke.

„Toto som ja,“ povedal hrdo Howdy a ukázal na obrázok.

„ Podobáš sa...veľmi pekné,“ zašomral Snape. Chlapec pozrel na neho akoby očakával niečo iné. „Hmm.....veľmi pekné?“

 „Naozaj?“

„Áno.“

Tá pochvala ho nezabila a Howdy sa zdal byť pozitívne naladený.

„A tiež pán Andreews.“

Na ďalšom pergamene sedel pán Andrews pred veľkou narodeninovou tortou ozdobenou sviečkami. Sviečky zdobili nielen vrch torty, ale aj jej boky a spodnú časť.

„To preto, lebo pán Andrews je veľmi starý,“ odvetil smutne Howdy.

„Čo je v tej škatuli?“ Hneď vedľa torty stála žltá krabica s mašľou.

„Jeho oko. K narodeninám dostane nové oko.“

„Aha. Skvelé.“

Chlapec odroloval tretí pergamen a Severus zmrzol.

Pergamenu dominovali dve farby ; červená a šedá. Krvavo-červená rozliata navôkol  a sivá ako kreatúra, nápadne pripomínajúca vlka, zvierajúca chlapcovo predlaktie svojimi dlhými vycerenými tesákmi. V pozadí stála dlhovlasá žena a rukami si zakrývala tvár a muž v tmavom habite mieriaci prútikom na vlka.

Chvíľu iba nemo civel a cítil chlad šíriaci sa jeho útrobami. Chlapec sa otriasol, smrkol a utrel si nos. Určite je to iba rozprávka, ktorú Howdy niekde počul, uvažoval Snape.

V hornom pravom rohu obrázku sa vynímal veľký žltý mesiac v splne.

„Čo to je?“

„Howdy bol zlý. Howdy neposlúchal.“ Chlapcova reč  náhle skĺzla k detskému spôsobu, odlišnému od predchádzajúceho spôsobu vyjadrovania. „Veľké zlé zviera ho pohrýzlo. Veľké zlé zviera ho urobilo zlým...“

Howdy si pošúchal svoje rameno a Snapovi náhle prišlo toto gesto veľmi známe, rovnako siahal aj on na svoje ľavé predlaktie so znamením zla. Hoci jeho znamenie zmizlo s Voldemortovým pádom, pre neho tam stále bolo.

„Stal si sa zlým počas splnu Howdy?“

Vedel aká bude odpoveď, všetko to do seba zapadalo. Dôvod Howdyho pobytu v nemocnici, matkine kruté slová, jeho vlastné slová, že už nechce byť zlý. Snape si zahryzol do jazyka.

Malý vlkodlak na jeho posteli prikývol.

„Áno.“

V Howdyho pohľade bol strach a zraniteľnosť, musel zaregistrovať Snapov tón  hlasu, chlad odrážajúci sa z jeho tváre a chlapec vyzeral zronene. Nuž, sestra ho nazvala malou beštiou, a mal by byť zvyknutý na to, že s ním ľudia takto jednajú.

A ak ešte nebol, mal by si zvykať, uvažoval Snape.

Bolo to kruté, a aj spôsob ako pozeral na Howdyho, chladne, a Severus to vedel, a vedel aj to, že chlapca ranil, pretrhol to krehké puto, ktoré sa medzi nimi vytvorilo počas tých dvoch stretnutí.

Tak kde je problém?  Dovolil vyklíčiť tomuto krehkému putu, napriek tomu, že to ešte nikdy neurobil. A teraz sa pretrhlo.

Nemal strach z vlkodlakov; v ich ľudskej  podobe. Mal predsudky voči jednému konkrétnemu vlkodlakovi; Lupinovi, hoci to malo viac dočinenia s partiou jeho kamarátov ako s jeho prirodzenosťou.

A...niečo ho nútilo tohto malého chlapca ochraňovať. A on to vôbec nechcel cítiť.

Bez slova na neho pozeral.

Chlapec na neho už viac nepozrel, nemotorne zroloval svoje pergameny , chytil pána Andrewsa za labu a skĺzol z postele. Ok, nechaj ho odísť, bude to pre teba lepšie – ponechaj ho v presvedčení, že život nie je fér, a nikto sa s ním nebude maznať. Snape nebol človek, od ktorého by sa dala očakávať láskavosť.

Severus zovrel svoju ruku na prestieradle, do chrbta mu vystrelil osteň bolesti. Ale vedel, že robí dobrú vec, takto to bude lepšie. Nemohol sa zaoberať problémami iných keď mal problémy sám so sebou.

Chlapcove topánky klepli o podlahu ako zoskočil z postele.

„Howdy,“ chlapec nevzhliadol. „Howdy, otvor vrchnú zásuvku na nočnom stolíku.“

Prikázal zachrípnutým hlasom a chlapec poslúchol.

„Vidíš tam niečo?“ Podaj mi knut alebo galeón.“

Howdy na neho užasnuto pozrel. Malé prsty mu podali mincu.

„A teraz mi podaj pána Andrewsa.“

Hodil pohľad na medveďov ňufák, potom na jeho oko, sústredil sa a premenil mincu v ruke na lesklú čiernu guličku. No, nie celkom rovnakú ako pôvodné oko. Transfigurácia nikdy nebola Snapovým obľúbeným predmetom. Ale účel splní.

Položil oko na správne miesto a zašepkal rýchle prilepovanie kúzlo. Malo by to držať. Použil svoj prútik hoci aj nepatrné použitie mágie mu spôsobovalo totálne vyčerpanie, pred očami sa mu mihali čierne mžiky. Chvíľu iba ležal, oddychoval, snažiac sa nadobudnúť kontrolu, potom podal pána Andrewsa Howdymu.

„Žiadny sviatočný obal, ale jeho oko je späť.“

Howdy pozrel na medveďa rozšírenými očami, potom na Snapa s takým nadšením, až sa Snape cítil nepríjemne a nahnevane, nemohol to spraviť niekto skôr? Chlapcove prsty sa opatrne dotkli nového oka.

„Je skutočné.“

„Samozrejme, že je,“ povedal Snape povýšene.

Howdy vydal zvláštny zvuk a jeho čelo sa náhle pritislo na Snapovo rameno. Snape zasyčal od bolesti, náraz bol príliš prudký. Niekoľko minút chlapec zostal v tejto pozícii, tvár ukrytá, a potom schmatol medveďa za labu a utiekol ku dverám, akoby sa bál, že Snape zmení svoj názor a oko mu vezme.

„Povedz sestre, aby ti dala niečo na nachladnutie, toto je nemocnica alebo čo.“ Zakričal za ním Snape.

„Okej.“ počul ako chlapec zakričal späť.

Kresba so sivou kreatúrou zostala ležať na podlahe na polo rozvinutom pergamene.

»•«

V noci Severus nespal, a cez otvorené okno pozeral na žltý mesačný kotúč. Mesiac neúprosne dorastal.

Čo urobia s chlapcom keď mesiac dorastie? Prvé poschodie nemocnice bolo prispôsobené pre magické nemoci vyvolávajúce metamorfózy, takže pravdepodobne umiestňujú vlkodlakov tam. Musia mať nejaké vybavenie pre takéto príležitosti.

Býval tu Howdy celý čas? Nemal žiadnych príbuzných, kto by mohol, alebo by si ho chcel vziať? Pravdepodobne  nie.

Snape cítil ako jeho hlboko pochovaný strach znovu ožíva, strach zmiešaný so zakorenenou myšlienkou, ktorá ho prenasledovala počas celého detstva; že ho nikto nechce, ani  jeho otec, okrem mamy nikto iný. A keby ho opustila, neveril by už nikomu inému. Bol to iracionálny strach, pretože jeho mama ho nikdy neopustila, hoci už bola dlho mŕtva. A teraz to bola jeho vlastná voľba nikoho k sebe nepustiť.

Áno, svojím rozhodnutím si zapríčinil tieto osamelé dni v nemocnici bez žiadnej návštevy.

Howdy nemusel robiť žiadne rozhodnutia, pretože za neho rozhodli iní.

Zvláštne....u Lupina bol Snape vnútorne, v hĺbke srdca presvedčený o tom, že to, čím Lupin je, je jeho vlastná vina. Lupin bol falošná osoba, navonok milý, ale v skutočnosti spolčený so svojimi odpornými kamarátmi, kedykoľvek sa naskytla šanca. A preto si svoju každomesačnú premenu na beštiu zaslúžil.

O chlapcovi nemohol takto premýšľať, ten si to nezaslúžil.

»•«

Ďalší deň sa Howdy objavil bez nachladenia – ale s ďalším obrázkom útulného domčeka, z komína stúpal tenký prúžok dymu a pred domom stáli dve postavy žena a chlapec. Snape pochválil obrázok, mysliac si, že takéto slová už viac so seba nevypustí. Ak to takto pôjde ďalej, čoskoro bude milý k deťom bez mihnutia oka. Howdy bol bledý a pod očami mal tmavé kruhy.

Na druhý deň, deň pred splnom, Howdy neprišiel a Snape ho ani nečakal. Cítil sa vyčerpanejší ako zvyčajne; deň sa vliekol neznesiteľne pomaly a tá nehybnosť bola ubíjajúca.

Zaľutoval, že ho Albus neprišiel navštíviť – možno stretnutie so starým mužom by mu pomohlo spestriť deň. Bol rozhorčený na Albusa – pretože Albus mal vo všetkom ohľadom Draca pravdu, že chlapca už nie možné zachrániť, a Snape s ním nesúhlasil pokiaľ nebolo neskoro.

Howdy sa neukázal štyri dni. Snape to vytesnil zo svojej mysli. Očakával chlapcovu neprítomnosť – ale už to trvalo dlho, príliš dlho. Čo sa mohlo stať? Nezamkli ho dostatočne a on ušiel? Zranil niekoho, alebo zabil...toto uvažovanie ho napĺňalo úzkosťou. Zakázal si na to myslieť.

Sotva toho chlapca poznal. Pre Merlina, v minulosti mu prešlo rukami tisíce malých spratkov a jeho jediným záujmom bolo, ako ich čo najefektívnejšie zastrašiť. Nebol dôvod meniť modus operandi a začať sa starať.

Definitívne, nemal starosť o toho chlapca. Iba sa nudil a túžil po rozptýlení. A Howdy  - nebol nepríjemný, ujačaný, hlučný alebo špinavý...no, trochu špinavý bol, ale nie tak, ako ostatné deti, alebo bol?

Okrem toho, ešte mal šesť rokov kým nastúpi do Rokfortu ak sa nestalo niečo čoho by sa mal Snape potenciálne obávať.

Ak vôbec do Rokfortu nastúpi, premýšľal Snape. Po Lupinovi už do Rokfortu nechodil žiadny vlkodlak, nevedel či to bolo preto, že ich rodičia nesúhlasili, alebo sa Albus z toho poučil.

Piaty deň, večer, hnedovlasý chlapec vstúpil do dverí.

„Sev-e-rus.“

„Poď ďalej,“ prikázal ostro. Vlna úľavy, ktorá sa ním prevalila ho prekvapila; cítil sa namrzený a nahnevaný, že nemôže vstať a prezrieť si chlapca, v slabom svetle. Howdy vstúpil dovnútra, zastal a placho sa usmial.

„Bál som sa, že ťa prepustili, Sev-e-rus.“

Chlapec vyzeral tak, ako by deti nemali vyzerať – príliš bledý, jeho koža mala modrastý nádych, kruhy pod očami veľké a tmavé. Bol ešte vycivenejší ako obvykle a plecia mal ako prútiky.

Severus sa snažil udržať na uzde svoje emócie. Prečistil si hrdlo, pretože sa mu obtiažne dýchalo

„Ešte nie,“ povedal podráždene. „Skysnem tu na večnosť.“

Možno to nebola pravda. Callaghan ho uistil, že všetko ide podľa plánu a on sa pomaly uzdravuje. Fakticky, vlny bolesti prichádzali menej často  a teraz boli potlačené, chabá útecha. Pretože on sa stále cítil slabý a unavený, unavený aj keď sa vôbec nehýbal.

Chlapec kýchol a smrkol.

„Prečo si znovu nachladnutý?“ opýtal sa Snape hrozivo.

„Neviem.“ pozrel Howdy kajúcne. „Bola tam zima.“

„Kde?“

„V klietke.“

„V kl....“

Nedopovedal. A čo čakal? Kde by asi mohli dať vlkodlaka počas splnu? Nehovoril on predsa to isté Lupinovi kde má tráviť svoje premeny?

„Nemám klietku rád.“ povedal Howdy. „Je tam nuda. A je špinavá. A musel som tam aj cikať. A chcel som ťa vidieť, ale oni ma odtiaľ nechceli pustiť. A tiež ma nechceli pustiť pokým neprestanem byť zlý, a ja neviem prečo.“

„Potom čo.... ale ne...“

Náhle mu svitlo. Prečo chlapec tak dlho neprišiel...Ale bolo by možné, bolo by? Och áno, bolo. Tie skurvené sestry boli na neho nahnevané alebo príliš lenivé na to, aby ho pustili. To si vedel predstaviť.

Najhoršie na tom bolo to, že si to vedel predstaviť až príliš dobre. Chlapec v klietke – štyri dni - premrznutý a špinavý. Chladný hnev koloval jeho žilami, krv mu tepala v spánkoch. Snape znovu zovrel päste na prestieradle a jeho chrbtica námahou zaprotestovala.

Musel niečo urobiť. Chlapcov pohľad na neho bol trochu ostražitý, so sklonenou hlavou sa opýtal: „Hneváš sa Sev-e-rus?“

„Nie na teba,“ povedal. Nechcel chlapca vystrašiť, Howdy už vo svojom živote zažil strachu dosť. „Otvor nočný stolík,“ prikázal, „a vezmi si čo tam nájdeš.“

V stolíku ležala čokoládová žabka, ktorú mu kúpila jedna zo sestier v nemocničnom bufete. Keď ju priniesla, venovala mu divný pohľad, ale nepovedala nič.

Howdy  potešene vydýchol. Ďalších pätnásť minút chlapec lovil žabku – samozrejme nie preto, aby ju zjedol, ale len tak pre radosť. Potom mu Severus prečítal text na kartičke, na ktorom bola Maria Halldorsdottir, Nórska čarodejnica z 11. storočia.

Celý deň ním lomcoval hnev, ale navonok ho neprejavil. Musí pre toho chlapca niečo urobiť, jednoducho musí.

»•«

Táto myšlienka ho prenasledovala celú noc. Mal by niečo urobiť, skutočne – chcel niečo urobiť. A dôvodom nebol iba strach alebo hnev sestier.

Nechcel mať Howdyho iba čiastočne. Nechcel, aby raz Howdy odišiel s niekým kto o to požiada. Chcel....

Severus nikdy nikoho vo svojom živote nechcel. Ani ako dieťa, ani vtedy, keď prestal byť slabým závislým chlapcom. Vedel, že sa môže spoľahnúť iba sám na seba. Ktokoľvek iný by ho mohol zradiť alebo využiť alebo zraniť. Okrem Albusa, ktorý sa k nemu dostal najbližšie a stal sa jeho priateľom, ale v skutočnosti si nemohol byť istý ani Albusom, vzhľadom k jeho potrebe Snapa ako špeha.

Mal rád svoj spôsob života a nechcel ho meniť. Počas vojny, bolo smiešne myslieť na nejaký vzťah, nejaké puto. Mohol zomrieť každý deň a fakticky predpokladal, že sa to stane.

Ale, prežil, viac-menej.

Už len predstava zdieľať svoj život s niekým mu pripadala zvláštna....predstava, že by to mohol chcieť.

Ale bola to pravda. Počas bezsennej noci si to naplno uvedomil.

Chcel Howdyho pre seba.

Nikto nebol schopný ho milovať. A chlapec bol taktiež sám, tiež ho nikto nemiloval. A tak by to mohli spolu zvládať. Aké by to bolo, keby ho Howdy skutočne mal rád – nevedel aký Snape skutočne je, nepríjemný, umienený a nevrlý.

Všetko by bolo ináč. Chlapec by nemusel byť celé dni zamknutý v klietke. On by mu uvaril Protivlkodlačí elixír, a nebol by viac pre ostatných nebezpečný. A nikdy by nebol prechladnutý...nemusel by nosiť to hrozné oblečenie. Snape si dobre spomínal, mať nemoderné, zle padnúce oblečenie, na posmech ostatných detí. On by Howdyho obliekal slušivo, no, nie tak ako sa obliekal Draco, pretože nie je dobré podporovať márnivosť u detí. Ale Howdy by sa nemal cítiť horší ako iné deti, a nemusel by sa brániť posmechu ostatných detí...

A kúpil by mu hračky, interaktívne hračky samozrejme. A knihy. Chlapec  zjavne ešte nevedel čítať, ale on by ho to naučil, bez problémov. A dovtedy by mu čítal on. Rozprával by mu o veciach, ktoré má rád, o elixíroch, učil by ho. Bol si istý, že Howdy by sa rád učil nie ako študenti v Rokforte.

Nechal by Albus také malé dieťa v Rokforte? Snape by ho spracovával dokým by Albus nesúhlasil. A ak by nesúhlasil – potom by rezignoval, žiadna veľká dohoda. Jeho životný dlh bol splatený, mohol by si nájsť novú prácu, vždy sa našli ľudia, ktorí potrebovali služby dobrého lektvaristu.

Ale predpokladal, že Albus to nebude riešiť, len sa usmeje a pokrčí ramenami.

Žili by spolu v jeho komnatách v hradnom podzemí, on a Howdy.

On sa potreboval iba uzdraviť. On sa musel uzdraviť. Náhle po tom tak zúfalo túžil ako nikdy pred tým. Chcel byť zdravý a vziať si Howdyho so sebou. Nikto by sa o neho lepšie nepostaral, nikto, pomyslel si.

Budú spolu šťastní.

»•«

pokračování ZDE 

 
Poslední komentáře
21.06.2011 17:31:15: Aneb jak přesvědčit Snapea, že život má smysl... smiley${1} Krásné.
03.06.2011 12:09:12: To je tak krásně smutné ,sestry bych vybušila hnusoby ,trápit dítě! Už aby byla neděle
02.06.2011 22:27:19: Jéé!!! Krásna poviedka! Chválim a teším sa na nedeľusmiley${1}smiley${1}
02.06.2011 09:03:24: Super povídka. To jak Severus ustupuje ze svých zvyků. Tak, že by byl ochotný se starat o dítě. No z...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.