Tajuplné stránky jednoho zahradníka

Překlady od Mim

HOWDY 1/8

autor: Juxian Tang

preklad: mim (preložené s autorkiným súhlasom)

original link: http://juxian.slashcity.net/howdy.html

Pár: SS/RL

Raiting: 13+

Obsah: Snape aj Lupin nezáväzne dospejú k presvedčeniu, že si chcú adoptovať dieťa. Problémy nastanú vo chvíli, keď zistia, že cieľ ich záujmu je iba jeden.

 

»•«

Prvá vec čo uvidel bola ruka. Malá ruka s ružovými ohryzenými nechtami vsunutá do privretých dverí snažiaca sa ich potichu pootvoriť. Potom zbadal oči, malé okrúhle hnedé oči, kúsok nad rukou, dívajúce sa na neho cez malú škáru dvier. Oči zamrkali a ich pohľady sa stretli, a v tom začul tenký hlások:

„Ahoj.“

Strop bol biely a dôverne známy až do najmenších detailov, kým oči boli niečo živé a nové. Snape by si nikdy nebol pomyslel, že by sa mohol tak veľmi nudiť, aby túžil po spoločnosti. Akejkoľvek spoločnosti.

„Áno?“ opýtal sa svojím obvyklým chladným spôsobom.

Malá ruka zmrzla a dvere privrela,  ale po chvíli sa dvere znovu opatrne pootvorili a dovnútra vkĺzla malá osôbka. Vlastne vstúpili dvaja; jeden malý hnedovlasý chlapec  a jeden veľký otrhaný hnedý medveď, ktorého chlapec ťahal za labu. Snape poznal tento druh hračiek, neboli obzvlášť luxusné,  ale čo si pamätal  z detstva: medveď vedel ťarbavo kráčať a zamumlať niekoľko slov. Tento, pomyslel si, stratil svoje schopnosti už poriadne dávno, spoločne s jedným okom a kusom ucha.  Jeho ľavá laba bola označená veľkou  štvorcovou etiketou, na ktorej stálo: Majetok nemocnice sv. Munga, Oddelenie magických chorôb a nemocí.

Chlapec zastal uprostred miestnosti, pozeral na Snapa s hlavou naklonenou nabok a pootvorenými ústami. Mal plný nos, nahlas smrkal a sople si utieral opakom dlane. Snape sa zamračil. Jednou z vecí horších ako deti boli neporiadne deti.

A tento chlapec neporiadny rozhodne bol. Jeho vlasy boli rozstrapatené, prerastené, mierne sa krútiace na koncoch. Na sebe mal  červené kockované tričko, nedbalo zakasané do príliš dlhých nohavíc , ktoré na ňom voľne viseli.

„Huh, čo robíš?“ opýtal sa chlapec.

Za posledných sedemnásť rokov to bol vždy Snape kto kládol otázky pri jednaní s deťmi a vôbec nemal chuť to meniť. Muselo to byť tou ubíjajúcou monotónnosťou, ktorá otupila jeho mozog, alebo  tými elixírmi a kúzlami, ktoré na ňom vyskúšali; odpovedal,  a odpovedal s podivom pravdivo.

„Premýšľam.“

Chlapec si olizol svoje popraskané pery a opýtal sa:

„O čom premýšľaš?“

Na toto už bolo ťažšie nájsť odpoveď. O Rokforte? Ako to tam zvládajú, bez neho....pravdepodobne bolo všetko v najlepšom poriadku, koniec koncov bolo leto a v škole neboli žiadni študenti. A čo Albus? O láskavosti v jeho očiach, starosť, že nemôže pre neho nič urobiť alebo zmeniť , aby sa cítil lepšie? Alebo o vojne, a víťazstve a stratách na oboch stranách?

„ O prísadách do lektvarov.“ odpovedal. Bola to bezpečná a do istej miery pravdivá odpoveď.

Hadia krv a egyptský jed a prášok z netopýrích krídel....semená z čierneho lekna a osí jed...trojtýždňové plody bielych potkanov a korene ľuľkovca...Premýšľam o nich, opakoval si vo svojej mysli návody na prípravu tých najzložitejších a málo používaných elixírov, ktoré už roky nepripravoval. To ho aspoň na chvíľu zamestnalo.

„Och,“ povedal chlapec.

Snape cítil neočakávané bodnutie bolesti vo svojej hrudi. Jeho odpoveď odradila chlapca a teraz odíde. A on, Snape, znovu zostane sám.

Aký zúfalý musí byť....

Ale áno, bol zúfalý. Vytrvalá nuda, nebezpečné búšenie v hlave ho privádzalo až na pokraj šialenstva. Niekedy mal pocit, že už v tejto posteli nevydrží ani o minútu dlhšie. Iba strach z ochromujúcej bolesti, bolesti, ktorú už zažil a bola skutočne príšerná, ho nútila zostať tam kde je.

Keď čítal, čas mu ubiehal rýchlejšie. Ale teraz nebol schopný si sadnúť ani chytiť knihu, ani si ju magicky umiestniť pred seba, pretože to vyžadovalo príliš veľké úsilie a on nemal silu na nič.

Chlapec zaškrípal topánkou o podlahu.

„Prečo máš takúto posteľ?“ spýtal sa.

„Pretože je to dobré pre môj chrbát.“

Zdalo sa, že jeho odpoveď dala chlapcovi popud k ďalšej otázke.

„ A prečo je tvoj vankúš taký malý?“

„No práve.“

„Musí to byť nepohodlné.“

„To je.“

Celá táto konverzácia bola smiešna. On, Snape, bol na smiech. Dobre, že žiadny z jeho kolegov , alebo študentov ho nemohol takto vidieť rozprávať sa s päťročným deckom...a túžbou rozhovor predĺžiť. Mal hrôzu z toho, že sa dvere znovu zatvoria a on zostane opäť sám s bielym stropom a zriedkavými, bleskovými kontrolami sestier, (ktoré k vlastnej škode hneď na začiatku vystrašil).

Chlapec urobil niekoľko opatrných krokov k posteli a šťuchol do matraca.

„Tvrdý.“

„Zistil som.“

Hnedovlasý chlapec vážne na neho pozrel a malým jazykom si znova prešiel cez popraskané pery. Samozrejme, jeho pery boli suché, keďže dýchal ústami. Nemohli mu dať jeho rodičia nejaký elixír proti nachladnutiu?

Chlapcova ruka sa pohla s väčšou istotou. Potom, s povzdychom, vyliezol na Snapovu posteľ ťahajúc medveďa so sebou.

Snape pozrel na neho, chvíľu neschopný slova. Čo si ten chlapec myslí, že robí? Nemá poňatie aké nevhodné to je?

A čo by mal on teraz urobiť? Zavolať chlapcových rodičov? Mal by ho vyhnať? Snape nebol zvyknutý na takéto správanie, obzvlášť u detí. Fakticky, žiadny študent Rokfortu vrátane Slizolinu, by radšej spáchal samovraždu ako sa priblížiť k Snapovi.

Ale, samozrejme chlapec nepoznal Snapovu reputáciu. A taktiež, neboli v Rokforte. Snape nebol vedúcim fakulty a nemal na starosti výchovu tohto dieťaťa.

Tak neurobil nič.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa chlapec.

„Severus Snape.“ Premýšľal, či to nie je pre chlapca ťažké vysloviť, nie to ešte zapamätať, ale nestaral sa o to. „A ty?“

„Howdy. A toto je pán Andrews.“ Označená laba medveďa sa zdvihla a pozdravila ho.

Skvelé.  Zoznamuje sa s plyšovými hračkami. Chlapec na neho pozrel s očakávaním.

„Teší ma.“ zahundral Snape.

Ak by toto niekto od neho počul, nemal by šancu prežiť. Ale teraz tu nikto nebol. K jeho prekvapeniu  sa Howdy, po jeho slovách,  začervenal a naširoko sa usmial odhaliac svoje malé krivé mliečne zuby.

„Aj mňa teší...Sev-e-rus.“

Koľko mal v skutočnosti rokov? Bol veľmi malý, ale rozprával čisto. Snape si náhle spomenul na Dracove piate narodeniny. Draco bol tiež pomerne malé dieťa, a veľmi rozmaznané. Začal tým, že si poutieral svoje ruky do Snapovho nového habitu a večer po oslave ho povracal, pretože zjedol príliš veľa čokolády.

Spomienky na Draca mu spôsobili prudký príval bolesti v chrbtici, tak ostrý, že musel zaťať zuby, aby nevydal žiadny zvuk. To  nebol dobrý nápad uvažovať o Dracovi; spomínanie na slabé blonďaté dieťa, krútiace sa v matkiných rukách, keď sa mu Snape snažil naliať do úst proti-chrípkový dryák, sa mu v mysli spájalo s mladým mužom, ktorý ho preklial. Kliatba sa mu ovinula okolo miechy a zničila ho.

Snape sa nepatrne posunul, len toľko koľko si mohol dovoliť a snažil sa odohnať dotieravé myšlienky. Howdy na neho zvedavo pozeral.

„Bolí ťa chrbát?

„Áno,“ povedal. „Trochu.“

„Zranilo ťa nejaké divé zviera?“

Vretenica, možno. Ale ako mohol viniť Draca keď Lucius bol krásna bezduchá bábka zavretá v žalároch Azkabanu, jeho duša vysatá Mozgomormi a z neho, Snapa, sa vykľul zradca? Možno, keby dal Dracovi vedieť skôr, porozprával sa s ním...

Howdy na neho pozeral vážnymi očami.

„Nie,“ Snape pokýval hlavou. „Len sa to....stalo.“

„Aha.“

Chlapec sa pohol, otočil, trochu pomrvil pri hľadaní si inej pozície na tvrdom nepohodlnom matraci. Pán Andrews si taktiež presadol, rovno oproti Snapovým členkom.

„Kde sú tvoji rodičia? spýtal sa. „Nebudú ťa hľadať?“

„Nie.“ Zaznela úsečná odpoveď. Chlapec na neho nepozeral, hlavu sklonenú. Snape si v duchu nadal. Mal to vedieť, chlapcove zle padnúce oblečenie, otrhaná stará hračka, vojna pripravila mnohé deti o rodičov. Zostalo toľko sirôt, že Ministerstvo Mágie bolo nútené otvoriť sirotinec, prvý krát v histórii. Ale v krátkom čase boli všetky deti adoptované svojimi príbuznými alebo bezdetnými rodinami.

„Bol som zlý chlapec,“ povedal Howdy so stále sklonenou hlavou. Svojím malým prstom poťahoval za rozstrapkanú dierku na bruchu pána Andrewsa. „Ona povedala, že si ma nemôže nechať, pretože som bol zlý a mohol by som jej ublížiť.“

„Kto?“

„Moja mama.“

Snape zúžil oči. Dobre si pamätal ten neustály strach, ktorý cítil ako dieťa, že ho mama pošle niekam preč. Muselo to byť niečo, čo mamy hovoria svojim neposlušným deťom, a Snape si nikdy nebol istý, či je pre ňu dosť dobrý. Takže kedykoľvek šli von, stískal jej ruku tak silno až to bolelo, a kvílil ako banší, keď sa pokúsila vytiahnuť ruku zo zovretia. Čo ho robilo samozrejme ešte horším.

„Pán Andrews bol taktiež zlý.“ povedal Howdy. „A niekto mu odtrhol ucho.“

„No, možno ho stratil v boji.“ odvetil Snape.

Nemohol uveriť, že hovorí také veci. Toto aspoň trochu zahnalo nudu, tá nepohyblivosť mu už fakt lezie na mozog. Nabudúce by si mohol pokecať s kľučkou na dverách. Ale hej, niekedy sa skutočne tak cítil.

Chlapec smrkol, utrel si nos – a vzápätí ukázal na Snapovu ruku.

„Prečo ich máš?“

„Čo?“

„Farby.“

Jeho prsty boli stále ofarbené. Zvyčajne sa škvrny zmyli skôr; ale mal toľko práce s prípravou elixírov pred odchodom do nemocnice, že niektoré ingrediencie sa zmiešali a zažrali do kože na jeho rukách.

„To je od elixírov.“ odpovedal.

„Čo sú elixíry?“

Na moment zaváhal. Nikdy sa nesnažil zjednodušiť výklad kvôli študentom, ktorých učil. Nechcel im vštepiť ilúziu, že príprava elixírov je jednoduchá. Ale predpokladal, že kým Howdy je o dosť mladší, nikomu neublíži ak príde s jednoduchším vysvetlením.

„Špeciálne zmesi. Niektoré môžu zastaviť tvoje kvapkanie z nosa. Iné môžu prefarbiť tvoje vlasy na ružovo. Ďalšie ti umožnia lietať alebo ťa urobia neviditeľným.“

Musel to urobiť dobre; táto verzia bola omnoho úspešnejšia ako jeho zvyčajná „zavrieť do fľašky slávu, oddialiť smrť.“ Howdy na neho pozeral s vytreštenými očami, dokonca zabudol každú pol minútu smrkať.

„A môžu urobiť, aby som už nebol zlý?“

Snape už nemal čas na odpoveď.  Z chodby k nim doliehal ženský hlas.

„Howard? Kde si?“

Chlapec sa zatváril previnilo, skĺzol dole z postele a pána Andrewsa stiahol za sebou. Jeho hlava klesla medzi plecia.

„Prepáčte, pane....nevideli ste náhodou...“ Uponáhľaná tvár s tenkými perami nakukla do miestnosti. „Howard! Čo som ti povedala, aby si neobťažoval pacientov?“

Howdyho ruka poslušne chytila ženinu ruku, ale okrem toho, žena schmatla Howdyho dvoma prstami za rukáv a posunula ho svoj chrbát.

„Prepáčte pane, dúfam, že vás príliš neotravoval.“  Hovorila stroho bez toho, aby na Snapa pozerala.

„On ne...“ začal Snape.

„Chceš, aby som ťa zamkla, ty malá beštia?“ Zasyčala na chlapca moment pred zabuchnutím dverí. Snape chvíľu pozeral na opukanú zárubňu a potom presunul svoj pohľad na strop. Všetko bolo rovnaké ako predtým – rovnaké praskliny a vlhké fľaky. Jednoducho to musí zvládnuť.

Rybie viečka a sovie oči a korene sedmokrásky....

»•«

Pokračování ZDE

 

 

 
Poslední komentáře
31.05.2011 21:01:38: júj, ten malý je vážne zlatý! A Severusa chytil za srdiečko. smiley Vyzerá to veľmi sľubne a dieťa v p...
30.05.2011 21:07:10: žienky, díky za všetky vaše komentáre, ani neviete ako ste ma potešili, je to môj prvý preklad a pre...
30.05.2011 16:52:58: Mňam, to byl lahůdkový začátek!
30.05.2011 13:58:42: No tak dobře... zkusím to... smiley Začátek vypadal zajímavě a pár Severus Remus mi nevadí. Uvidíme, c...
 
Varování: povídky zde uveřejněné obsahují sexuální scény nepřístupné nezletilým. Aneb pokud vám není 18+, uvidíme se, až vám 18+ bude. Dále – komu nevyhovuje pár muž/muž, uvidíme se, až vám vyhovovat začne.